Z Downovho syndrómu máme stále veľký strach

Doc. MUDr. Mária Šustrová, CSc. sa dlhodobo venuje deťom narodeným s Downovým syndrómom odborne i ľudsky. Za svoj prístup k ochrane života získala v roku 2011 Cenu Antona Neuwirtha. Porozprávali sme sa s ňou o jej praxi a skúsenostiach.

Aj dnes, v časoch medicínskej vyspelosti  a zvýšenej úcty k tým, ktorí žijú medzi nami s určitou diagnózou, panuje  strach z Downovho syndrómu. Do akej miery ste sa s ním stretli vy?

Strach z diagnózy „Downov syndróm“ u bežnej, ale aj u odbornej populácie vychádza z neznalosti problému. Žiaľ, aj na lekárskych fakultách  absentuje vzdelávanie o problémoch ľudí s intelektovou disabilitou (postihnutím  – znevýhodnením) vrátane Downovho syndrómu.

Existujú predmety ako pediatria – sociálna pediatria, bioetika a klinická genetika, v rámci ktorých by mali študenti získať dostatok vedomostí o tejto diagnóze. Vieme, že práve deti a dospelí ľudia s Downovým syndrómom sú najlepšie integrovanou skupinou ľudí s mentálnym – intelektovým postihnutím. IQ detí a dospelých ľudí s Downovým syndrómom sa pohybuje v pomerne širokom pásme – od subnormy (75-80 ) až ku kombinácii s inými diagnózami, ako je autizmus v stredne ťažkom pásme intelektovej disability.

V súčasnosti napríklad prebieha v Slovenskom rozhlase reklama na špeciálne olympiády pre ľudí s hendikepom, čo je dobrá cesta k inklúzii ľudí s mentálnym postihnutím.

Ktoré obavy rodičov sú podľa vás najčastejšie? Napĺňajú sa v praktickom živote?

Obavy rodičov vychádzajú  takisto z neznalosti problému, z predsudkov a z nepravdivých informácií v staršej odbornej literatúre či na internete. Na druhej strane aj vďaka internetu a zlepšenej komunikácii sa môžu mladí rodičia vzájomne kontaktovať a napojiť na rodičovské skupiny a občianske združenia. Takto sa postupne oboznamujú s realitou.

Chcela by som však zdôrazniť, že individuálne rozdiely medzi deťmi s Downovým syndrómom súvisia nielen s predispozíciou „zvýšenej expresivity“ génov 21. chromozómu, ale najmä s faktormi prostredia, ako sú správny postup vo výchove, dostatok stimulácií a najmä dobré, láskavé prostredie v rodine.

To znamená, že rodičia sú hlavnými tvorcami neskoršieho osudu svojho dieťaťa.

Inými slovami, láska a správne namierená výchova dieťaťa s Downovým syndrómom je neskôr priamo úmerná výkonu dieťaťa. Obavy rodičov pramenia z informácií o „zlých príkladoch“. Ak rodičia zanedbávajú svoje dieťa, neprijali ho, tak takéto zanedbané dieťatko nemá vypestované správne návyky.

Zopakujem teda svoje obvyklé vyjadrenie: „Pre väčšinu rodičov nie je problémom ich vlastné dieťa s Downovým syndrómom, ale negatívne reakcie okolia.“

Hodnotíte prenatálnu diagnostiku ako spoľahlivú?

Mojou úlohou nie je hodnotiť spoľahlivosť prenatálnej diagnostiky. Ku mne do ambulancie príde ročne od päť do desať detí s Downovým syndrómom. Ich matkám vyšiel skríning na Downov syndróm negatívne.

V súčasnosti sa na Slovensku narodí priemerne 40 detí s Downovým syndrómom. Najčastejšie sa rodičia stretávajú s odpoveďami typu: „To je len výnimka“ alebo „ušli ste skríningu.“.

Môžu žiť ľudia s Downovým syndrómom plnohodnotný život? Ako sa žije v takej rodine?

Iste, môžu žiť plnohodnotný život. Ak im ho vytvorí rodina, alebo, ak toho nie je schopná rodina, tak sociálne zariadenie (ale to iba v ojedinelých prípadoch).

Rodina môže žiť s deťmi s Downovým syndrómom tak ako každá iná. Aj preto treba deti  čo najskôr zapojiť do rôznych aktivít: kultúrnych, športových, vzdelávacích. Potom nie je problém zúčastniť sa aj so školopovinným a starším dieťaťom  týchto podujatí. Robia to tak rodičia, ktorí svoje deti prijali také, aké sú, a nehanbia sa s nimi chodiť do spoločnosti. Pre nás ostatných sú príkladom empatie, tolerantnosti a pokory.

 

Natíska sa pritom viacero otázok. Či vie byť Downovo dieťa v dospelosti samostatné, s akými zdravotnými problémami sa počas života stretáva a či je schopné pracovať, resp. aké má možnosti vzdelávania? 

Áno. Dospelí sú dostatočne samostatní. V percentách  približne na 90 až 95 percent. Tých päť až desať  percent sa spája s ich vysokou zraniteľnosťou. Sú otvorení, priamočiari, úprimní, no nedokážu bojovať so zlom.

Možno by sme tých päť percent mali pripísať súčasnej spoločnosti. Veď úroveň dospelých ľudí s Downovým syndrómom je priamo úmerná vyspelosti spoločnosti – štátu.

Zdravotné problémy sú iné u detí a iné u dospelých. 

U detí ide o zvýšenú prevalenciu vrodených chýb – srdca, zažívacie traktu, ktoré sa dajú úspešne riešiť už v prvých mesiacoch života. Neskôr pribúdajú niektoré ďalšie problémy súvisiace so zmenenou funkciou imunitného systému,  poruchy funkcie štítnej žľazy a problémy motorického aparátu.

U dospelých sú to predovšetkým psychické zmeny  a u niektorých i predčasné známky demencie. Čo sa týka vzdelávania, všetky deti s DS sú vzdelávateľné. Možnosti vzdelávania – inkluzívneho alebo špeciálneho – závisia od intelektovej úrovne dieťatka a od lokálnych možností ich zatriedenia do niektorého z uvedených možností.

Zamestnávanie sa taktiež odvíja od vzdelanostnej úrovne žiaka s DS a od možností a vôle zamestnávateľov. Deti, ktoré absolvovali bežnú školu, môžu ďalej pokračovať vo vzdelávaní na učilištiach, ale šikovnejšie aj na gymnáziách. Potom môžu pracovať na voľnom trhu práce, v podporovaných zamestnaniach alebo v chránených dielňach.

Máme viacero úspešných zamestnancov v kaviarňach, cukrárňach, v nemocniciach, v knižniciach  alebo v oblasti záhradníctva.

Myslíte si, že sa štát vie postarať o tieto rodiny?

Áno aj nie. Naše sociálne zákony sú fakultatívne. Rodiny môžu dostať pomoc, ale nemusia. Je nevyhnutné napraviť  všetky nedostatky v našom sociálnom systéme a v zdravotníctve. Navonok sa zdá, že je všetko v poriadku. Žiaľ, rodiny majú nárok na kompenzácie až po treťom roku ich dieťaťa. A pritom do 3 rokov sú rodičia vystavení enormného tlaku a povinnostiam pri dennom zdolávaní všetkých cvičení a dochádzaní na rôzne lekárske vyšetrenia. V súčasnosti už v niečom pomáhajú v niektorých okresoch Centrá ranej starostlivosti. Kompenzácie sa, žiaľ, tiež odvíjajú od vôle úradníkov na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny, a nie od toho, čo dieťa či dospelí jedinec s Downovým syndrómom naozaj potrebuje. Chýbajú nám erudovaní posudkoví lekári na úrade práce.