Šéfkuchár Pavol Lipták – na tanieri.

eva/redakcia 0

Ešte pred pár rokmi sa o šéfkuchároch tak nejako nehovorilo. V reštaurácií nám bol sympatický milý alebo nemilý čašník a tam väčšinou smeroval a končil náš komentár k reštaurácií.

Dnes všetci riešia Michelini alebo aspoň hviezdičky od Trendu a do spoločenskej diskusie pri obede patria aj mená šéfkuchárov, ktorí tu tomu velia.

Čo hovoríte na túto zmenu vášho spoločenského statusu?

V čase, keď som odchádzal do zahraničia, v roku 1991, bola práca šéfkuchára na Slovensku spojená s mastným tričkom a hojnou konzumáciou alkoholu. Keď som sa sem o 7 rokov vrátil a chcel som tu začať pracovať v gastronómií, všetci sa na mňa pozerali ako na exota a nechápali, prečo som sa vrátil zo slnečnej strany ulice. Sem, kde vtedy ešte vládla gastronomická tma. Mne však bolo jasné, že status, ktorý som ako šéfkuchár zažil v zahraničí príde čoskoro aj k nám.

V konečnom dôsledku za hviezdičky od Trendu či Michelina zodpovedá šéfkuchár v plnej miere a preto mu patrí za kvalitnú prácu aj spoločenské uznanie. Priznám sa, že nerozumiem, prečo sú to práve kuchári, ktorí dostávajú toľko priestoru na televíznych obrazovkách a v médiách. Veď rovnako kvalitnú prácu odvádzajú aj mnohí inštalatéri, murári alebo automechanici.  

Poučky a návody na to, ako má vyzerať dobrá, zdravá a kvalitná „kuchyňa“ vypadávajú denne takmer z každej televízie, o chvíľu namontujú webkamery priamo do hrncov prominentov, lebo veď sledovanosť by to malo. 

Pohľad pod pokrievku akéhokoľvek prominenta zvyšuje sledovanosť televízie. Zároveň to zvyšuje obľubu či neobľubu danej osoby a pomáha jej to byť väčšou celebritou.. Takže je to biznis výhodný pre obe strany. A tak to nakoniec aj vyzerá,  poučky o tom ako má vyzerať dobré jedlo píšu aj dámy, ktoré určite nevedia uvariť ani čaj.

Drvivá väčšina bohatých ľudí totiž doma nevarí. Nemajú na to čas. Našťastie je tu aj zopár kuchárov ktorí vedia nielen variť ale aj niečo povedať.

Ak nenápadne nakuknete  svojim odborným okom do kuchýň svojich priateľov a známych, naozaj platí, že tu máte novú dobu kuchynskú a ľudia sa varením bavia a spestrujú si život ?  

Bol by som veľmi šťastným človekom, keby to tak bolo.

Myslím, že v takejto dobe ešte nežijeme. Kvalitné varenie sa neobíde bez kvalitných surovín a tie sú drahé. Bežní ľudia si ich môžu dovoliť naozaj iba zriedka a to komplikuje zábavu spojenú s jedlom. Drvivá väčšina ľudí uprednostňuje kvantitu pred kvalitou, teda plný tanier nechutnosti namiesto dvoch lyžíc niečoho naozaj chutného a dobrého. Problém vidím aj v tom, že dokonca aj profesionálni kuchári majú mizerné remeselné základy. Vôbec nevedia pripravovať základné veci ako vývary, fondy, správne techniky  tepelných  úprav. Tu som presvedčený že zaspalo školstvo. Učebnice dnešných kuchárov majú rovnaký obsah ako tie z ktorých som sa učil ja.

 

Včera sa bol u nás zahrať synov spolužiak. Keď bol čas večere, pripravili sme o tanier naviac a prizvali ho k stolu. Zostal zaskočený, že máme na večeru „normálne jedlo“, že u nich majú cez týždeň na večeru vždy len chlieb s maslom a x alebo s y.  V monohých domácnostiach je na chlieb so šunkou argumentom „čas“. 

Za obsah taniera v konečnom dôsledku nesú zodpovednosť rodičia. Je na nich, či to, čo dajú svojim deťom jesť  je vhodné alebo nevhodné.

Príprava pokrmov je systematická činnosť, kde sa jednotlivé kroky dajú do určitej miery racionalizovať. Základným predpokladom úspechu pri varení je plánovanie. Znamená to zostaviť si jedálny lístok na presné časové obdobie. Ďalej si podľa jedálneho lístka vytvoríte zoznam surovín a s ním sa vyberiete na nákupy. Pokiaľ si to takto zorganizujete, budete chodiť nakupovať 2x v týždni a nie každý deň.

Takto ušetrený čas radšej venujte príprave samotného jedla. Som presvedčený o tom, že spoločná večera všetkých členov rodiny posediačky za stolom bez televízora, bez novín a reklamných letákov je výrazom spolupatričnosti a fungovania rodiny vôbec. Je to vyššia úroveň komunikácie.  Pokiaľ deťom dáte pocit domova je  jedno, či je na tanieri cesnakový chlieb alebo steaky z tuniaka.

Kníh o varení sú v kníhkupectvách naozaj stohy. Vybrať  takú, čo sadne a nezostane len ďalším estetickým kusom v domácej knižnici nie je jednoduché.

Mňa si vaša najnovšia kniha získala jej mottom  „Jahody v zime chutia ako jedlo po pohrebe“.

Kniha Dobrý rok zďaleka nie je len zbierkou receptov. Poskytuje čitateľovi možnosť vytvoriť si jedálny lístok podľa súčasných trendov v stravovaní a 4x v roku ho zmeniť skôr, ako sa jedlá v rodine objedia. Je to zároveň návod ako racionálne nakupovať a teda ušetriť peniaze.

U nás v rodine tento systém funguje už tri roky.

Pri každom recepte nájdeme okrem klasického „z čoho, ako, za ako dlho a čím“ aj komentár lekára. Čo vy máte vlastne s tým Bukovským?

Moja spolupráca s Dr. Bukovským začala pri našej prvej spoločnej knihe Hneď to bude. Mal som sa postarať o to, aby recepty, ktoré sa do nej dostanú vedel uvariť bežný spotrebiteľ. Mám pocit, že táto kniha spoločnosť dosť polarizovala. Sú ľudia, ktorí sa stravujú výhradne veľmi zdravo a potom sú takí, ktorí úplne kašlú na to, čo jedia. Igora si veľmi cením najmä preto, že je to výborný človek. Spôsob života, o ktorom sa snaží ľudí presvedčiť, že je správny, sám veľmi prísne dodržiava. V mojich očiach je on jednou z mála skutočných osobností na Slovensku.

Či varíte doma sa vás nepýtam. Vám by som hlášku „šusterove deti chodia bosé“ neuverila. Ako sa má k jedlu váš syn. Bude niekedy schopný , popri domácej strave šéfkuchára, stravovať sa v školskej jedálni? Nemáte obavy?

Podľa môjho názoru je slovenský systém školského stravovania na vysokej úrovni. Nutričné aj hygienické normy sú nastavené veľmi vysoko. Problémom je podľa mňa takzvaný syndróm školskej jedálne. Má dva aspekty. Prvý je tzv. aspekt detí v rade – to znamená, ak prvé dieťa povie fuj, všetky ostatné za ním budú súhlasiť a budú tvrdiť, že jedlo je zlé, aj napriek tomu, že doma by ho veľmi radi zjedli.

Druhým aspektom je, že ak deti nechcú jesť v školskej jedálni mnohokrát sú na vine  ich rodičia, ktorí deťom varia iba určité pokrmy stále dookola. Deti majú problém s novými chuťami. Samozrejme sú veci ktoré sa dajú zlepšovať aj v školskom stravovaní, napríklad vzdelávanie personálu, výber z viacerých jedál alebo spôsob servírovania zeleniny a šalátov. Je to však o peniazoch a tie v štátnom sektore vždy chýbajú.

Na otázky našich čitateliek odpovedáte aj v našej rodinkovskej poradni. Na čo sa pýtajú mamy?

Otázky sú zo širokého spektra tém. Pýtajú sa na také veci, ktoré sa týkajú „známych“ jedál, ako napr. krém brulee, ale aj na to, ako urobiť dobrú knedľu, či zahustiť omáčku. Pozrite si ich v poradni šéfkuchára🙂

 

Ďakujem za rozhovor.

eva/ redakcia

 

Pavla Liptáka nájdete  v našej poradni šéfkuchára , na facebooku. alebo v jeho najnovšej knihe Dobrý rok.

 

 

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (3 hlasov, priemerne: 4,70 z 5)
Loading...

Pridaj komentár