Rozhovor s fotografkou Ivonou Oreškovou

Ivona Orešková je známa ako fotografka osobností. Jej ateliérom už prešlo množstvo hercov, spevákov, zabávačov či politikov. Najradšej robí krásnymi „obyčajných ľudí“ – od neviest, cez deti alebo ich rodičov, ktorí chcú darovať svojim blízkym svoj pekný portrét, až po detičky, ktoré potrebujú našu pomoc. Váži si každého človeka, ktorého stretne, nech je kýmkoľvek a nech dosiahol alebo nedosiahol čokoľvek. Lebo najväčšia hodnota je v ľuďoch.

Ako to tvoje fotografovanie začalo? Tvoja prvá „vážna fotografia“…

Jablko nepadlo ďaleko od stromu. Profesiu som nasávala spolu s materským mliekom – od mamy, ktorá je doteraz aktívna fotografka v Nitre. Od detstva som navštevovala mamin ateliér a tmavú komoru, kde som sledovala proces vývoja fotografie cez vývojku a ustaľovač, kedy obrázky „vyliezali“, čo bolo veľmi fascinujúce. Na strednej škole umeleckého priemyslu som sa našla v témach spojených s ľuďmi, či to už bola sociálna alebo módna fotografia.

Mojimi srdcovkami sa stali portrétne fotografie, ktorým sa venujem celý život. V profesijnom živote realita naplnila moje ideály a realizujem sa vo svojej fantázii na plnej čiare.

Máš dve deti – zaujímajú sa o fotoaparát?

Zatiaľ iba staršiu baví fotografovať – cez mobil. Na moje profesionálne „inštrumenty“ majú deti uvalené embargo, takže sa ich nedotýkajú, ale mobilom fotí Jasmínka všetko, čo sa jej páči a čo ju zaujme. Okrem toho stále kreslí oblečenie a jej kamarátky vždy čakajú na jej módne návrhy. Dizajnuje všetkých, ktorí sa u nás objavia – sestrou počnúc, mamou pokračujúc a spolužiačkami a susedami končiac.

Mladšiu Olíviu inšpiruje akákoľvek hudba, tancuje na absolútne rôznorodé rytmy. Rovnako stále kreslí. Výtvarným svetom obe vyjadrujú svoje vnútorne pocity. Veľmi rada si tieto kresby prezerám a snažím sa preniknúť do ich sveta.

Ako vyzerá tvoj rodinný fotoalbum?

Fotografie sa u nás nachádzali rozhádzané po rôznych škatuliach – vyzeralo to dosť biedne, ale odkedy sa náš rodinný život rozpadol, začali sme si všetky tieto drobnosti pripomínajúce spoločné chvíle oveľa viac vážiť a usporiadali sme si naše spomienky do albumov. Rovnako sme „prepadli“ modernému trendu uchovávania vzácnych okamihov v PC.

A čo fotenie detí?

Odkedy mám vlastné deti, neodmietam ani fotografovanie detí, keď ma o to ich rodičia požiadajú, pretože som sa s deťmi naučila komunikovať. Vyžaduje si to najmä nesmiernu trpezlivosť, kreativitu pri upútaní pozornosti, herecký talent a psychologický prístup, ktorý častokrát uplatňujem aj pri rodičoch, ktorí sú zúfalí z neposlušného potomka, keď nechce stáť a usmievať sa.

Známe sú tvoje charitatívne fotografie z detského prostredia. Čo ti táto práca dala?

Práca na týchto fotografiách – či sa už týkala prostredia detského domova v Martine alebo neonatologickej kliniky v Martine, kde zachraňujú predčasne narodené bábätka alebo fotografie z osobitnej školy telesne postihnutých deti na Mokrohájskej ulici v Bratislave a Nitre – ma obohatila najmä duševne. Rozšírila môj rodičovský a citový život a jednoznačne som začala priorizovať prejavy lásky vo forme dotykov, pritúlenia, pohladenia a povzbudenia mojich detí, pretože práve toto potrebujú všetky deti bez rozdielu veku a zdravotnej diagnózy.

Keď som odchádzala z týchto zariadení, vždy som sa cítila akoby ovešaná zlatom, nie však na tele, ale na duši. A preto by som chcela apelovať na všetkých rodičov, ktorí si toto prečítajú, aby popri všetkej materiálnej starostlivosti o svoje deti nezabúdali na prejavy lásky a vzbudenie dôvery a priateľstva u nich. Šikovných ľudí je veľa, no dobrých a láskavých oveľa menej – dobro sa pestuje najmä láskou.

Aký by mal byť vzťah rodiča s dieťaťom?

Vzťah s deťmi si treba založiť na priateľstve a dôvere, nedávať prioritu autoritatívnosti. Netváriť sa neomylne – vedieť si priznať chybu aj pred deťmi, vysvetliť im, prečo sme sa pomýlili alebo sme použili nejaké malé klamstvo. Je to veľmi dobrá „emočná investícia“ do budúceho citového života našich detí. Veľakrát som sa stretla so sklamanými deťmi v pubertálnom veku, že ich rodičia nie sú dokonalí, ako si mysleli. Túto frustráciu často ťažko zvládajú a utiekajú sa k rôznym formám rebélie, preto by sme si my ,rodičia, mali dávať veľký pozor na vlastné správanie, zmýšľanie. Deti všetko podvedome vnímajú a neskôr implantujú do svojho osobného života – zvlášť zvládanie stresových a krízových situácií.

K týmto záverom som dospela z mnohoročnej praxe fotografovania mladých modeliek – tínedžeriek, s ktorými sa o ich problémoch často rozprávam. Takisto riešim problémy ich „matiek“, zrelých žien a ich vzťahov – som taký psychológ amatér. Vtedy mám dobrý pocit, že moja práca nie je iba povrchná, nedotýka sa iba vizáže, ale má aj hlbší duševný rozmer.

Pracuješ doma. Aká je tvoja organizácia práce?

Dočasne som si prácu “poriešila” v byte, kde som prebúrala priečku medzi dvoma izbami a tak vytvorila priestor na ateliér. Samozrejme má to svoje výhody aj nevýhody. Väčšinou sa (niekedy od rána do večera) pohybujem v mojich obľúbených tyrkysových teplákoch bez gramu šminiek s vlasmi uviazanými do copu. Ráno tak odvediem deti do školy, potom vždy z nejakej popolušky vyrábam princeznú (rozumej klientky). Poobede idem opäť v tyrkysových teplákoch pre deti, robím večeru a učíme sa.

Ako počúvam, tak profesionálnu pomoc si zatiaľ nevyhľadala.

Občas sa u mňa vyskytne mama alebo kamarátka, ktoré sa nezvládnu dívať na chumáče prachu na podlahe a pomôžu mi upratať. Snažím sa do upratovania zapájať aj deti. Sedemročná Olívia už vie poumývať skutočnú kopu riadu. Je síce mokrá od hlavy po päty, minie pri tom polovicu saponátu, ale rozhodne mi tým pomôže. Staršiu, 9-ročnú Jasmínu pri umývaní riadu napína, tak radšej upratuje veci do skríň, zametá a ukladá hračky. Nie je to samozrejme vždy, je to skôr v čase, keď už padám od únavy „dolu nosom“, vtedy ich o to požiadam a vysvetlím im, že som veľmi, veľmi unavená zo „zarábania peniažkov“. Cením si na nich, že to už teraz vedia pochopiť a túto pomoc vykonajú s radosťou, pretože máme úžasný kamarátsky vzťah.

A čo tvoje dovolenkové plány? Máš nejaký tip na príjemne strávenú dovolenku?

Dovolenka je pre mňa čas, kedy nemusím fotografovať (takže mi nehrozia dovolenkové fotografie 🙂 a môžem tento čas stráviť s ľuďmi, ktorých mám rada, ktorých si vážim a navzájom sa obohacujeme svojou prítomnosťou, tzn. na mieste a forme dovolenky vôbec nezáleží.

Ak Vás láka predstava, že by ste chceli mať aj vy svoj profesionány portét, Ivonu môžete kontaktovať na: ivonaoreskova(at)gmail.com