Práca zdravotného klauna vrámci o. z. ČERVENÝ NOS Clowndoctors so sebou prináša zmes emócií.
Smiech, plač, hrdosť, zármutok či pocit naplnenia sú súčasťou návštev malých pacietov v nemocnici.
Omnoho silnejší je však prvý zážitok. Všetci to poznáme, každý poznáme silu emócie, keď je niečo po prvýkrát. O tie svoje sa podelila zdravotná klaunka Jaroslava Hatiarová alias primárka De Mencia.
Na svoju prú klauniádu nikdy nezabudnem.
Asi nikdy v živote som v sebe necítila toľko pocitov naraz…
Prichádzam do nemocnice a čakám na svjho kolegu, ktorý to tu už dôverne pozná. Ja ani zďaleka nie som taká sebaistá ako on. S nesmelým úsmevom vchádzam, do potemnelej chodby plnej nemocničných potrieb. Pri prezliekaní do novučičkého kostýmu sa cítim neisto a to, že som úplne nová prezrádza aj môj neskutočne biely plášť, ktorý však nie je vypratý v zázračnom pracom prášku, ale je naozaj nový.
Mám len pár rekvizít. Gumové prasa, chrastiace vajíčko a ukulele. Skúsený kolega si pchá overené rekvizity do vreciek.
Sme pripravení, tak nosom vpred!!
Vchádzame na prvé oddelenie. Ihneď mi udrie do nosa vôňa dezinfekcie a chlóru. Počujem zakašľanie, no neviem identifikovať, z ktorej izby sa ozvalo.
Bála som sa tohto okamihu. Ako to zvládnem? Ako budem reagovať? Všetky moje obavy sa však veľmi rýchlo rozplynuli. Zrazu nevnímam ani jednu z týchto vecí. Tu nejde vôbec o moje pocity. Je tu primárka De Mencia a tá to všetko zvládne. Je tu preto, aby všetko očistila od negatívnych emócií.
Telo mi zaplavuje zvláštna energia. Neviem odkiaľ je. Ideme z izby do izby, deti sa smejú, bavia sa aj sestričky a maminy a ja sa cítim ako balón plný šťastia.
Nevnímam choroby. Vidím deti, ktoré si zaslúžia zažívať len radosť. Sme na oddeleniach viac ako tri hodiny. Necítim únavu. Som vo vytržení a šťastná. Hore v prezliekárni odkladám nos. Pomaly mi začína dochádzať, čo som všetko videla.
Idem domov pešo a opäť sa mi vybavia tváre detí. Vidím miminká s vyviazanými zasadrovanými nohami. Štvorročné dievčatko s obrovským šróbom v nohe, 12 ročného chlapca bez troch prstov na ruke, 16 ročné dievča po operácií skoliózy.
Plačem, no zároveň som šťastná, lebo sa nám na všetkých týchto tvárach podaril vyčariť úsmev. Od tohto momentu viem, že som na správnom mieste a ďakujem za to, že môžem plniť toto poslanie…
(2 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...
Čo treba vedieť o krvácaní po pôrode
Separačná úzkosť
Ako dlho žije škrečok?
Čierny kašeľ - prudko nákazlivé ochorenie
Sú dnešné deti závislé na rodičoch? Môžu za to rodičia?
Amniotómia - prepichnutie plodovej vody v pôrodnici
