Veronika Šikulová, spisovateľka na rodičovskej dovolenke

Veronika Šikulová, spisovateľka na rodičovskej dovolenke: Detský čitateľ je možno náročnejší než dospelý

Veronika Šikulová žije a tvorí v Modre. Vydala tri prozaické knihy pre dospelých (Odtiene, Z obloka, Mesačná dúha), napísala poviedku do druhej časti antológie Sex po slovensky a nedávno jej vyšla veselá knižka pre deti so záhadným názvom To mlieko má horúčku. No ak prezradíme, že v rovnomennej kapitole meria zvedavá Dorotka teplotu vriacemu mlieku, lebo podobný pokus robil v televízii aj veľactený profesor Ötvös, tak o autorke musí byť každému jasné, že doposiaľ nezabudla, čo chodí po rozume malým výmyselníkom.

V tvojej novej knižke som s potešením našla svet plný hier, radosti a kadejakých figliarstiev, ktoré stvárajú deti dospelým, ale i naopak. Prezraď, ty si vo svojej knižke tou malou zvedavou Dorotkou, alebo skôr zábavnou a večne štrikujúcou dospelou Veve Zutlokovou?

– Aj, aj… My so sestrou sme boli také sídliskové dievčence. Presťahovali sme sa dolu do Modry z domu na kopci, Hamrštílu, ale okamžite sme na sídlisku boli veliteľky… Ihrisko, park pod oknami, susedné pivnice, to bolo naše… Aj na sídlisku môže byť život veselý a zaujímavý. My sme však mali šťastie aj na zaujímavých dospelých. Veve bola naša susedka, trochu strelená, čudáčka, ale veľká krásavica, kamarátka, učiteľka, varovčíčka. Strašne sme ju mali radi. Nakoniec sa vydala a presťahovala niekam do Prahy. Veľmi rada by som ju ešte niekedy videla, veď dnes to musí byť staršia pani! Rada som jej požičala niektoré svoje vlastnosti aj prezývku. Dnes už sestra aj ja máme svoje vlastné deti: Dorotku, Jurka, Vincka, aj malú Barborku. Ich detstvo je iné a určite nie menej veselé a zaujímavé, aj keď, určite sa inak hrávajú.

V To mlieko má horúčku som si prečítala: „Keď bola Dorotka chorá, varovala ju babka Jolanka. Keď pricestovala, Dorotka sa okamžite nasťahovala do jej postele plnej rozprávok.“ Aj tvoja nová knižka mi pripomína takú posteľ plnú rozprávok, alebo, ešte presnejšie, plnú príbehov. Čo si mala ako dieťa radšej – rozprávky, alebo ozajstné príbehy?

– Keď som bola malá… bože, ako dobre, že sme všetci boli malí… Moje detstvo bolo plné muziky a pesničiek, zaujímavých a veselých strýcov a tiet, bratancov, sesterníc, všelijakých narobených babiek a dedkov, susediek, spolužiakov, učiteliek, neuveriteľných príbehov, tých najsmiešnejších a naneuveriteľnejších rozprávok, najsmutnejších aj najdlhších rozprávaní… Môj tatko, Vinco Šikula, pochádzal z dvanástich detí a keď chcel doma niečo povedať, musel prekričať alebo zaujať ostatných, ktorí to mali rovnako ťažké. Všetci Šikulovci sú výborní rozprávači a viacerí z nich aj píšu. Keď si tatko trebárs v noci spomenul, že niečo zabudol povedať cez deň, nelenil a zobudil nás, aby na to opäť nezabudol. Dodnes si pamätám, ako sme so sestrou stávali vo verajach dverí u babky Ludviky na Dubovej, plná kuchyňa ľudí, vrava a smiech, my sme natŕčali ušiská a počúvali… Na druhý deň som to rozprávala v škole. Vždy som si niečo primyslela. A potom tu bola babička Jolanka, mamina mama, jej dom s veľkou krásnou záhradou plnou marhúľ, ringlôt a ríbezlí pri železničnej trati, jej tri sestry, s ktorými, keď nechcela, aby sme niečo počuli, sa rozprávala po maďarsky, jej posteľ plná rozprávok, tých naozajstných, do ktorých sa chtiac nechtiac vždy priplietol aj ten všedný dennodenný život… Maruška cestou za dvanástimi mesiačikmi odbočila trebárs do obchodu alebo sa ocitla v inej rozprávke, pretože babička unavená z roboty uprostred rozprávok zaspávala…

Vydala si tri knižky pre dospelých, ako vlastne vznikol nápad napísať niečo aj pre deti?

– Podľa mňa to napadne každú mamu, ale nie každá má aj literárne ambície. Odrazu sa aj na vlastné detstvo pozerám akoby z druhej strany. Detský čitateľ je rovnako náročný ako dospelý, možno aj viac…

Si mamou jedenásťročného školáka a ročnej dcérky. Malá Barborka si iste tvoju knižku prečíta neskôr, ale zaujíma ma, ako sa páčila piatakovi Vinckovi? Akej vekovej kategórii je knižka určená?

– Vinco bol môj prvý a veľmi prísny čitateľ. Niektoré rozprávky sa mu páčili viac, iné menej, medzičasom trochu vyrástol a možno sa teraz aj trochu hanbí. Samozrejme, nie všetko, čo som mu pripísala, sa aj stalo, a to mu najviac nejde do hlavy, že prečo si vymýšľam také hlúposti… Najvďačnejším čitateľom tejto knižky v našej rodine bol však sestrin syn Jurko. Ten sa so všetkým absolútne stotožnil, jednoducho zobral za svoje aj to, čo s Vinckom nezažili, čo som si vymyslela alebo to zažil niekto iný. Myslím si, že netreba presne vymedzovať vek čitateľov. Je dobre, ak si knižka čitateľa nájde.

To mlieko má horúčku ilustrovala výtvarníčka Saša Švolíková. Čím ťa oslovil jej štýl, vybrala si si ju zámerne, či išlo skôr o náhodu?

– Saša je moja kamarátka. Je to dcéra nášho skorosuseda z Harmónie, skladateľa Iľju Zeljenku, vídavame sa však málo, iba v lete, keď príde na Slovensko na prázdniny. Vždy prinesie ukázať knižky, ktoré ilustrovala. Väčšinou pre dospelých. Jej obrázky sa mi páčia, lebo sú také trochu drsné a vtipné… Vždy som chcela, aby ilustrovala nejakú knižku aj mne. Keď som jej ponúkla túto detskú, potešila sa. Detskú knižku, ak nerátame Joyceovu Kočku a čert, ešte neilustrovala, hoci poradcov má plný dom, keďže je mama troch detí.

Vo svojich knižkách, vrátane tejto detskej, používaš bohatý a krásny jazyk. Čo ako mama a zároveň spisovateľka odporúčaš, ako si deti môžu rozvíjať slovnú zásobu, ako ich naučiť milovať knižky?

– Sama vieš, že recept, ako naučiť deti čítať knižky, neexistuje. Mne samej sa zdá, že by náš Vinco mohol čítať viac. Ja v jeho veku som bola velikánska čitateľka. Čítala som všetko, čo sa mi dostalo do rúk. Knižky treba deťom, ale niekedy aj dospelým, neúnavne ponúkať a čítať, nahlas alebo potichu, každý každučičký deň, aby zistili, že sú v nich celé svety, ktoré stačí objaviť…

Nedávno si sa mi zmienila, že teraz, keď si na materskej dovolenke, ti na písanie neostáva nijaký priestor. Predpokladám, že veľa čitateliek tohto rozhovoru to dôverne pozná. Popri starostlivosti o malé dieťa málokto stíha vlastné aktivity. Na druhej strane – čo myslíš, má zmysel sa kvôli tomu trápiť? Ako po desiatich rokoch prežívaš ďalšiu materskú dovolenku?

– No, klamala by som, keby som povedala, že to so mnou nezamávalo! Zamávalo, a riadne. Keď sa mi narodil malý Vincko, vravela som si, že neexistuje, aby som ešte raz rodila, potom, že Vincko nám stačí. Ďalšie dieťa? – veď ja ledva stíham lietať okolo jedného, nakoniec, že už je veľký a ja tiež, no a potom som začala za jazdy naskakovať na jeden z „posledných“ vlakov. Podarilo sa, narodila sa nám Barborka, no a mne je odrazu ľúto, že sme tú maličkú nemali skôr, ba že sme tých detí nemali aj viac. Odrazu sa mi zdá, že až teraz sme taká naozajstná rodina so všetkým, čo k tomu patrí, dokonca aj so psom! Okolo Vincka som lietala jedna radosť, sledovala som pohyb každého jeho vlasu, úzkostlivo som dbala na všetko, čo s ním súviselo, ale zároveň som mala pocit, že tam vonku sa žije, že sa tam deje niečo veľmi dôležité, čo mne uteká… Pri Barborke som väčšia šlendriánka, hoci, rozmaznávame si ju ako princezničku, lebo v našej, aj tej širšej rodine, sme už všetci veľkí a dlho sme také malé a milé bábo nemali. No nezdá sa mi, že mi niečo dôležité uteká, lebo viem, že aj keď prebaľujem, práve robím tú najdôležitejšiu vec na svete…

Knižku si môžete objednať aj tu: www.martinus.sk