ŽenaRozhovor s osobnosťou

Za mesiac spoznáš človeka, s ktorým nemôžeš žiť

 Dagmar Mozolová, redakcia   30.01.2008   2

  • Alena Jeskova 1

Rozhovor s Alenou Ješkovou, mamou 15-mesačného Adamka, šéfredaktorkou časopisu Miriam.

Žijú medzi nami – ženy, ktorých tváre nepoznáme. Neobjavujú sa na titulkách časopisov. Žijú si svoj život a cítia sa v ňom šťastne. Alebo aspoň spokojne. Je to veľa, či málo na to, aby nás zaujali? Napriek tomu, že by sme pri ich mene záporne zakrútili hlavou, predsa oslovujú mnohých. Pred katedrou, v časopise, či skutkom lásky. Ako Alena. Založila časopis pre ženy Miriam a adoptovala si synčeka Adamka.

NA ŠKOLE SOM SA CÍTILA ŠŤASTNÁ

Alenka, vyštudovala si slovenčinu a nemčinu. Mnohí študenti učia už počas štúdia na výške. Ako to bolo s tebou?

„Nemčinu na gymnáziu som učila už od tretieho ročníka na výške. Ako skončená učiteľka som tam zostala a dostala som hneď aj triednictvo, prvákov, ktorých som si odviedla až do štvrtého ročník po maturitu. Potom som tam ostala ešte rok, aj keď už len externe. Riaditeľke som hneď po promócii povedala, že musím učiť aj slovenčinu, lebo ju ináč zabudnem. A to bolo pre mňa veľmi náročné, lebo som hneď dostala maturantov. Kolegynka, ktorá ich učila tri roky, išla na materskú.

Maturantov? To si sa musela veľa pripravovať!

Najhoršie bolo, že sme na pedagogickej prebrali len slovenskú literatúru a ja som svetovú nevedela, tak som sa ju musela učiť. Ale to bolo dobre, lebo som si tie veci prešla a načítala spolu so žiakmi. Mala som fantastickú triedu maturantov! Oni boli moji kamaráti, my sme si tajne tykali, a brali ma. Chceli zmaturovať a ja som im nechcela robiť podrazy. Prečítali všetko, čo som im kázala, vedeli, že to treba. Len.... Bola som ten prvý rok veľa chorá, šesťkrát som bola prvý polrok na péenke. Nezvládala som to infekčné školské prostredie. V posteli som vypracovávala prednášky a jedna žiačka, ktorá bývala blízko mňa, chodila pre ne. Poprosila som kolegyne, aby ich na suplovaných hodinách preberali, nech neučia matiku namiesto slovenčiny. Tie prvé roky boli super, veľmi dobre si na ne spomínam a som za ne vďačná. Keby učiteľ mal hneď nejakú zlú triedu, to by ho demotivovalo, a ja som mala fantastických žiakov. Cítila som sa tam šťastná.

Poznala si už vtedy tvojho terajšieho manžela?

Nie, spoznala som ho, až keď som mala 28 rokov.

Tak si sa mohla venovať naplno len žiakom...

No, len žiakom nie.... Ja som toho mala vždy veľa, kopec ďalších aktivít. Ale.... dobrý čas to bol!

OSUDOVÉ STRETNUTIE

Ako si sa zoznámila s tvojím manželom?

Jaj, to bolo zaujímavé. Učila som jednu kamarátku nemčinu a ona mňa angličtinu a hovorila som jej vždy: „Jaj, ty máš takého dobrého chalana, to budeš mať super život!“ A oni sa potom rozišli a až po rokoch sme sa my dvaja stretli.

Tak ty si ho predtým osobne nepoznala?

Poznala som ho len z videnia. Keď sa rozišli, mne ani na um nezišlo, že my sa dáme dokopy. Raz sme sa stretli na jednej medzinárodnej konferencii, večerali sme pri jednom stole, tam sa debatilo, potom sme išli ako partia do Viedne navštíviť kamarátky, ktoré tam študovali. A tam to vraj uňho začalo... Začal sa mi ozývať, začali sme sa stretávať.

Po akom čase ste sa zobrali?

Po roku. Rok aj mesiac to bolo. No čo, ja som mala 29, on 30. Ja tvrdím, že za mesiac spoznáš človeka, s ktorým nemôžeš žiť. (smiech) My sme z jedného obvodu, takže sme boli spolu 3-4 krát do týždňa. Nebol to vzťah na diaľku. Máme veľa spoločných záujmov a aktivít a to, čo nebolo spoločné, som sa naučila. On je športovec, on ma vtiahol do športu a ja jeho do kina, divadla a čítania.

Takže spolu po večeroch cvičíte?

Nó.... Aj to niekedy.

Vážne? A ako?

Teraz v zime trenažér – bicykel, ja cvičím na fitlopte, on má svoje činky a hrazdu. Keď sme ešte nemali Adamka, chodievali sme v lete bicyklovať, v zime lyžovať, badminton, manžel ma naučil korčuľovať.

A to kino, divadlo...

Chodievali sme viac do divadla. To kino – dnes je už ťažko vybrať si niečo dobré. Manžel nemá rád operu a balet, čo ja mám rada, tam chodím s kamoškami, ale činohru a muzikály, tam sme boli mnohokrát.

Zoznámila si sa s ním až v dvadsaťosmičke. Nemala si predtým myšlienky, že už nepríde žiadny princ na bielom koni?

My sme sa zoznámili v čase, keď ja som nechcela vidieť žiadneho chlapa, lebo to bolo 6 týždňov po jednom nechutnom rozchode. Bol to krátkodobý vzťah a ja som bola tak zranená, že som chlapov nechcela vidieť. Pred tým vzťahom som 5 rokov nikoho nemala a to bol pre mňa ťažký, depresívny čas. V jednom období som bola na piatich svadbách po sebe kamoškám, celý september a jednu októbrovú sobota. Po tej piatej som v nedeľu odmietla vyliezť z postele. Hovorila som si, že kým nepôjdem na vlastnú svadbu, už nikomu inému na svadbu nepôjdem.

A tvoj manžel? Ako prežíval to obdobie samoty pred tebou?

On bol tiež dlho sám, 5-6 rokov od toho rozchodu s mojou kamarátkou. Riešil to po svojom: veľa cestoval, veľa pracoval, bol v jednej komunite na farme v Anglicku, pomáhal dosť rodine, prežívali vtedy náročné veci...

Čím ti zaimponoval?

Tým, že bol rozhodný. Vždy som chcela muža, ktorý bude vedieť o mňa zabojovať. Ja som už neverila, že takého stretnem. Moju mamu si vybojoval otec, moju babičku si vybojoval dedko...

Chcela si nadviazať na rodinnú tradíciu... (smiech)

Ja si myslím, že je to tak správne – muž má bojovať o ženu. Ja som bola v tom čase zranená, ale on mi hovoril, že si počká, kým to prebolí, že ma chce. Hovoril mi to a čakal. Bol rozhodný. To je to, čo mi u iných mužov chýbalo. A potom, podstatné pre mňa bolo rovnaké smerovanie, rovnaký zmysel života a cieľ, aby sme si rozumeli duchovne. Myslím si, že sa nedá ísť jednou cestou za dvoma cieľmi. Dvoma cestami za jedným cieľom sa dá.

KEĎ BÁBO NEPRICHÁDZA

Kedy ste sa začali pokúšať o bábo?

Hneď. Ja som aj chcela nejaký čas bez dieťatka, bývali sme v Limbachu, dochádzala som do práce do Bratislavy, bolo toho na mňa zrazu dosť, ale manžel chcel hneď, a tak sme sa dohodli.

Kedy si si uvedomila, že bábo neprichádza?

Po pol roku.... (odmlka)

Nechceš o tom hovoriť?

Nie.

Tak ste sa rozhodli pre adopciu...

Manžel s tým prišiel. Povedala som mu, že nie, ešte nie, že si potrebujem na tú myšlienku zvyknúť. On je rodinne založený, má štyri sestry. Dlho som sa nevedela rozhodnúť. Povedal mi, že už o tom nebude hovoriť a keď ja budem chcieť, mám prísť za ním. Po roku som prišla s tým, že už asi je ten čas...

A za ten rok si čítala články o adopcii, informovala si sa?

Nie. Ja som nad tým nerozmýšľala, muselo to vo mne dozrieť. Keď sme sa dohodli, že ideme do toho, najprv sme sa stretli s troma rodinami, ktoré majú adoptované deti. Lebo to je prax. Všetky nám to odporúčali, že je to perfektné. Mali deti od niekoľkých mesiacov do 6 rokov, tak sme u nich videli v podstate celý predškolský vek. Papiere sme vybavili za tri dni. A natrafili sme na Návrat, to sú profesionáli s ľudským srdcom, pracujú flexibilne, idú k veci, tam sme zažili veľmi príjemnú prípravu. Videli, že sme už rozhodnutí, pripravení, veľmi rýchlo nás odporučili na zapísanie do zoznamu a keďže sme nemali podmienky, že by to malo byť biele dieťa, dievčatko ani novorodenec a neviem čo, tak nám po krátkom čase ponúkli Adamka. Boli sme šťastní, že nám neponúkali deti štátne úrady, ale práve Návrat.

Kedy ste začali s kolotočom okolo adopcie?

Vo februári 2007. A v októbri sme mali Adamka doma. Hoci v najkritickejšej fáze sme každý týždeň telefonovali sudkyni, či už vytýčila predosvojiteľské pojednávanie. Pri tom sme zistili, že ani za celý mesiac nedostala od úradov naše papiere.

A kde bol problém?

V úrade práce, sociálnych vecí a rodiny. To bola medzikrajová adopcia a úradníčky sa medzi sebou dohadovali, ktorá má komu čo poslať. Keď som sa sťažovala u riaditeľa, prísediaca kurátorka mi povedala, že nám blahoželá, že sme dostali Adamka tak rýchlo - za tri mesiace od momentu zoznámenia sa s ním. Odpovedala som jej, že pokiaľ ide o papiere, tri mesiace nie sú veľa, ale keď ide o dieťa... Opýtala som sa jej, či má deti. Či si pamätá, čo všetko sa za tri mesiace u bábätka vyvinie... Škandál je, že rodičia sú papierovo, právne i psychicky pripravení, ale dieťa si nemôžu odviezť – dnes už len sudca rozhoduje. Keďže papiere neboli na správnom mieste, manžel obehol úrady a poprosil ich o všetky papiere. Neviem, ako sa mu to podarilo, vydali mu ich do vlastných rúk a odniesol ich vyššej súdnej úradníčke priamo na stôl. Inak by to možno trvalo ďalší mesiac... Ako som spomenula, bola som sa sťažovať, píšem o tom blogy. Ja to takto nenechám, aj kvôli ďalším ľuďom. Nemám chuť ísť do adopcie druhýkrát. Ale nechceme, aby bol Adamko jedináčik, to by som mu nerada spravila...

V októbri si mala Adamka doma. Kedy vám ho ponúkli? A ako si vedela, že je to to dieťa, na ktoré čakáš?

Toho som sa najviac bála. V domovoch je tuším 7000 detí – pýtala som sa: ako to ja budem vedieť? Kamarátka mi povedala: „Neboj sa, budeš to vedieť.“ Tak som sa modlila: Bože, ty ma poznáš, že som nerozhodná a keď nám ukážu 5 detí, ja budem ľutovať všetky a budem mať pocit, že ich musím zachraňovať, a to je predsa blbosť, to nemôžem, musíš to tak zariadiť, aby mi to bolo jasné. Raz večer, keď som sa modlila, mala som pred očami taký obraz: vyhúkané chlapčenské oči. Neboli to ani usmiate, uplakané oči, ani vystrašené, ale vyhúkané – ako sa hovorí – vyoraná myška. A keď nám v Návrate ukázali dvoch chlapcov, tak ten prvý, ten ma neoslovil, ale ten druhý, Adamko, mal tie oči. Poprosili sme o skontaktovanie s týmto chlapcom. Trvalo to tri týždne, úrady zasa... Keď sme tam išli, hovorila som manželovi, že sa síce môžem mýliť, ale intuícia ma väčšinou neklame, teda mám pocit, že ideme za naším synom. Keď sme išli hore schodmi, a to som ho ešte nevidela, roztriasla som sa na celom tele. S manželom sme sa dohodli, že sa nerozhodneme priamo tam pod vplyvom emócií, ale až doma, ale ja keď som ho zbadala, pekne oblečeného sestričke na kolenách, mala som zase dojem, že sú to tie oči. Ja som sa rozhodla hneď tam, že ho chcem a manželovi to nevadilo. Boli sme tam s ním dve hodiny. Samozrejme, on sa nás nebál, lebo tieto deti sa ľudí neboja, tak sme sa s ním hrali, doniesli sme mu autíčko. Pani sociálna si robila poznámky, tie potom išli z každého stretnutia na súd - viacstranový popis: kam sme si sadli, ako som ho pohladkala, že sme mu dali autíčko. Povinné sú tri návštevy, aby sa potvrdilo, či máme naozaj záujem, či sme seriózni ľudia. Tie sme absolvovali behom desiatich dní a potom nám dovolili dať si žiadosť na súd. Potom začala trauma s tými papiermi, čo začali blúdiť, a tie si vlastne musíš vybaviť znova ako na začiatku, lebo sú platné len tri mesiace. Súd trval trištvrte hodiny. A ten má potom zase svoje lehoty: 10 dní na napísanie rozsudku, 14 dní to ide do Bratislavy a po 15 dňoch si to musíš prísť správoplatniť.

To je strašné...

No veď práve, to sú ďalšie dva mesiace... Hovorím mužovi: Ty si chlap, ty ju popros. A on jej ešte pred vynesením rozsudku hovorí: „My vás chceme poprosiť, či by ste nám to nenapísali hneď. Sme zďaleka...“ A ona šok, že „však som ešte nevyniesla rozsudok.“ A on hovorí: „Prepáčte, viete, dieťa bude mať v sobotu rok a to je za tri dni.“ Povedala, že si máme prísť poň na druhý deň, tak sme prespali v domove.

ADAMKO JE DOMA

Malého ste si mohli odviezť hneď, ako ste mali rozsudok?

Na druhý deň. Sestričky plakali, lebo ho mali radi. Cesta bola strašná, 4,5 hodiny, vrešťal, potom celú noc putoval po postieľke. Nevedel si zvyknúť prvé noci... A my ako jastrabi nad ním.

Čo bolo od toho dňa pre teba nové, prekvapujúce?

Všetko. To, že som zostala doma. Zo dňa na deň. A nebola som zvyknutá na detský krik. Keď vrešťal, ja som nevedela, čo mám robiť. Bola som úplne vo vývrtke. Dva mesiace mi trval tento stav. Beží nám štvrtý mesiac. Myslím si, že má dobrú adaptáciu. Už si zvykáme.

Čo všetko už Adamko vie?

U nás sa naučil chodiť, je šikovný, pohybovo zdatný, ale zatiaľ nič nerozpráva. Tieto deti sú v niektorých veciach pozadu, tak dobiehame. Už dva mesiace nacvičujeme, kde je ucho, oko. (smiech)

Chodíš do materského centra?

Boli sme na cvičení mamičiek s deťmi. Výborné to bolo, páči sa mi to. Tam chcem chodiť.

Zmenilo sa niečo vo vašom partnerskom vzťahu, odkedy je Adamko u vás? Vhupli ste do rodičovstva rovnými nohami.

Ja som mala obdobie, že som na malého žiarlila: vstúpil medzi nás a ja som mala predtým pocit, že sme veľmi harmonickí, máme na všetko rovnaké názory, a zrazu nemáme! Manžel je zásadovejší a keď si vzal do hlavy, že sa malému nebude soliť ani ročnému, tak sa mu nebude soliť a ja si zas myslím, že v tej soli je jód... A čo sa má a čo sa nemá... A tiež nemáme toľko času na seba, boli sme 4,5 roka sami a teraz je tu dieťa, ktoré nám určuje chod vecí. Je to ťažké. Najprv som nemohla spať. Malý má zväčšenú nosnú mandľu, v noci chrápe a ja mám slabý spánok, musela som spať v pracovni, aby som sa vyspala. A manžel tiež nemôže spať, stále ho sleduje. Máme rozdielne názory aj na to, koľko stupňov má byť v noci v spálni. A koľko mlieka mu mám dať. Malý nám nechce piť. Manžel má pocit, že nebehám celý deň za ním s fľašou a ja mu tvrdím, že behám celý deň s fľašou a on mi povie, že málo behám, keď malý skoro nič nevypil...

Ako prijali Adamka starí rodičia?

Manželovi rodičia prijali Adamka skvele. Moja mama sa do toho dostáva a otec? Tým, že vie, odkiaľ je, sú naši presvedčení, že je Róm, nevieme im vysvetliť, že sa to asi ani nedá zistiť, môj otec má s tým problém. Ale zase má rád deti, tak verím, že malý si ho získa, lebo je hravý a verím, že on dedka zdolá... časom.

Pomýšľala si už aj na súrodenca?

Určite by sme chceli k nemu dievčatko. Ak sa neudeje medzitým zázrak... Ale zaujímavé je, že odkedy malého máme, už nemám potrebu riešiť to, či budeme alebo nebudeme mať svoje dieťa... Mám sa ľutovať, ako nás život potrestal, že nemôžeme mať deti? Keby sme mohli, tak Adamko nedostane možno šancu... Dobre, je tu plán B, ale je výborný.

MOJE DIEŤA MIRIAM

Pýtala som sa na súrodenca pre Adamka, ale dá sa v istom zmysle slova povedať, že ty vlastne už dcéru máš. Volá sa Miriam a je to časopis, ktorý si založila.

Áno, je to kresťanský časopis pre ženy. Ako vznikol? Najprv sme sa stretávali ako slobodné baby na modlitbách za slovenských mužov, postupne, keď sme sa vydali, začali sme organizovať modlitebné stretnutia vo väčšom spoločenstve a v tom čase prišli za mnou traja ľudia, že im chýba kresťanský časopis pre ženy, či by som ho nezaložila. Bola som z toho prekvapená, ale povedala som si, že vyskúšam, či by niečo také ženy chceli. Tak sme urobili šesťstranový plátok, tridsaťkrát sme ho nakopírovali a na jednom ženskom stretnutí sme ho rozdali. Malo to dobrý ohlas. Hľadali sme názov. Chceli sme ním povedať, že každá žena je milovaná a ženy, ak neprežívajú lásku, to je koreň všetkých ich problémov. Nazvali sme ho Miriam, toto meno znamená „Bohom milovaná“. Ja som si povedala, že to rozbehnem vtedy, keď nájdem tím ľudí. Spontánne som oslovila kamarátky, ktoré sa venujú ženám, nadchli sa pre túto myšlienku a zostali. Časopis má formát A5, 60-70 strán, vychádza štvrťročne.

Akým témam sa v ňom venujete?

Každý časopis má svoju hlavnú tému, rubriky sú napr. príbeh zo života, niečo pre krásu, zdravie, slovo muža ženám, rodina, partnerstvo, tvorivosť, kultúra, do ktorej píšeme recenzie, poéziu....

V akom náklade vychádza časopis?

Posledne sme mali 1300, každé číslo zvyšujeme o tých 200 kusov.

Kde ho predávate?

V kresťanských kníhkupectvách a na objednávky posielame domov, najviac na východ Slovenska, do dedín. My, Bratislavčanky, sme presýtené, máme tu veľa možností, ktoré ženy na dedinách nemajú.

Ako to hodnotíš po troch rokoch? Tak ti to vyšlo...

Áno... Chceme povzbudiť ženy, aby si verili, aby mali väčšie sebavedomie, aby prežívali lásku a svoju identitu. Do dvoch rokov chceme prejsť aj do stánkov a zmeniť slovník, aby sa z Miriam stal kvalitný hodnotový časopis pre ženy s univerzálnym slovníkom, bez bulváru.

Rozhovor bol autorizovaný.

Časopis Miriam: www.miriam.sk

Foto: rodinný archív A. Ješkovej

Odosielam Váš hlas...
Hodnotenie: 5.0 z 5. Celkom 4 hlas(ov).
Kliknite na hviezdičky pre ohodnotenie článku.
Zaujíma vás niečo iné k téme Zákony a rodič?
Najčítanejšie
Recept týždňa
TIP
Komentáre k článku

smile zwinker Big Grins Confused Cool Cry Eek Evil Frown Mad Mr. Green Neutral Razz Redface Rolleyes Sad Surprised





tehotenstvo
Máte problém otehotnieť?
04.03.2021   2
Recept: dobrá hormonálna rovnováha, dobre vyvinuté, nepoškodené a dobre fungujúce pohlavné orgány, psychická a fyzická kondícia, správny partner.
Lepšie tehotenstvo s hudbou (a čo počúvať)
01.03.2021   0
Ako môže počúvanie hudby prospieť nenarodeným deťom a ich matkám, a ktorá hudba sa najlepšie hodí počas tehotenstva.
Zamlknutý potrat - Missed abortion
27.02.2021   24
Šla som z poradne a pred nemocnicou som stretla kamarátku. Plakala. Práve jej na ultrazvuku v ranom štádiu tehotenstva oznámili, že jej dieťaťu, na ktoré sa už veľmi tešila a malo sa narodiť ako prvé, nebije srdiečko. Má prísť na hospitalizáciu... Aj jej sa to stalo, aj mnohým ďalším. Len sa o tom tak veľmi nehovorí.
babetko
Jedálniček dojčiacej matky
04.03.2021   50
Dostali ste od Vašej pediatričky pri návšetve poradne s Vaším bábätkom-dojčiatkom ponaučenie, čo ako dojčiaca matka (ne)smiete jesť vo forme tabuľky s odporúčanými dennými dávkami „kadečoho“ v miligramoch, poprípade v kilojouloch?
Svoje deti neuspávam
02.03.2021   1
Žijem aj s manželom a 2 malými dcérkami v Belgicku. V starostlivosti o deti v Belgicku a u nás sú veľké rozdieli.
Ako uvariť prvú mrkvu (1)
01.03.2021   0
Najjednoduchší postup na svete na uvarenie prvého zeleninového príkrmu. S krásnymi fotografiami od Jany Babjak Veselskej.
detské choroby
Mumps
04.03.2021   1
Mumps je ochorenie spôsobené vírusom, ktorý sa zvyčajne šíri prostredníctvom slín. Môže nakaziť rôzne časti tela, najmä príušné slinné žľazy. Typický príznak je opuch a bolesť v príušnej slinnej žľaze, takže dieťa vyzerá ako škrečok s plnými ústami.
7 tipov pri suchom dráždivom kašli
01.03.2021   0
Čo používate na suchý dráždivý kašeľ? Čo funguje? Ponúkam pozbierané nápady, ak sa v tomto počasí niečo podobné u vás doma objaví.
Porucha spôsobená nedostatkom prírody
27.02.2021   1
Čo je to „nature- deficit disorder“? Tento termín objavil, či zaviedol Richard Louv. Hovorí, že spôsobuje široké spektrum psychických i fyzických problémov, ktoré deti majú.
zvery
Najčastejšie chyby pri výcviku psa, ktoré robíme takmer všetci
22.02.2021   0
Ak raz budete na psa kričať „K nohe,“ druhýkrát „Poď sem“, či „Kde sa túlaš!“ nebude vám rozumieť.
Vodná korytnačka v zime
16.02.2021   0
Zabudnite na malé plastové bazéniky s plastovou palmičkou, ktoré neudržia teplotu a po niekoľkých mesiacoch neudržia ani samotnú korytnačku. Zabudnite aj na stolné lampičky, ktorými chcete nahradiť správne svetlo.