Najprv som si ich všimla na našom pieskovisku. Maminu, tatinka a krásneho chlapčeka s veľkými hnedými očkami. A potom opäť bruško – a v ňom dve bábätká!
Fúha, pomyslela som si. To bude zaberačka!
Dnes už majú Soňa a Ivo tri detičky s malým vekovým rozdielom. Troch nádherných chlapcov. A ako to všetko prežívajú, to ma zaujímalo, keď som ich poprosila o rozhovor pre náš portál.
Soňa: Od šoku som sa rozplakala... Hneď mi napadlo, že Maťko je ešte veľmi malý a nevedela som si zrazu predstaviť, aké to bude s dvojičkami. Chcela som druhé dieťa čo najskôr, ale vôbec mi ani len nenapadlo, že by mohli byť dve! Bolo to také aj ..... Bola som rada, že som tehotná, ale to som vlastne vedela, keď som išla k lekárovi. A tá správa. Bol to šok, taký nečakaný a hneď som volala Ivkovi. Kým som prišla domov, už som sa tešila a bolo by mi ľúto, keby v tom mojom brušku neboli zrazu dve babätká.
Ivo: Keď mi Soňa zavolala, cítil som v jej hlase, že sa niečo stalo. Najprv som sa bál, že niečo zlé, ale potom, keď som zistil, že ide o dvojičky, bolo to v pohode. Bol som prekvapený – na pár sekúnd, ale potom som si to nejako ujasnil v hlave.
Soňa: Keď som prišla domov, Ivko už mal všeličo o dvojičkách naštudované.
Ivo: Všetci nám závideli! (Smiech)
Soňa: Moja mama bola v šoku ako ja, ale všetci ostatní nám naozaj blahoželali a tešili sa. Lebo to asi všetci tak prežívajú, že dvojičky sú krásne. Pokiaľ nie sú u nás doma. (Smiech)
Soňa: Celých deväť mesiacov bolo úplne bez problémov, z čoho sme mali obrovskú radosť. Mala som malého Maťka, ktorého som veľa dvíhala, ale všetko bolo našťastie stále v poriadku. Mnohí ľudia ma strašili, že budem musieť ísť do nemocnice, toho sme sa celkom báli.
Soňa: Keď som v 33.týždni začala chodiť do poradne do nemocnice, chcel ma môj pôrodník preventívne nechať v nemocnici. Ja som nechcela ísť od Maťka, bol maličký a ja som sa cítila dobre, ale nakoniec som dva týždne pred pôrodom v nemocnici bola. Rodila som v 39. týždni. Ivo: Lekári sa jej smiali, že bude prvá mamička, ktorá bude prenášať dvojičky.
Ivo: Dvojvaječné. Dosť sa na seba podobajú, ale sú dvojvaječné.
Soňa: Keďže chlapci boli zle otočení, rodila som cisárskym rezom v spinálnej anestéze. Najsilnejší zážitok bol, keď som počula plač Paľka a hneď potom Janka. Janko mal 2800 a Paľko 3130 gramov.
Soňa: Áno. Ja som ich chcela čo najviac donosiť. Preto som sa snažila byť celé tehotenstvo v pohode, pokiaľ sa popri Maťkovi dalo, lebo som vedela, že ak by sa narodili predčasne, čakali by nás mnohé vyšetrenia, čo by bolo ťažšie, takže toto bolo moje veľké prianie, nech sú zdravé.
Soňa: Bol to kolotoč. Dojčila som jedného, druhého, potom nakŕmila Maťka a zase dojčila a tak dokola. Išlo to strašne rýchlo. Tie prvé dva mesiace boli náročné, už mi z toho fakt dosť šibalo. Potom to začalo byť lepšie.
Ivo: Od narodenia to bolo pre nás najmä psychicky ťažké, lebo sme museli za nich myslieť, teraz to začína byť ťažké fyzicky, lebo už sa viac hýbu, ale pre nás (a myslím, že aj pre ostatných rodičov) je jednoduchšie, keď sme viac zaťažení fyzicky ako psychicky.
Soňa: Maťko bol ešte malý na to, aby mal nejaké prejavy žiarlivosti, že by im robil zle. Ja som ho na to pripravovala, ale aj tak sa na to nedá pripraviť také malé dieťa úplne. Veľmi chcel mamu, takže som sa snažila byť veľa s ním, aj keď to bolo ťažké. Odvtedy s ním zaspávam iba ja.
Alebo sa začal trochu pocikávať, že si cvrkol a potom sa normálne vycikal, hoci už nemal plienky. Alebo v noci sa začal budiť častejšie. Vykrikoval v noci a musela som ísť k nemu. To však bolo tie prvé dva mesiace a keď tieto príznaky vymizli, už som vedela, že si na novú situáciu zvykol.
Soňa: Dojčila som niečo vyše roka. Každý mal svoj prsnik a spočiatku som ich dojčila naraz na takom tom vankúši na dojčenie. Asi okolo siedmeho mesiaca boli takí vrtkí, že som začala dojčiť postupne. Veľmi dôležité bolo pre mňa, že som od začiatku vedela, že sa dá dojčiť aj obe dvojičky, pretože som poznala mamičky, ktoré to zvládli.
Soňa: Niekedy sa to podarí, keď dostanú rovnaké veci, ale snažím sa to kombinovať. Takto: nikdy som si nemyslela, že ja budem mať dvojičky, ale vždy sa mi zdalo, že pri dvojičkách je najťažšie vybudovať z nich samostatné osobnosti, lebo ľudia ich automaticky spájajú. Aj sa mi to potvrdzuje, lebo mi hovoria, „aha, ten je šikovnejší“.
Porovnávajú ich. A ja som si to dosť dlho v sebe budovala, aby som ich neporovnávala, lebo u každého dieťaťa je ten motorický vývoj individuálny. Tak sa snažím u každého si všímať, v čom je lepší a preto ich nechcem ani rovnako obliekať, lebo sú to dvaja odlišní ľudia.
Soňa: Keď bol Maťko malý a nevedel ešte sedieť, zbadal, že keď sa preklopí na bruško a pozerá sa von zozadu, dobre vidí. To mal asi tri mesiace. A potom, aj keď sa naučil sedieť, radšej takto ležal na brušku, lebo si mohol v kočíku aj poloziť, sedenie bola preňho príliš stabilná poloha. A mne sa to zapáčilo a zdá sa, že aj Paľkovi a Jankovi.
Soňa: Najprv spali spolu v jednej postieľke, asi do šiestich týždňov. Potom sa už začali prevaľovať, tak spali v dvoch postieľkach vedľa seba a keď mali asi 2-3 mesiace, tak som ich dala do iných izieb, lebo sa začali v noci rušiť. Asi keď mali sedem mesiacov som ich zase spojila. Teraz keď jeden plače a druhý spí tvrdo, tak sa nezobudí, niekedy sa ešte rušia, ale tých prípadov je už málo. Chcem ich naučiť zaspávať spolu, dokonca ich chcem čoskoro naučiť zaspávať s Maťkom, aby spali deti spolu.
Ivo: Štvorizbový. Chvíľu spali každý v inej izbe, ale bolo to veľmi náročné. Pri zaspávaní sme prebehovali medzi tromi izbami z jednej do druhej a deti nespali :-). Tak sme ich spojili.
Ivo: Tak asi nedostatok času na čokoľvek iné. A málo spánku pre maminu.
Soňa: Áno.
Ivo: Áno, ale chce to veľa trpezlivosti a nervov a vzájomnej podpory. Aj podpory rodiny a okolia.
Soňa: Manžel ma podporuje a veľa i pomáha. Ale musím aj povedať, keď ja chcem byť kľudná pri deťoch, aby ony boli pokojné a zaspali, tak potom sa niekedy musím vyventilovať a on si to niekedy odnáša. On je taký hromozvod.
Soňa: Áno, aj. (Smiech)
Ivo: Niekedy aj ja vyletím. Chodím do práce, robím od deviatej do piatej. Snažím sa byť čo najskôr doma, aby som bol s deťmi, keďže oni idú potom okolo siedmej spať. Keď napríklad prídem z roboty a chcem sa jednoducho tešiť, tak vtedy mi to niekedy vadí, ale inak je to v pohode. Treba si na to zvyknúť...
Soňa: Aj ja sa snažím nežiť len medzi svojimi deťmi. Chodím medzi maminy do materského centra Klbko a to mi veľmi pomáha. Od kedy som prestala dojčiť, deti lepšie spia aj v noci, tak chodím raz do týždňa večer cvičiť a sem tam aj s kamarátkou na čaj alebo víno.
Soňa: Prvý rok bola so mnou moja teta, ktorá mi so všetkým pomáhala. Bez nej si to naozaj neviem predstaviť. Od novembra sme na to sami. Maťko začal od septembra chodiť na doobedie do škôlky. Čítala som, že s dvojičkami je to najťažšie, keď majú asi rok a pol, a to my ešte nemáme! (smiech) Tak potom uvidíme, ako to budeme zvládať.
Ivo: Večer keď zaspia všetci traja.
Soňa: Ale ja nemám pocit, že je nejako oslabený náš vzťah. Všetko je strašne uponáhľané ale nemám pocit, že by mi niečo chýbalo, teda okrem spánku. (smiech) Ja to tak proste beriem, že je to teraz makačka, zaberačka.
Soňa: My sme spolu asi 10 rokov a veľa sme toho spolu prežili predtým, ako sa nám narodili deti. Obaja sme chceli rodinu a momentálne mám pocit, že nás deti skôr spájajú.
Ivo: Osobne nad tým vôbec nerozmýšľam.
Soňa: Verím, že budú požehnané a rodinné.... ale okrem toho, asi aj veľmi hektické a rýchle. Adventný veniec so zapálenými sviečkami ako tak prežil, tak dúfam, že vydrží aj stromček a napokon každý nájdeme svoj pokoj.
Ivo: Teším sa oveľa viac z roboty domov a tie pocity si asi radšej nechám pre seba. Ale každému to odporúčam zažiť a po tom, ako máme tri deti, sa oveľa viac teším z akéhokoľvek ďalšieho prírastku medzi našimi kamarátmi a známymi.
Soňa: Už viem, čo je materinská láska. A je to asi to najsilnejšie, čo cítim.
Soňa: Nie. (Smiech.) Stačí!
Ivo: Vlastné zatiaľ nie, ale možno si vieme predstaviť adopciu o niekoľko rokov, keď naši chlapci odrastú.
Milí Soňa a Ivo,
veľmi pekne Vám ďakujem za rozhovor a želám v mene redakcie, aby ste rástli, boli zdraví a všetci spolu šťastní :-).
Dagmar, redakcia
Odosielam Váš hlas...
Prajeme všetko dobre.Veľa šťastia.Ale
Každy ma iné vlastné podmienky,pre rodinu,aj pomoc.
Tosa týka všetkých vekových kategorii.
Prajeme všetko dobre.Veľa šťastia.Ale
Každy ma iné vlastné podmienky,pre rodinu,aj pomoc.
Tosa týka všetkých vekových kategorii.
Dakujem za velmi uprimny rozhovor, velmi ma povzbudil. Cakam totiz prave druhe dieta s dost malym vekovym odstupom od prveho, tak nie som zatial s touto skutocnostou velmi vyrovana. Este raz dakujem, pomohli ste mi velmi.