Rozhovor s Maškrtníčkou.

Jana Šebová – presne jedna polovica rodinného, neštátneho súkromného divadla Maškrta. Deti ju poznajú ako Nany z nedeľnej detskej relácie vo verejnoprávnej televízii. Milá opatrovateľka s lokňami a háčkovanými kvetmi vo vlasoch. S tou televíznou Nany má civilná Jana veľa spoločného – vysmiate, vždy pozitívne naladené dievča do voza i do koča. Okrem toho všetkého je aj scenáristkou, trocha dramaturgičkou, autorkou, manažérkou, mamou, domácou paňou chutného vidieckeho domčeka a samozrejme kuchárkou.  

Aká bola tvoja cesta k bábkoherectvu?

Ako 16 ročná so musela skončiť s folklórnym tancom, ktorému som sa dovtedy venovala. Náhodou som sa zoznámila s košickými amatérskymi bábkohercami. Najprv to vyzeralo ako náhrada za tanec. Potom sa ale ukázalo, že to bola osudová náhoda. Totiž, bola to láska na prvý pohľad. Bábkoherectvo mi natoľko učarovalo, že môj výber vysokej školy bol absolútne jasný. Podala som si prihlášku na VŠMU. Videla som ako znamenie osudu, že v tom roku 1989 sa otvárala bábkarina prvý rok. Boli sme prví piati prijatí študenti. 

Tínedžerky by si zvolili skôr činoherectvo než bábkarinu.

Nikdy som netúžila byť obyčajnou činohernou herečkou. Možno to súviselo s tým, že som sa na to nikdy necítila. Nemala som za sebou tú linku, ako  zvyknú mať adepti herectva, že chodiť recitovať na Hviezdoslavov Kubín a potom ho vyhrať a moderovať všetky školské akcie. Toto sa mne vtedy nestalo. Sám riaditeľ nášho gymnázia bol prekvapený, že sa ja hlásim na bábkarinu. Tvrdil, že ma dovtedy nepočul zarecitovať ani jednu báseň. No ale vzali ma.

S Tomášom, tvojím manželom a druhou polovicou vášho divadla, ste sa stretli na škole. V jeho prípade to bolo tiež o bábkohereckej láske na prvý pohľad?

Tomáš je presne opačný prípad ako ja. Mal vtedy za sebou kariéru kubínistu, celoslovenského víťaza. V Bratislave chodieval do divadelného súboru LUDUS, kde začínali mnohí herci. Skončil školu umeleckého priemyslu – odbor keramika a začal študovať herectvo.  Keď ale otvorili bábkoherectvo a on už mal skúsenosť s výtvarnom, tak sa rozhodol prestúpiť. Opustil rady činohercov a prišiel na bábkarinu. Tak sme sa s Tomášom spoznali. On študoval o ročník nižšie ako ja.

Založenie súkromného divadla v roku 1994 bolo pre vás  prirodzeným krokom po skončení školy?

V prvom rade sme riešili, ako byť spolu, keďže ja som doštudovala o rok skôr ako Tomáš. Tak som si sama spravila predstavenie. Plán bol, že ho budem rok hrať, počkám Tomáša a potom sa spoločne rozhodneme, čo ďalej. Počas celého štúdia som si myslela, že sa vrátim do košického bábkového divadla. Ale zrazu prišiel tento Bratislavčan a to už nebolo také jednoznačné. Moja prvá inscenácia sa osvedčila. V tom čase ešte nebolo tak veľa súkromných divadiel ako dnes, veď to bolo pár rokov po revolúcii. Tak sa nám zazdalo, že toto by mohla byť naša cesta a zároveň nám to vyrieši aj súkromný život.

Dnes máte v repertoári 8 inscenácií, ktoré hrávate. Majú čarovnú scénografiu, kostýmy, bábky. Je to všetko vaša práca? 

Isto to znie tak nadnesene, že sme autorské divadlo a všetko si robíme sami. Ale je to tiež dôsledok  nevyhnutnosti. Ako sme si nemohli po škole dovoliť architekta na dom, tak sme si nemohli dovoliť ani scénografa a režiséra. Vtedy nejestvovali ani granty, takže nebolo z čoho zaplatiť. Tak sme to skúsili sami  – upraviť text, dramatizovať ho, zrežírovať. Tomáš sa chopil výtvarnej zložky. Nikdy sme sa nebáli práce – v živote ani pri divadle. A nič pre nás nebolo prekážkou. Tomáš si zistil ako sa kašírujú hlavy a stavia múr a ja som si pozisťovala, ako sa robí účtovníctvo. Tak sa stalo, že si všetko robíme sami a všetky inscenácie sú naše diela.

Divadelné šnúry po Slovensku, festivaly a potom prišiel televízny projekt Maškrtníček.  

Po rokoch hrania a prehliadok sme sa chceli niekam posunúť.  Bývame pri Košiciach a najviac hrávame v Bratislave. Veľa času preto trávime v aute a tu vznikli všetky naše dobre nápady. Tak práve na jednej z mnohých ciest, asi niekde pri Zvolene, sme sa rozhodli, že skúsime svoje skúsenosti preniesť na obrazovku. Myšlienka dozrievala dlho, možno 5 rokov, kým sa to zrealizovalo. V televízii sme od roku 2009.

Spomínaš divadelné príležitosti v Bratislave. Rodinné zázemie ste mali na oboch koncoch republiky. Čo rozhodlo, že ste sa usadili v Košiciach?

Rozhodol to súkromný život. Po škole sme začali cestovať po Slovensku. Ako svadobný dar sme dostali desaťročný rumunský ocit(smiech). Ale pre nás to bol mercedes limuzína luxusnej triedy, lebo my sme doň vložili kulisy a mohli sme zarábať. Otázka, kde sa zložiť, bola vyriešená veľmi prozaicky ako u väčšiny mladých rodín. Pracovne by nám viac vyhovovalo ostať v Bratislave. Ale ceny bývania sú tam vyššie než kdekoľvek na Slovensku a my sme vždy túžili žiť na vidieku a potrebovali sme domček, aby sme mali kam zložiť aj kulisy. Päť rokov sme žili u jedných aj u druhých rodičov, kočovali a šetrili. Odolali sme priateľom, ktorí nás volali, aby sme veľa cestovali, využili šancu, že sa otvorili hranice. Ale my sme ozaj každú korunu strkali do matraca. Ekonomická situácia rozhodla, že ostaneme pri Košiciach, kde sme si vyhliadli starý sedliacky dom.

Si dobrá kuchárka? 

(Smiech) Varím veľmi rada, vždy ma to bavilo. Asi od 13 rokov varím sama. A predtým som sa dlho ako dievčatko motala okolo maminej a babkinej sukne, hnietla som cesto a krájala som rezance. V 13 rokoch som si kúpila prvú kuchársku knižku a pozvala som kamarátov z triedy. To bolo v čase hlbokého komunizmu. Pozvala som ich akože  na japonské jedlo, zdalo sa mi, že keď je to pokrájané nadrobno, tak je to japonská kuchyňa. Vtedy sa nedalo kúpiť Tak som začala variť. Varenie je láska a relax. Prevažne sa živím hlavou, sedením a písaním. V porovnaní s tým je výsledok varenia jasný, rýchly a hmatateľný. 

Máš domček a záhradu, si aj pestovateľka vlastných ekologických plodín, byliniek?

Som telom aj dušou pestovateľka, ktorá nestíha pestovať. Mám maličkú záhradku a snažím sa, aby bola rozkvitnutá aspoň naša terasa. Robím to veľmi rada, len ten čas mi chýba. Pestujem si základné druhy zeleniny, ale  v takom primeranom množstve, aby to nebola otročina. Mám bylinkovú záhradku, tekvice, špenát, paradajky, rôzne druhy šalátov. Ale žiaden lán zemiakov, ani chovu sa nevenujem – žiadne sliepky, prasa či králiky. Mám rada ten pocit v lete, také to rozhranie medzi ránom a horúcim dňom. Moja rodina ešte spí a ja v nočnej košeli vhupnem do gumákov a polejem záhradku.

Si mamou 13-ročného Šimona. Aký si rodič?

Hm, neviem, ale snažím sa byť najlepšia mama. Nie som prísna, ale odmala dbám na to, aby dieťa malo mantinely, režim, aby isté veci fungovali, ako fungovať majú. A snažím sa byť dôsledná. U nás to bolo vždy tak, že rodičia určujú pravidlá a režim malému dieťaťu. Jasné, že vekom sa ten režim aj mantinely upravujú, ale to, na čom sa dohodne, všetci dodržiavame. Už dnes vidím, že je to pre našu rodinu prospešné. 

Šimon je asi súčasťou vášho rodinného divadla, asi  to ani inak nejde. Má iné detstvo, než jeho rovesníci?

Jeho rodičia nikdy nechodievali do práce od ôsmej do štvrtej. Až teraz, keď bude starší, mu asi polezie na nervy, že má rodičov stále doma (smiech). Na druhej strane verím, že doteraz to veľmi ocenil, pretože mal mamu, ktorá s ním mohla byť veľmi intenzívne. A čo sa týka nášho povolania,  to je , ako keď sa asi v lekárskych rodinách rozprávajú večer o diagnózach. Naše dieťa je odmalička pri tom, keď vzniká divadelná inscenácia, vie, ako sa tvorí televízny formát, vie, čo to je upraviť scenár. Žije s nami, dotýka sa toho a určite tomu rozumie viac ako iné deti, ktoré ale viac rozumejú práci svojich rodičov. 

Ako ste riešili vaše „divadelné kočovanie“, keď bol ešte maličký?  

Keď sa nás niekto pýta, čo treba k tomu, aby vzniklo neštátne súkromné divadlo, tak by sa patrilo odpovedať, že granty a finančné zázemie. Ale pravdou je, že divadlo Maškrta by nemohlo jestvovať, keby sme nemali babičky. Každá z nich je iná, ale každá nám vždy svojím spôsobom pomáhala. Tým, že Tomáš je Bratislavčan a ja Košičanka, mali sme vždy v cieľovej stanici jednu babičku, čo bola obrovská výhoda. Šimon cestoval všade s nami.  Keď sme išli na týždňový festival do Srbska bez neho, bolo úžasné vedieť,  že sa môžem na jednu alebo druhú mamu stopercentne spoľahnúť. Nikdy by som ho asi nenechala u cudzej panej a nikdy by sa mi moja kariéra nepreklopila týmto smerom, keby som nemala istotu v mamách. Napriek tomu som od neho nerada odchádzala. Doteraz cítim, že ľudia okolo mali predstavu, ako je naše dieťa odkladané. Ale pravda je, že nás mal Šimon pri sebe viac a častejšie, ako ktorékoľvek iné dieťa svojho rodiča. Vyspal sa v aute, nakojila som ho, pred predstavením som ho pokočíkovala a takto bol stále s nami. Mal 9 mesiacov, keď sme dostali 3-týždňové angažmá v bábkovom divadle v Žiline. Zobrali sme vaničky, fľaštičky, plienky, dojča, starú mamu a nasťahovali sme sa do divadla všetci. Brali sme ho s nami aj do zahraničia, bol s nami, keď sa nám podarili skvelé umiestnenia, tak sme si to mohli užiť všetci spolu.

Akú métu by chcelo ešte divadlo Maškrta dosiahnuť? 

V našich predstaveniach mala vždy výrazné miesto hudba. V  každej časti Maškrtníčka máme novú pesničku, a tých piesní sa za 3 roky nakopilo. Radi by sme vydali vlastné CD. Máme v repertoári  notoricky známe detské piesne, aj také, ktoré vychádzajú z osnov materských a základných škôl a potom sú to autorské pesničky.

Podobne by sme chceli vydať knihu. Hlavne recepty na varenie, aj návody na tvorivé chvíle. Aj keď sa vraví, že všetko je na nete, my nechceme, aby si naši detskí diváci museli hľadali veci takým spôsobom. Kniha by bola pre ne prijateľnejší médiom.

Ako si herečka, scenáristka, režisérka, dramaturgička, autorka, manažérka, kuchárka, matka a manželka Jana Šebová predstavuje ideálne strávený voľný čas?

Keď si to tak pekne vymenovala (smiech), alebo keď si niekto prečíta môj životopis, tak si povie, že tá Šebová, nerobí nič iné, iba veľkú kariéru. A pritom ja som odjakživa chcela mať veľa detí, domček so záhradkou, práčku  a vždy som chcela byť žena v domácnosti. Prosto môj života sa mi úplne vymkol z rúk (smiech). Takže moja odpoveď je veľmi prízemná. Chcela by som ostať s mojou rodinou celý deň doma v pyžame. Vybrali by sme si z našich zásob nejaký dobrý film, urobili by sme si dobré raňajky, čítali by sme si, pozerali ten film a potom by sme vybehli do záhradky. Celý deň by sme rozprávali, zabávali a varili si. Aby nám všetkým bolo dobre a zdravo. 

(23 hlasov, priemerne: 4,80 z 5)

Loading...