Tri deti za dva roky? Stíhame!

V tridsiatom deviatom týždni tehotenstva a vám teda narodili Janko a Paľko. Aký bol pôrod? Bol tatino pri pôrode? Koľko vážili?

Soňa: Keďže chlapci boli zle otočení, rodila som cisárskym rezom v spinálnej anestéze. Najsilnejší zážitok bol, keď som počula plač Paľka a hneď potom Janka. Janko mal 2800 a Paľko 3130 gramov.

To boli veľké bábätká!

Soňa: Áno. Ja som ich chcela čo najviac donosiť. Preto som sa snažila byť celé tehotenstvo v pohode, pokiaľ sa popri Maťkovi dalo, lebo som vedela, že ak by sa narodili predčasne, čakali by nás mnohé vyšetrenia, čo by bolo ťažšie, takže toto bolo moje veľké prianie, nech sú zdravé.

Ako vyzerali prvé mesiace po príchode z pôrodnice?

Soňa: Bol to kolotoč. Dojčila som jedného, druhého, potom nakŕmila Maťka a zase dojčila a tak dokola. Išlo to strašne rýchlo. Tie prvé dva mesiace boli náročné, už mi z toho fakt dosť šibalo. Potom to začalo byť lepšie. 
Ivo: Od narodenia to bolo pre nás najmä psychicky ťažké, lebo sme museli za nich myslieť, teraz to začína byť ťažké fyzicky, lebo už sa viac hýbu, ale pre nás (a myslím, že aj pre ostatných rodičov) je jednoduchšie, keď sme viac zaťažení fyzicky ako psychicky.

Ako reagoval Maťko na bračekov?

Soňa: Maťko bol ešte malý na to, aby mal nejaké prejavy žiarlivosti, že by im robil zle. Ja som ho na to pripravovala, ale aj tak sa na to nedá pripraviť také malé dieťa úplne. Veľmi chcel mamu, takže som sa snažila byť veľa s ním, aj keď to bolo ťažké. Odvtedy s ním zaspávam iba ja.

Alebo sa začal trochu pocikávať, že si cvrkol a potom sa normálne vycikal, hoci už nemal plienky. Alebo v noci sa začal budiť častejšie. Vykrikoval v noci a musela som ísť k nemu. To však bolo tie prvé dva mesiace a keď tieto príznaky vymizli, už som vedela, že si na novú situáciu zvykol.

Dojčíš obe deti. Ako to riešiš prakticky? Jedia naraz alebo po sebe?

Soňa: Dojčila som niečo vyše roka. Každý mal svoj prsnik a spočiatku som ich dojčila naraz na takom tom vankúši na dojčenie. Asi okolo siedmeho mesiaca boli takí vrtkí, že som začala dojčiť postupne. Veľmi dôležité bolo pre mňa, že som od začiatku vedela, že sa dá dojčiť aj obe dvojičky, pretože som poznala mamičky, ktoré to zvládli. 

Chodia chlapci rovnako oblečení?

Soňa: Niekedy sa to podarí, keď dostanú rovnaké veci, ale snažím sa to kombinovať. Takto: nikdy som si nemyslela, že ja budem mať dvojičky, ale vždy sa mi zdalo, že pri dvojičkách je najťažšie vybudovať z nich samostatné osobnosti, lebo ľudia ich automaticky spájajú. Aj sa mi to potvrdzuje, lebo mi hovoria, „aha, ten je šikovnejší“.

Porovnávajú ich. A ja som si to dosť dlho v sebe budovala, aby som ich neporovnávala, lebo u každého dieťaťa je ten motorický vývoj individuálny. Tak sa snažím u každého si všímať, v čom je lepší a preto ich nechcem ani rovnako obliekať, lebo sú to dvaja odlišní ľudia.

Všimla som si, že ich zaujímavo vozíte v kočíku …

Soňa: Keď bol Maťko malý a nevedel ešte sedieť, zbadal, že keď sa preklopí na bruško a pozerá sa von zozadu, dobre vidí. To mal asi tri mesiace. A potom, aj keď sa naučil sedieť, radšej takto ležal na brušku, lebo si mohol v kočíku aj poloziť, sedenie bola preňho príliš stabilná poloha. A mne sa to zapáčilo a zdá sa, že aj Paľkovi a Jankovi.

Moja kamoška má dvojičky a spia oddelene, lebo sa rušia. Ako je to u vás?

Soňa: Najprv spali spolu v jednej postieľke, asi do šiestich týždňov. Potom sa už začali prevaľovať, tak spali v dvoch postieľkach vedľa seba a keď mali asi 2-3 mesiace, tak som ich dala do iných izieb, lebo sa začali v noci rušiť. Asi keď mali sedem mesiacov som ich zase spojila. Teraz keď jeden plače a druhý spí tvrdo, tak sa nezobudí, niekedy sa ešte rušia, ale tých prípadov je už málo. Chcem ich naučiť zaspávať spolu, dokonca ich chcem čoskoro naučiť zaspávať s Maťkom, aby spali deti spolu.

A to máte koľkoizbový byt?

Ivo: Štvorizbový. Chvíľu spali každý v inej izbe, ale bolo to veľmi náročné. Pri zaspávaní sme prebehovali medzi tromi izbami z jednej do druhej a deti nespali :-). Tak sme ich spojili.

Dnes už majú vaše detičky 13 mesiacov, takže viete zhodnotiť, čo je najťažšie, keď sú za sebou prvé dieťatko a potom ďalšie dve naraz?

Ivo: Tak asi nedostatok času na čokoľvek iné. A málo spánku pre maminu.

Ako fungujete vy dvaja? Máte na seba čas?

Ivo: Večer keď zaspia všetci traja. 

Soňa: Ale ja nemám pocit, že je nejako oslabený náš vzťah. Všetko je strašne uponáhľané ale nemám pocit, že by mi niečo chýbalo, teda okrem spánku. (smiech) Ja to tak proste beriem, že je to teraz makačka, zaberačka.

Ako si chcete ten váš vzťah udržať, aby ste si boli stále blízki? Mnohé manželstvá, žiaľ, práve po narodení detí sa akosi rozpadajú.

Soňa: My sme spolu asi 10 rokov a veľa sme toho spolu prežili predtým, ako sa nám narodili deti. Obaja sme chceli rodinu a momentálne mám pocit, že nás deti skôr spájajú.

Ivo: Osobne nad tým vôbec nerozmýšľam.

Idú Vianoce. Ako budú u vás vyzerať ?

Soňa: Verím, že budú požehnané a rodinné…. ale okrem toho, asi aj veľmi hektické a rýchle. Adventný veniec so zapálenými sviečkami ako tak prežil, tak dúfam, že vydrží aj stromček a napokon každý nájdeme svoj pokoj.

Povedzte mi, čo vám vaše deti dali? Akú skúsenosť, postoj, pocit, názor ste získali, ktorý by ste nikdy neboli mali, keby ste nemali najprv Maťka a potom Janka a Paľka?

Ivo: Teším sa oveľa viac z roboty domov a tie pocity si asi radšej nechám pre seba. Ale každému to odporúčam zažiť a po tom, ako máme tri deti, sa oveľa viac teším z akéhokoľvek ďalšieho prírastku medzi našimi kamarátmi a známymi.

Soňa: Už viem, čo je materinská láska. A je to asi to najsilnejšie, čo cítim. 

A chcete mať štvrté dieťa? (Smiech.)

Soňa: Nie. (Smiech.) Stačí! 

Ivo: Vlastné zatiaľ nie, ale možno si vieme predstaviť adopciu o niekoľko rokov, keď naši chlapci odrastú.