Láska, ktorú si mladomanželia sľubujú pred oltárom, musí byť bezodná. Taká je však málokedy peňaženka svadobných hostí.
Svadba je pomerne náročná záležitosť na organizáciu aj financie pre svadobný pár aj gratulantov. Šaty, oblek, topánky, pančuchy, niečo treba obliecť deťom, niečo dať do obálky, možno dar a kvety, nech nejdeme s prázdnymi rukami.
V čase koronovej, keď nás limitujú nielen rúška a počty pozvaných hostí, ale aj financie, pár šetriacich rád padne vhod.
Nové šaty potrebuje hlavne nevesta
Nevesta je tá, na ktorú sme všetci zvedaví, ktorú si fotíme a obzeráme všetky detaily. Má byť najkrajšia a tento deň jej patrí.
Aj tak som na jednom fóre narazila na diskusiu: Chcem byť na svadbe krajšia ako nevesta. Tipujem to exfrajerku ženícha.
Bola som aj na svadbe, kde si húf kamošiek priniesol jedny šaty do kostola a druhé do sály. Hneď po obrade sa šli prezliecť a nevestu s fotografom nechali polhodinku čakať.
Všetky ženy chcú využiť príležitosť a trochu zažiariť, ale pokiaľ nebudete hviezdiť ako mama nevesty, svedok a podobne, úplne v pohode si vystačíte aj so staršími šatami.
Alebo využite silu ženskej solidarity a obvolajte kamošky. Skoro každá má v šatníku nejaký skrytý poklad, ktorý by si mohla dať aj na Oscara, len ho už videla celá rodina. Dvakrát. Do tretice všetko dobré, požičajte za čokoládu, oblečte a vráťte.
Čo s deťmi?
Sú dva typy hostí – tí, čo deti na svadbe milujú, a tí, čo ich tam nechcú. Prví majú zrejme dcéry, ktorými sa dá pochváliť, tí druhí synov, čo valcujú výzdobu a sťahujú obrusy.
Prví si nedajú ujsť príležitosť natiahnuť princezničku do šiat, vyfotiť ju s nevestou a vlepiť záber do pamätníčka. Druhí v momente, keď príde pozvánka, volajú mame, a doprosujú sa opatrovania. “Mama, ak si ich vezmeš, fakt ti prídem zaorať zemiaky.”
Vziať dieťa na svadbu nie je zadarmo. Zháňame šatičky, topánočky, pančušky, gumičky a ďalšie srandy, takže dieťa nakoniec vyjde drahšie ako my.
Požičať šaty je riziko, lebo na najkrajšie tylové šatôčky just dieťa vyleje polievku alebo roztrhne sukňu.
Okrem sekáčov, kde zoženiete milión rozkošných šiat, je prvou záchranou matky klasický tip: baletná sukňa a tričko s čipkou z Pepca. Model hodný princeznej vyjde do 8,50 a vynosíte ho aj na Vianoce a na škôlkarske fotenie.
Ak doma nemáte mini lakovky a biely svetrík, lebo kto prosím vás také veci deťom kupuje?? Obujte im cvičky a oblečte rifľovku. Pôjdu za družičky – hipsterky. Aj na pančuchách ušetríte, ak im namiesto nich navlečiete ponožky s čipkou alebo bodkami. No nebudú nápadité?
A čo obliecť chalanom? Tepláky a tričko predsa, pôjdu k babke na prázdniny!
Svadobné dary
Svadobné dary sú ošemetná vec. Sú páry, ktoré vytvoria online stránku, kde si hosť môže vybrať dar, ktorý následne zakúpi. Tvrdý biznis s holubičkami v pozadí.
Iné páry bez hanby povedia, že chcú keš, takže si mladší hostia vydýchnu, zato babka také rozhodnutie oplače. Kto to kedy videl – nevesta bez sady uterákov a porcelánu?
A sú aj páry, ktoré kauzu dary nechajú na hostí, a potom rozdávajú tretí ponorný mixér a hádajú sa, či sa zbavia žehličky od svokry alebo tety z Michaloviec.
Moja kamoška ma naučila na svadobné dary super trik: pekne zabalí kávu, oriešky, čokoládu, sušené ovocie alebo domáci med a minulý rok komusi darovala zavárané uhorky.
Jej muž len čaká, kedy niekomu daruje vajcia alebo mlieko. Do tašky s darom prihodí obálku so symbolickou sumou a prianím, aby mladomanželia nezabúdali, že najväčší dar je láska.
Bez kvetov? Radšej bez ruky!
Pre nevestu sú jediné dôležité kvety tie, ktoré drží v ruke. Ale zvyk káže priniesť dačo do ruky, čo novopečená pani hneď posunie družičke, a potom pošle do kostola na výzdobu.
Raz sa mi stalo, že som neveste darovala nádhernú žltú ružu ozdobenú perličkami. Pri odchode darovala každej družičke okrem koláčov kvety, ktoré dostala. Správne, dostala som naspäť svoju super ružu so slovami: “Na, ber si, čo ja s tým!”
Ak to bez kvetov nedávate, a tulipány z Lidla pokladáte za vrchol lakomstva, kúpte kvet v kvetináči a doma ho dajte do nádobky, čo ste dlho odkladali na orchideu, ktorú ste nikdy nekúpili.
Sympatický kvet v kvetináči stojí zlomok ceny kytice a ktovie? Možno ho nevesta v novom domove ocení viac.
Svadobné serepetičky
Že pohľadnicu vyrábajú vždy moje deti, to je asi jasné. Že používam zásadne darované papierové tašky, lebo lesy, veľryby a ozónová diera, tušíte tiež.
Čo ale považujem za skutočný úpadok zdravého rozumu, sú svadobné debiliny typu – bublifuk v tvare svadobnej torty, len desaťkrát drahší ako normálny. Kvetinové venčeky na efektnú fotku, ktoré vypaľujú oči a stoja toľko čo nevestin účes a mejkap.
Ale kraviny typu jednorazový foťák (keď si mladomanželia zaplatili najdrahšieho fotografa v kraji), plastové lupienky ruží na rozhadzovanie alebo špeciálne detské kabelky v tvare labute – to už je legalizovaný teror na rodiča – svadobčana.
Vždy, keď zazriem taký tovar vystavený v obchode, napadne mi, či by mladomanželom namiesto toho nepadlo lepšie, keby im družička zavolala, či nepotrebujú pomôcť s výzdobou, zasadacím poriadkom, či netreba nachystať výslužku alebo len, ako zvládajú prípravy.
Korona za posledný rok núti nevesty ohlodať zoznam na minimum, a pozvať tých, ktorých tam naozaj chcú. Ak vám pozvánka pristála v schránke, gratulujeme. Rodina a priateľstvá sú proste najvááác a stoja za to. Na ostatnom môžete ušetriť.
(3 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...
Kedy musia mať autá zimné pneumatiky - Rakúsko, Poľsko, Česko, Maďarsko
Koľko eur na dieťa dostanem v roku 2024 (prehľad súm)
Tragická správa, ktorá otcovi rodiny zmenila život
Sú dnešné deti závislé na rodičoch? Môžu za to rodičia?
Tehotenské. Kto má nárok, kedy požiadať, aká je výška dávky
Zápis do škôlky - kedy a ako sa podáva prihláška
poslabší článok mojej najobľúbenejšej autorky, ale posledné dve vety to nakoniec vystihli
A mne sa článok páči!
Okrem toho, že som sa pousmievavala nad ľahkým ostrovtipom autorky od začiatku do konca, tak jej dávam 100 percentne za pravdu!
Aj ja som sa kedysi (priznajme, za slobodna) pozerala na svadbu inak a inak sa pozerám teraz. Nemyslím, samozrejme, to „v šťastí aj nešťastí“…ale na to celé okolo.
Vždy som myslela, že aká to nádhera, keď nevesta dostane plné náruče kvetov. No keď som sama ako nevesta prekračovala doma kýble plné pôvodne krásnych kytíc (a to som polovicu kvetovej výslužky rozdala), ktoré sa lámali a vädli skôr, ako som im stihla vymeniť vodu, zmenila som názor. Odvtedy sa aj ja snažím darovať len nejakú symbolickú drobnosť – balíček kariet s vlastnoručne maľovanou miskou na oriešky – na spoločné večery mladomanželom, kniha s témou, ktorá ich oboch baví – na budovanie spoločnej knižnice, a veru, aj tie zaváraniny už boli – ovocie, cukor, pár receptov – nech si svje šťastie zavaria sami…
A oblečko na svadbu? Tiež už neriešim. Raz ma išlo rozhodiť, že nemám čo na seba. Ani rok po pôrode som sa do ničoho nevošla, vlasy ako slama, nechty ohryzené…teta mi vraví: veď Ty tam nebudeš dôležitá, mladých budú obzerať! Odvtedy neriešim…
A fakt, že kraviny typu bublifuky a fotoknihu a „přáníčká“ a rovnaké šaty pre družičky a kdečo si často vymýšľajú mladí – teda skôr mladuchy sami. A družičky potom výskajú od radosti, keď sú súčasťou tejto „svadby snov“…ale, čojaviem, asi nie všetky. Zdravý rozum a romantika sa predsa nemusia vylučovať 🙂
nuž.. páči-nepáči.. nie, že by sa mi článok nepáčil – naprosto súhlasím po obsahovej stránke.. akurát ma táto autorka tak trochu „fascinuje“.. v podstate na tieto stránky nakukujem len aby som prelistovala, či niečo nepribudlo od Gréty.. ..a rada si obvykle prečítam aj už prečítaný starčí recyklát.. práve kvôli tej ľahkosti a vtipu, s ktorými píše.. a asi aj preto, že sa väčšinou s postojmi dokonale stotožním.. a práve kvôli zvyku na jej „ľahký ostroftip“ mi tento článok prišiel trochu mdlejší…
PS: btw k téme svadba ako takej.. vždy som túžila po krásnej svadbe.. nádherných šatách.. teatrálnom prechode uličkou kostola, pretancovanej noci, nádhernom čepčení – snaď od puberty som sa zaoberala otázkou, aký je najtradičnejší kroj oblasti, z ktorej pochádzam, a kde by sa dal zohnať/požičiať čo najautentickejší kus.. potom som postupne dospela – až priam, povedzme si to narovinu, zostarla ..absolvovala som niekoľko svadieb a pochopila, že až taká romatika to nemusí zákonite byť – poznala som nevesty, ktoré boli skôr radi, že majú cirkus za sebou, unavené z príprav skôr už len čakali, ako to dopadne, než by si to užívali, rozčarované z drobností, ktoré nevyšli ako boli plánované – od iniciálok na servítkach, ktoré stáli „majland“ a nevypálili v realite tak famózne, ako v predstavách, až po nadschvály ako herpes v deň fotenia.. a jediný prínos, ako náplasť na pol roka plánovania blázninca, ostal v bilancii príjmov a výdavkov – toto našťastie nepoznám nikoho, komu by to nevyšlo kladne… a než som sa dopracovala reálne k vlastnej svadbe, pochopila som, že… akokoľvek skvele naplánovaná svadba, aj keď ide všetko podľa plánu, je len veľmi zvláštne divadielko a má v konečnom dôsledku trpkú príchuť.. existuje iba jeden jediný návod na krásnu svadbu, na ktorú sa bude dlho a rado spomínať – jadro zabávajúcich sa nesmú tvoriť ujcovia a tetičky, ktorých sa patrí pozvať, lebo rodinné vzťahy a historické súvislosti.. jadro musí tvoriť parta.. kamoši.. ľudia, s ktorými majú mladomanželia čosi odkrútené a sú na jednej vlne.. ľudia, ktorí vám nabúrajú váš starostlivo naplánovaný program a vyparatia kúsok, z ktorého sa vám v prvom momente vztýčia pol dňa česané a lakované vlasy..
nakoľko sama takouto partou nedisponujem (ani môj osudový), triezvo sme zvážili, že nakoniec oddavky zredukujeme na minimalistickú verziu obrad + večera bez ďalšieho programu.. a šaty neboli nakoniec ani biele, ani dlhé – a tak dodnes mi návšteva divadla či formálnej udalosti typu recepcie pripomína môj „malý-veľký“ deň…