Rozhovor s bývalou bulimičkou Gabinou Weissovou

MikSa 1
fotozdroj: Gabina Weissová

Akoby ste sa naším čitateľkám, ktoré Vás nepoznajú, predstavili?

Občas sa stretnem s tým, že mi pred menom uvedú „titul“ spisovateľka, niekedy novinárka, bežne sa sama označím titulom abstinujúca bulimička, no a myslím, že zo všetkého najviac sa mi páči, že som mama. Tou už som naveky a celkom určite mi materstvo prináša najväčšiu radosť v živote. Je to asi tým, že sa za spisovateľku nepovažujem. Napísať jednu knihu neznamená stať sa spisovateľom, myslím, že je to príliš odvážne tvrdenie a v žiadnom prípade nesiaham ani po členky ženám, ktoré si denne sadajú k počítaču, tvoria postavy, príbehy, splietajú nitky deja a dávajú tomu všetkému tvar voňavej knižky. Áno, som bývalá bulimička, toto obdobie môjho života je už síce našťastie minulosťou, ale nezriekam sa ho, nenadávam, neplačem kvôli nemu, pretože ku mne patrí tak, ako všetko ostatné, čo sa mi kedy stalo. Byť mamou som si skutočne vydrela. Viem, koľko námahy ma to stálo a viem, koľko sĺz som kvôli túžbe stať sa mamou vyplakala. Viem, koľko hodín som odstála v tmách pri okne a prosila celý vesmír, aby sa kvôli mne na chvíľu začal krútiť naopak. Som pyšná, šťastná, dojatá, vyškerená, ešte stále prekvapená, vďačná, zaviazaná, pokorná, som všetko naraz, lebo mám svoje deti…

Čo bolo hnacím motorom, takou motiváciou, prečo ste sa rozhodli opísať vlastný životný príbeh, skúsenosť? Dalo by sa povedať, že aj písanie knihy bolo psychohygienou a formou liečby?

Najskôr sa mi zdalo, že moja výhra nad poruchami príjmu potravy bola síce boľavá, ale nebola ničím výnimočným. Potom som však začala písať svoj príbeh po kúskoch na blog a z reakcií v diskusii a mailových reakcií mi odrazu nabiehali zimomriavky. Nebola som pripravená na to, koľko ľudí sa ozývalo, koľkí sa odrazu priznávali, že anorexiou alebo bulímiou trpia už dlhé roky a nevidia z toho žiadne východisko, neskutočne veľa dievčat sa odhodlalo napísať mi a prosili, nech o tom píšem ďalej… Už písanie na blog bol pre mňa psychohygienou, doslova zo mňa z článku na článok všetko padalo a to som si myslela, že som s tým dávno vyrovnaná. Viem, že už teraz som, celkom určite. Hnacím motorom bola jednoznačne snaha ľuďom trošku opísať, čo sa so mnou dialo, ako som premýšľala, koľko hlúpostí som navyvádzala, čo ma bolelo a prečo to toľko trvalo, ako to všetko prežívala moja rodina a ako nikto nechápal, čo sa so mnou deje. Chcela som však vliať tým, čo neveria, nádej, že sa nad tým všetkým dá zvíťaziť…

Aké reakcie ste na svoju knihu očakávali? Naplnili sa? Bolo to ako ísť s kožou na trh?

 Reakcií som sa trošku bála. Nie preto, že by mi mohli ublížiť, verila som, že ja aj moja rodina sme už natoľko za vodou, že prípadné útoky a zlostné reči ustojíme. Najviac som sa obávala toho, či bude kniha zrozumiteľná, či sa dostane k tým, ktorým by mohla snáď čosi povedať, či ju budú čitatelia čítať tak pozorne, aby prípadne vďaka nej „odhalili“ vo svojom okolí niekoho, kto poruchami príjmu potravy trpí a dokázali mu aspoň na začiatok podať pomocnú ruku. Bez predsudkov, bez odcudzovania, zosmiešňovania alebo bez výčitiek. Dnes musím povedať, že pozitívnych reakcií prišlo toľko, že po prvých desiatich mailoch, ktoré ma doslova rozplakali, som si povedala, že nech príde odteraz čokoľvek, viem, že to stálo za to. 

Kto alebo čo Vám najviac pomohlo, aby ste sa dostali zo svojej anorektickej a bulimickej minulosti von?

Stále všade tvrdím, že za všetko vďačím svojim deťom. Nesmierne mi však pomohol najmä manžel, ktorý vedel od prvého dňa, čo sme spolu, ako na tom som a čo sa so mnou deje. Napriek tomu, že to so mnou musel mať ťažké, vydržal a neodišiel, čo dodnes nechápem, keď si predstavím, že žiť so mnou bolo neznesiteľné aj pre mňa samotnú. Môj muž mi nikdy nič nevyčítal, nikdy sa nepýtal na to, koľko, ako, kedy som jedla, nikdy nekomentoval moje záchodové rituály, ktoré som sa snažila pred ním tajiť no celkom určite o nich vedel, myslím, že vždy veril oveľa viac ako ja, že to raz dokážem a že sa mi podarí nad tým zvíťaziť. Veľmi ma jeho prístup povzbudzoval a dával mi silu. Pomohla mi moja psychologička Zlatka, bola ako učiteľkou v prvej triede, naučila ma znova čítať moje vlastné vnútro, meniť vety na drobné, rozoberať, analyzovať, naučila ma plakať, vravieť, čo si myslím a čo cítim. Bola vtedy mojou druhou mamou a mohla by som jej ďakovať 365 dní v roku, aj tak by to bolo stále málo. No a deti – prišli v období, kedy som ešte nebola celkom zdravá, ale už som po nich veľmi túžila. Syn sa nám narodil po peripetiách s hormonálnou liečbou, gynekológmi, oplodneniami, a ja som si myslela, že už sa nikdy mamou nestanem. Že som sa ňou stala práve v tom čase, mi zachránilo život, pretože mi už doslova horelo za zadkom. Bolo to buď – alebo. Buď sa pozviecham úplne, alebo ma to položí…

Dá sa anorexia, bulímia prirovnať k liečbe alkoholizmu? Ak raz, aj keď po dlhej prestávke a liečení, znova chytíte pohárik, ste tam kde ste boli predtým?

Celkom určite. Anorexia aj bulímia sú závislosťami. Na jedle, na nejední, na vážení, na strážení váhy, na vracaní, na pocitoch, ktoré vyvoláva prejedanie a následné vracanie…Je to doslova „závislácky kolotoč“! Liečbu porúch príjmu potravy a alkoholizmu neviem celkom dobre porovnať, pretože alkohličkou som nebola a netuším, čo taký človek prežije, kým sa z toho vyhrabe a ako sa to vlastne robí. Celkom určite však môžem povedať – a nie som jediná – že zbaviť sa poruchy príjmu potravy pokladám za náročnejší výkon v tom, že alkoholik v liečbe sa musí vyhýbať fľaši, chľastu a všetkému, čo alkoholom čo i len zaváňa. Skúste to ale vtedy, keď neviete s jedlom vychádzať, no potrebujete ho k tomu, aby ste prežili a vyzdraveli. Ja som prestala definitívne vracať v deň, kedy som prvý raz otehotnela. Dodnes som to neurobila, je to už vyše osem rokov a viem, že keby som sa opäť jediný raz rozhodla problémy riešiť prejedením a vracaním, som v tom znova. Dávam na seba pozor, mám sa oveľa radšej, ako kedysi, mám rodinu a deti, nedopustím, aby ma to znova prevalcovalo. Sú však dievčatá, ktoré po rokoch abstinencie od PPP problémy pritlačia natoľko, že prežijú týždeň plný prejedania a vracania, no rýchlo sa  postavia na nohy, povedia si, že to predsa dávno nechcú a spomenú si, že sa dá život kočírovať aj inak a iným smerom. A ďalšie roky majú opäť „čisté“.

Kde sú podľa Vás korene bulímie a anorexie u dievčat a žien? Pamätáte sa, čo bolo spúšťačom u Vás? Je podľa Vás pravda, že stačí len, že Vám niekto povie jednu vetu, že nie ste dosť krásna a štíhla a problém sa začal?

Hovoriť o koreňoch je ťažké, o tých mojich píšem v knihe, jedno je však isté a chcela by som to zdôrazniť: nie, nie je to pubertálny výmysel rozmaznaných dcér, nie je to chrípka, na ktorú stačí nasadiť antibiotiká, nie je to choroba štíhlosti, ako by sa mohlo zdať… je to choroba duše, štíhlosť alebo manipulovanie jedlom je iba dôsledkom niečoho veľmi boľavého, usadeného na duši, niečoho, čo ťaží a my sa s tým nedokážeme vyrovnať inak. Je hlúposť myslieť si, že všetko zmizne spolu s plným tanierom jedla, ktorý do seba po týždni nejedenia dostaneme. Je hlúposť myslieť si, že to prejde zajtra, pozajtra, popozajtra, len tak. Je úplná hlúposť tvrdiť, že za to môže doba, médiá a svet modeliek, baletiek alebo gymnastiek. Keby ste sa spýtali desiatich anorektičiek alebo bulimičiek, čo ich trápi zo všetkého najviac, nenašli by ste tam nič o “snoch o modelkách“ a podobne. Počuli by ste o mamách, o tatkoch, o nevypovedaných citoch, o prehnaných nárokoch, o priepastiach medzi blízkymi, o zosmiešnení, o nevšímavosti, o tom, že spolu málo rozprávame, bolo by tam veľa krutosti, našli by ste sexuálne zneužitia, citové vydieranie, no aj veľa možno na oko nepodstatných vecí. Sme však len ľudia, niekedy ozaj stačí poznámka o veľkom zadku, tá je už však len poslednou kvapkou, vďaka ktorej sa pohár plný nízkeho sebavedomia, duševnej bolesti a iných „svinstiev“ vyleje. 

Bude aj nejaké pokračovanie? Aké sú Vaše plány ďalej?

Celkom určite žiadne pokračovanie knihy neplánujem. Nechcem sa pchať do remesla skutočným autorom kníh, nikdy som netúžila byť spisovateľkou a ani ňou  nie som, jedna kniha predsa spisovateľa nerobí. Písať vymyslené príbehy vymyslených postáv – to nie je moja šálka kávy. Písanie musí mať pre mňa širší zmysel, len ako mať pocit, že moje meno svieti na obálke knihy a keď sa prejdem kníhkupectvom, nájdem sa tam… Moja kniha sa rodila ľahko, nemala som s ňou najmenší problém, len to už na môj vkus trvalo dlho a keď som písala posledné stránky, doslova som sa musela zaťať, naliať si k tomu pohár vínka a zahromžiť si, nech už to mám z krku.

Teraz, keď už mnohí poznáme Váš príbeh a Vašu knihu, neplánujete založiť nejaké združenie alebo poradenské centrum pre ženy, dievčatá trpiace anorexiou, bulímiou?

Posedení s deckami v knižniciach som už absolvovala niekoľko a je to to najlepšie, čo ma vďaka mojej knihe mohlo stretnúť. Je to veľmi obohacujúce, mám pred sebou druhú stranu, ktorá sa zaujíma, chce vedieť čo najviac a reaguje, čo ma veľmi milo vždy a opäť prekvapuje. Plánov som už mala niekoľko a zopár z nich bolo skromných, veľa odvážnych, no čas ma trošku „dostal do laty“. Nie som typ, ktorý začne robiť tak komplexné veci bez rozmyslenia. Aby dobre fungovalo nejaké poradenské centrum alebo  združenie, musíte mať ľudí, ktorí problematike rozumejú. Musíte ich za ich úsilie ohodnotiť. Musíte mať všetko vymyslené tak, aby si váš plán našiel cestu k tým, ktorým môže pomôcť. Celkom iste je na Slovensku mnoho odborníkov, ktorí sa pacientom s PPP venujú naplno a perfektne a ja si to naozaj veľmi vážim! Ja nie som odborník, navyše ak by som sa mala problematike venovať viac, musela by som sa na čas vzdať vecí, ktoré sú pre mňa v tomto období  nesmierne dôležité. Ak ich teraz odsuniem, určite to budem ľutovať. Chcem byť veľa so svojimi deťmi, nechcem telefonovať a vybavovať a jedným dychom im vravieť, nech neotravujú, lebo mám prácu. Už som s nimi tak či tak pomerne málo, syn je prvák a dcéra predškoláčka, uvedomujem si, že ženou, ktorá s nimi trávi cez deň najviac času je ich pani učiteľka.

Odkiaľ by sme mali dnes na Slovensku začať, aby sme mali čo najmenej žien, dievčat trpiacich týmito poruchami? Alebo sa už aj začalo?

Odkiaľ začať? Tak ako vždy je potrebné problémom predchádzať skôr, ako nás prevalcujú. Prevencia v tomto prípade je pomerne náročná, pretože základy pre vznik anorexie alebo bulímie a ostatných foriem PPP vznikajú najčastejšie a v absolútnej väčšine práve v samotnej rodine pacienta. Súvisí to s tým, čo si do rodiny priniesli naši rodičia, aká atmosféra doma panuje, významnú rolu zohrávajú vzťahy, dôvera a komunikácia. Samozrejme, väčšina rodičov sa snaží svoje dieťa vychovať čo najlepšie a robí to vo viere, že do toho vložili všetko. Paradoxom je, že neexistujú žiadne tabuľky alebo normy, ktorými sa môžeme vo výchove riadiť a výsledok našej snahy sa ukáže v najväčšej miere až rokmi. Povedala by som však, že mať zdravý vzťah k vlastnému dieťaťu, počúvať ho, vcítiť sa doň, dať mu najavo, keď dokáže niečo veľké, nepremietať doň naše vlastné ambície, povedať, že nám ubližuje alebo nám robí radosť, plakať pred ním, smiať sa pred ním, nehrať sa na rodičovského boha no ani nezabúdať, čo je úlohou mamy alebo tatka v rodine, hľadať normálnu, zlatú strednú cestu, ktorá v dieťati napevno zasadí pocit, že nám môže veriť, že môže kedykoľvek prísť, že pochopíme, ak pochybí, že ho podržíme a neodmietneme, že z neho rastie sebavedomý a schopný človek, pripravený na „veľký svet“. Zdá sa, že toho nie je málo a máme čo robiť .

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (7 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...

Komentáre k článku

Pridaj komentár