Rozhovor so stolom

Stojí u nás už roky, nebolia ho nohy? Povedala som si – pozvem ho na krátky rozhovor, nech si oddýchne a sadne si ,ale on, že postojí . Nuž ja som si sadla k nemu. Začala som sa pýtať a stôl sa rozhovoril:

Stôl, čo si pamatáš zo života ako prvé?

Pamatám si šum lístia v korune stromu z ktorého ma vyrobili a štebot vtáčikov v hniezde a ticho pred búrkou, po ktorej som zacítil pot chlapov čo strom zoťali.

Bolelo to?

Bolelo, ako bolí všetko, čo má hlbší zmysel. Keby sa bol strom bolesti vyhol, nezažil by som toľko dobrodružstva, čo som doposiaľ zažil.

Dobrodružstvo? Môže obyčajný drevený kuchynský stôl zažiť dobrodružstvo? Ešte tak kanoe, alebo doska na surfe, ale stôl?

Ba veru ešte vačšie ako kanoe a doska!!!

Napínavé to bolo v predajni nábytku kde si ma prezerali rôzni ľudia, ale mne sa najviac páčili deti, ktoré sa ma dotýkali, aj keď im to rodičia a predávači zakazovali. Dlho som rozmýšľal , kto si ma asi kúpi a na čo budem slúžiť. Veľmi som si želal byť v rodine s deťmi, a to sa mi aj splnilo, aj keď spočiatku som bol v rodine dvoch mladých ľudí ktorí sa práve zosobášili a hneď si ma kúpili. Bol som svedkom ich prvých pokusov o spoločné varenie. Cítil som veľa lásky v každom pohybe rúk okolo mňa. Často na mne horela sviečka a tí dvaja sa večer dlho pozerali jeden na druhého a pri čajíku sa rozprávali.

Všetko si počul?

Počul si aj to keď sa dozvedeli že budú mať bábätko?

Pravdaže, som to počul. Veď také vážne veľké veci sa hovoria pri stole, pri spoločnom jedle. Mladá pani sedela časom ďalej a ďalej odo mňa, lebo medzi mnou a ňou v jej brušku rástlo maličké dieťatko. Potom ostal pár dní mladý pán sám doma, a potom na mne vypisoval a do obálky vkladal oznámenia o tom že sa im narodil chlapček. O pár dní ho na mňa položili v perinke, a ja som počul znovu ako dýcha mláďatko ako vtedy dávno tie vtáčatká v korune stromu.

Mamička chlapčeka na mne mydlila a potom utierala, masírovala a obliekala a smiešne grimasy robila a smiala sa a otecko sa prizeral a podával veci a odnášal vaničku s vodou a malý čľapotal silnejšie a silnejšie, až ho začali kúpať vo veľkej vani a ja som slúžil zase iba na jedlo. Občas mamička vytiahla kufríkový šijací stroj a ušila malému niečo, alebo podohla oteckovi nové nohavice.

Potom prišiel deň kedy ma niekto začal štekliť za nohy. To sa malý Milanko učil chodiť a snažil sa postaviť s pomocou jeho rúk a mojich nôh. Občas z toho bola motanica , občas hrča na čele. To bolo smiešne ako stále padal na zadoček, ale nevzdával sa a naučil sa to veľmi rýchlo. Potom mu dali ku mne takú vysokú stoličku a Milanko jedol vedľa mňa spolu s rodičmi. Bol som tak zaneprázdnený že som si nevšimol, že sa mamka začala zase vzďaľovať odo mňa a hovoriť Milankovi že ho už nemôže zobrať na ruky, lebo ju bolí chrbát a bruško lebo v ňom má sestričku alebo bračeka. A takéto vety Milankovi ešte hovorila veľakrát.

Vieš prečo? Lebo po Milankovi sa na mne mydlil Mirko, Ferko, Otilka a teraz malá Miriam. A medzitým sa na mne striedali farbičky a vodovky a zošity s diktátmi, a lepidlo a nožnice a valček na cesto a veľa veľa hrnčekov a tanierov. Ba dokonca na mne aj stáli, aby dosiahli na strop keď maľovali kuchyňu alebo vešali záclony.

Pamätám si na to, ako to voňalo keď nazbierali huby a čistili ich na mne, ale aj to ako sa trhal prvý mliečny zub v rodine, ako sa zisťovalo kto z detí zobral rodičom peniaze zo zásuvky, aj ako mamka s ockom boli smutní keď niektoré ich dieťa klamalo. Rád som sa pozeral ako hrávali človeče nehnevaj sa, aj keď deti veľmi nerady prehrávali, kávičky čo sa na mne pripravilo návštevám by stačilo do bazéna a ten čajík bylinkový by vyliečil aj stádo slonov…

Vidím že máš naozaj bohatý život, je niečo čo si ešte nezažil?

Je . Raz keď nás spojili s ešte starším väčším stolom, pri jednej veľkej oslave, mi ten stôl povedal, že on bol pri tom, keď náš ocko požiadal mamku o ruku, toto som ešte nezažil. Ale zažil som veľa Štedrých večerí, aj veľkonočných aj narodeninových osláv som mal veľa a verím, že sa aj ja dožijem, keď niekto z našej rodiny požiada niekoho o ruku. To bude veľká sláva! A ja, dúfam, budem pri tom.

Čoho bolo viacej? Smiechu a radosti, alebo plaču a sĺz v očiach tých čo okolo teba žijú?

No, tipni si, jasné že bolo viacej smiechu a radosti. Ale vieš čo? Nehnevaj sa, nateraz musíme končiť, večera je hotová, zbaľ si svoje poznámky, deti idú prestierať, už to rozvoniava, júúúúj zase sa dozviem čo každý zažil počas celého dňa a čo sa chystá zajtra. Sú prázdniny a teraz sa stále deje niečo výnimočné. Prázdniny máme radi aj my stoly kuchynské, neveríš?

Schválne, spýtaj sa toho svojho stola!