Predstavujeme vám: PhDr. Kornélia Dibarborová, detská klinická psychologička

Dagmar Mozolová, redakcia 9
  • Kornelia Dibarborova 1

Pani doktorka, na „babetku“ vediete poradňu psychológa. Ako ste sa k tomu dostali?

Viac – menej náhodou, lebo ako matka dospelých detí som o tejto stránke nevedela. Poradila mi ju riaditeľka jednej materskej školy, keď som zháňala zoznam bratislavských škôlok. Obrátila som sa s touto prosbou na pani šéfredaktorku Evu Pavlíkovú a predstavila sa ako detský psychológ, zameraný na rodinnú terapiu, predškolský a raný školský vek. Odpísala mi a zároveň ponúkla, či by som nechcela viesť poradňu psychológa, lebo bola v tom čase niekoľko mesiacov neaktívna. Stretli sme sa, podebatovali a ruka bola v rukáve.

 

 

Akú máte prax a čomu sa venujete teraz?

Vyštudovala som Katedru psychológie FFUK a hneď po promócii v r. 1978 som začala pracovať v Dérerovej Nemocnici s poliklinikou na bratislavských Kramároch, na Oddelení klinickej genetiky (OKG). Mojou túžbou počas štúdia bolo pôsobiť na oddelení detskej psychiatrie, boli to však časy, keď sme si vyberať veľmi nemohli. Bola som šťastná, že som sa zamestnala vo svojom rodnom meste. Vtedajší primár OKG, prof. Viliam Izakovič, jeden so zakladateľov genetiky na Slovensku, sa ma pri našom prvom stretnutí opýtal: „Pani doktorka, vy ste chceli prísť pracovať na Genetiku?“ Povedala som pravdu: „Nie, pán primár, bola som sem pridelená.“ Až neskôr mi povedal, že som si ho získala dvoma vecami: Netvárila som sa, že genetika bol môj celoživotný sen a neoslovila som ho súdruh, ako bolo vtedy zvykom.

 

 

Špecializovali ste sa na psychologické problémy detí s geneticky podmienenými ochoreniami…

Áno, som prvým a bohužiaľ zatiaľ posledným psychológom na Slovensku, ktorý sa takto špecializoval. Táto práca ma už po pár týždňoch chytila za srdce a nevymenila by som ju za nič na svete. Vývin detičiek s Downovým a inými syndrómami som sledovala od veku 6-8 týždňov až do ich dospelosti, zväčša do 18 rokov. Psychologické poradenstvo som robila nielen týmto deťom, ale aj ich rodičom a súrodencom. Keďže žiadne z trinástich oddelení genetiky na Slovensku nemalo a nemá psychológa, boli mojimi pacientmi aj deti zo všetkých kútov Slovenska. Spolupracovala som so špeciálnou pedagogičkou a s logopedičkou z Detskej fakultnej nemocnice a so Spoločnosťou Downovho syndrómu. Našou spoločnou snahou bolo pomôcť rodičom týchto detí v ich snahe o dosiahnutie čo najlepšieho psychomotorického vývinu. Takto to fungovalo 27 rokov až do decembra 2005. Vtedy vďaka reforme zdravotníctva moju ambulanciu zrušili a ja som mala 3 mesiace výpovednej lehoty na to, aby som sa rozhodla, čo budem robiť ďalej. Rozhodla som sa, že budem vo svojej práci pokračovať v neštátnej ambulancii, a tak od januára 2006 fungujem v Poliklinike na Strečnianskej ulici, v Petržalke.

 

 

S akými problémami sa na vás môžu rodičia obrátiť?

Robím diagnostiku vývinu, terapiu a výchovné poradenstvo u detí od veku 6 týždňov do 15 rokov, rodinné a partnerské poradenstvo. Rodičia prichádzajú na odporučenie obvodného detského lekára, neurológa, logopéda a iných odborníkov alebo z vlastnej iniciatívy, pretože odporučenie nie je nutné.

K najčastejším dôvodom návštevy patria:

  • podozrenie na poruchu alebo nerovnomernosť vývinu rozumových schopností, motoriky (potreba rehabilitácie) a reči. Vyšetrenie je možné pomocou vývinovej škály už od veku 6 týždňov,
  • deti s nízkou pôrodnou hmotnosťou, so sťaženou popôrodnou adaptáciou a predčasne narodené deti,
  • problematická adaptácia na škôlku a cudzie prostredie, poruchy spánku, stravovania, vyprázdňovania, extrémne prejavy vzdoru a žiarlivosti,
  • krízová situácia, v ktorej sa deti ocitli alebo rodičia (poradenstvo rodičom, partnerské poradenstvo pri rozvode alebo kríze),
  • posudky pre sociálnu poisťovňu pri vybavovaní predĺženia materskej dovolenky a preukazu zdravotne ťažko postihnutého (ZŤP-S) v 3 rokoch dieťaťa, pri vybavovaní opatrovateľského príspevku, príspevku na kúpu motorového vozidla a príspevku na benzín u detí s rôznymi postihnutiami,
  • posúdenie zrelosti dieťaťa :
    • na vstup do materskej školy, poradenstvo pri rozhodovaní v vhodnom type MŠ,
    • na vstup do školy ( od 5 rokov) a poradenstvo pri voľbe školy (špeciálne ZŠ pri rôznych poruchách, alternatívne vzdelávanie),
  • posúdenie rozumového a osobnostného vývinu u mimoriadne nadaných detí (od 18 mesiacov).

 

Koľko detí prešlo za tie roky vašimi rukami?

Ťažko to spočítať, ale skúsim orientačne. Za rok vyšetrím okolo 700 detí, za 28 rokov je to …. kto chce, nech počíta. Mám doktorát a atestáciu z vývinovej psychológie, ale najväčšou školou boli pre mňa mentálne a zdravotne postihnuté deti. Vďaka tejto skúsenosti dokážem presnejšie odlíšiť, či dieťa nejakú úlohu v teste nezvládlo preto, že bolo unavené alebo sa s ňou nikdy nestretlo alebo preto, že ide o poruchu, či zaostávanie vývinu. Práca detského psychológa je náročná v tom, že dieťa ešte nedokáže analyzovať a pomenovať svoje pocity a problémy tak ako dospelý človek. Neprichádza k psychológovi z vlastnej vôle preto, že vníma svoj problém – problém má zväčša rodič. Dieťaťu neprekáža, že sa hádže po zemi, že si neuprace hračky, že sa večer neumyje, že klame … prekáža to jeho okoliu. Na druhej strane, dieťa je úprimné, čisté, nezaťažené konvenciami, takže keď človek vie ako a použije okrem testov svoje skúsenosti, kus intuície a empatiu, k jadru problému sa dopátra. Nuž a medzi deťmi, ktoré prešli mojimi rukami, určite nesmiem vynechať moje dve deti. Túto skúsenosť nenahradí nič, to si v poradni uvedomujem každý deň.

 

Predstavte nám vašu rodinu…

Vydatá som 27 rokov, manžel je strojný inžinier, obaja sme sa narodili v Bratislave. Manžel súrodencov nemá, ja mám mladšiu sestru. Máme dve deti, 23 ročný syn študuje architektúru, 21 ročná dcéra študuje menežment. Náš „druhý domov“ okrem Bratislavy sú Štiavnické Bane, kde sme si pred 26 rokmi kúpili 140 ročnú chalupu.

 

 

Aké máte záľuby, akým spôsobom si „dobíjate baterky“?

Ja sa občas smejem, že fungujem na 2 baterky: šport a kultúra. V časoch základnej a strednej školy som robila 10 rokov závodne zjazdové lyžovanie. Láska k lyžiam, ale aj k iným športom mi ostala dodnes. Na Kramáre som chodila do práce na bicykli – celý rok, aj v zime. Denne som takto najazdila minimálne 10 km. Teraz to mám do práce ďaleko, tak chodím bohužiaľ autom. Ale po príchode domov sa prezlečiem a šup na bicykel. Na nákupy a vybavovanie v meste preplnenom autami nepoznám lepší dopravný prostriedok.

Druhou, rovnako dôležitou baterkou, je kultúra. Aj keď nehrám na žiaden hudobný nástroj, milujem hudbu. Symfonickú, opernú, modernú, potrebujem ju k životu ako ryba vodu. Pravidelne chodím na koncerty do Reduty, ale aj do divadla na činohru a operu.

 

Zmenili sa za tie roky postoje rodičov?

Postoje rodičov sa veľmi nezmenili, zásadne sa zmenil spoločenský poriadok. V novembri 1989, kedy sa všetko začalo meniť, bol môj syn prváčik a dcéra v MŠ. Byť zamestnaný prestalo byť povinnosťou, pomaranče sa už dajú zohnať hocikedy, nielen na Vianoce a na 1.mája, zato prácu a tobôž dobrú prácu zohnať ľahké nie je. Kto ju má, snaží sa ju udržať a pracuje aj 12 hodín denne. Každá minca má rub a líc… Možností študovať, stážovať a cestovať je dnes veľa, času je málo. A to a odráža najmä v mladých rodinách. Otcovia kedysi, keď sme mali malé deti my, skončili prácu cca o 16.hodine a maminy ich už čakali s vyfešákovanými deťmi. Mohlo sa ísť na prechádzku – len tak, bez koruny, s čajom v termoske. Ak chce dnes otec slušne uživiť ženu na materskej a dieťa, prichádza domov až za tmy, uťahaný. Matka je s dieťaťom celý deň sama a je frustrovaná, lebo okrem detského džavotu nepočuje hlas dospelej osoby… A problém je na svete! Takže ak niekto povie, že dnešným mladým závidí, tak niečo áno, niečo nie.

 

 

„Babetko“ navštevujú mnohé maminy na materskej dovolenke. Ako si spomínate tú vašu?

Keď sa narodilo moje prvé dieťa, som mala 29 rokov a bola som najstaršia prvorodička na izbe. Materská dovolenka bola len 2 roky a predstava, že by som dala dieťa do jaslí, bola pre mňa neprijateľná. Naplánovali sme si to tak, aby sa druhé dieťa narodilo na konci prvej materskej a mohla som ostať doma. Vyšlo to, takže v čase, keď sa narodila dcérka, mal syn 22 mesiacov.

Materskú som si užívala v pohode, lebo vždy, keď som mala pocit, že je toho akosi veľa, som si povedala: „Klídek dievča, až nastúpiš do práce, budeš toto všetko stíhať až po návrate domov!“

Okrem iného som materskú využila na to, že som sa na svojich deťoch učila narábať s testami, ktoré sa mi tesne pred pôrodom podarilo zohnať. Bola to Gesellova vývinová škála pre deti od 6 týždňov do 2 rokov a Stanford-Binetova inteligenčná škála pre deti od 2 do 5 rokov.

Testovala som ich v pravidelných intervaloch a všetky poznatky som si zapisovala. Vtedy som si prvýkrát uvedomila, ako mi pri výchove nesmierne pomáha, keď poznám mentálny vek svojich detí. Vedela som im kúpiť hračky, ktoré ich motivovali, ale nepreťažovali, vedela som si vysvetliť ich správanie a zmeny, ktoré sa s nimi diali.

Pochopila som, že psychológ je užitočný nielen pre rodičov chorých a problematických detí, ale pre všetkých, ktorí chcú, aby ich deti neboli len múdre, ale aj citovo vyrovnané a vyvážené osobnosti. Aby to neboli len bezduchí vykonávatelia povelov, ale osobnosti s vlastným názorom, ktoré nielen vyžadujú, ale aj dávajú, ktoré sú tolerantné, empatické a schopné prejaviť súcit.

 

 

Na akýkoľvek problém s dieťatkom sa môžete opýtať PhDr. K. Dibarborovej v Poradni psychológa.

 

 

foto: rodinný archív p. Dibarborovej

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (8 hlasov, priemerne: 3,50 z 5)
Loading...

Komentáre k článku

  1. dobry den, prosím o radu, žijem sama so synom už dva roky a môj syn začal byt strašne zlý, neposlúcha, je drzí, smeje sa mi do tváre, teraz prišiel naposledy od jeho otca a opytal sa ma či môže volat bývaleho priatela frajerku MAMA Sad a to ma už dorazilo, okrem toho sa mi začal pocikávat, plače pre hlúposti…s bývalým priatelom s ktorým mam syna vychádzame dobre – žiadne hádky alebo niečo podobné, najhoršie je to: že ked ide maly k nemu tak mu tam dovolia všetko – aj po hlave skákať a potom mu neni doma rady..ja už neviem ako dalej..prosím radu, s pozdravom Miška

  2. Dobrý deň,

    prosím veľmi o radu, nechceme zatiaľ kontaktovať osobne psychológa – mám 10 ročnú vnučku, žije s matkou a jej partnerom a súrodencami z ďalšieho vzťahu v spoločnej domácnosti už 5 rokov. Deti sa adaptovali a rozumejú si. Vnučka si tiež dobre zvykla, má vlastnú izbu, tvrdí, že je tam šťastná. Jej otec je alkoholik bez stálej práce, ktorý ju kontaktuje len príležitostne. Posledné dva roky sa ale vnučka zmenila – predtým nikdy pre nič neplakala, teraz sa rozplače pre každú maličkosť, pôsobí ale flegmaticky, na všetko kývne plecom, má problémy s učením, všetko ju „otravuje“ a nekonečne dlho trvá, alebo tiež všetko „odflákne“. Sedí pri učení celé hodiny a poriadne sa to nenaučí! Už má aj rozpis, koľko sa má učiť, kedy oddychovať…má v hlave iba hranie sa. Naviac klame – ako dnes – rožok z raňajok schovala do školskej tašky, , nafingovala raňajky omrvinkami na tanieri, šálkou „od mlieka“. Matke tvrdila, že raňajky zjedla – po kontrole tašky prišlo usvedčenie! Pre zhoršený prospech sa musela vzdať mimoškolských aktivít, ktoré ju veľmi bavili. Mysleli sme, že teraz je to iba problém prechodu do piatej triedy, dcéra sa s ňou učí celé hodiny, čo sa učili včera, dnes už nevie…kúpila aj vitamíny na podporu myslenia, je z nej vyčerpaná a sklamaná, lebo to bývalo vždy dobré a šikovné dieťa – a hlavne bezproblémové! Učiteľka ju na konci roka vyhodnotila ako všestranne šikovnú, o to väčšie je naše sklamanie. Snažíme sa s ňou hovoriť, pýtame sa na jej problémy, iba plače a na všetko myká plecom, že ju nič netrápi! Niekedy mi ale povie, že je smutná zo svojho otca, že žije takým životom a že sa o ňu nezaujíma! Je mi to veľmi ľúto, chcela by som pomôcť. prosím Vás o Váš názor, ak je to takto možné. Ako by sme sa mali k nej správať a ako jej pomôcť. Veľmi pekne ďakujem.

  3. Dobry den, chcela by som poprosit oradu.Mam 7 rocneho syna,chodi do 2-hej triedy. Vprvom rocniku bolo vsetko v poriadku a teraz sa v noci stale budi,place,rano hovori s placom,ze do skoly nejde. Pytala som sa ho,ci sa boji.Nepovie nic aj ked je pripraveny,lebo s nim vsetko robim ja. Cim to moze byt? Je mozne, ze je to preto,ze mu ide slabsie citanie? Alebo ako mu mam pomoct? Pomozte mi prosim. Dakujem.

  4. dobry den,prosím o radu,mám 3-rocnu dcérku ktorá my casto budí v noci.za noc aj 7-krát.ani od malicka nespala dobre,ale co teraz robí v noci to uz neni na vydrzanie.je moc živá,histerická,papuluje,neposlucha,ani na dobré slovo neposlucha.a v noci place oci má zatvorené,kricí je histerická,rozprava vo sne,vyhana starsieho brata v noci z izby a on chudák spí.pitam sa jej preco places,boly ta nieco a odpoved je že len tak placem.prosím o radu lebo som uz hotová.za tie 3 roky co ju mame som strasne unavená ze v noci nespí.

  5. Dobrý deň,

    som triednou učiteľkou v 5. rocniku. Do triedy som dostala dieťa s cukrovkou s rodiny, kde absentujú rodičia ale vzorovo sa o nich starajú starí rodičia, prarodičia a celá zvyšná rodina. Otec javí záujem o deti, matka sporadicky. Sestra je staršia a veľmi šikovná.

    Môj žiak sa prejavil tým, že po vyučovaní začal napádať fyzicky spolužiačky a spolužiakov, štípal ich tak silno, že mali po rukách modriny, často sa dostal do takého nervového záchvatu, že spolužiakovi chcel hodiť na hlavu botník, spolužiačke sklo.V areáli školy sa pokúsil skočiť z okna, z vysokého stromu, s úmyslom zabiť sa, snažil sa podrezať si žily aj skočiť pod autobus. Chodil na záchod za spolužiačkami, čo nie je príjemné, pokiaľ také 10ročné dievčatká sa potrebujú prezliecť na krúžok alebo vycikať.

    V kolektíve pre svoje afektované správanie nie je obľúbený, nedokáže sa s deťmi hrať, vždy to končí tým, že na niekoho zaútočí, niekomu ublíži, alebo začne deti komandovať.

    Vinu necíti, neospravedlňuje sa, a aj ak mu vysvetlíme jeho konanie, za nejaký čas ho pokojne zopakuje. Je trucovitý, zanovitý, má sklon ku konfabuláciám, krádežiam, neprimerane agresívny. Nemá problém v afekte nakričať na učiteľov. Neničí a nedevastuje nábytok ani majetok školy.

    Neviem, čo si počať, nemám dôveru k psychlogičke, ku ktorej chodí, mám nekonečné sťažnosti od rodičov/rodičia iných žiakov sú poburení, otcovia sa vyhrážajú, že si ho odchytia a zbijú/, mám strach, že niekomu skutočne ublíži, alebo ublíži sám sebe… psychologička mu dala len sociálne a emotivne poruchy, tie sa však podľa MKCH nezaraďujú do porúch správania. Inak dieťa je to priemerne inteligentné, len má určité asociálne alebo sociopatické správanie/mojimi slovami/. Prosím, poraĎte mi, ako sa mám správať k takémuto dieťaťu, ako upokojiť ruzzúrených rodičov a čo odporučiť rodinným zástupcom môjho žiaka. Stará matka o problémoch vie, konzultujeme o nich, ale snaží sa ich negovať, vždy vinu zvalí na cukor, žiakov, kolegov….

  6. Váš komentár dobry den prosim vas o radu mam 21mes dcerku ktora bola zlata nechavala som ju s babkou a neboli ziadne problemy.pred dvoma tyzdnami sme boli na slovensku na dovolenke a moja dcera ku nikomu nechcela ist stale len plakala hovorila maminka .my sme sa uz vratili naspat do cudziny kde zije od malicka ja som si myslela ze sa to zmeni ale ona stale place k nikomu nechce ist pohra sa s detmi ale ja musim byt na blizku.neviem ci to je normalne spravanie dietata niekedy ma uz poriadne vytaca.neviem co mam robit prosim poradte mi daujem

  7. dobry den,ja by som vas chcela poprosit o radu…

    mam dceru,v septembri bude mat 3,5roka a prijali ju do skolky,ona tak ale ist nechce a vydy ako pocuje ze by tam mala ist,alebo sa jej nieko na to spyta,tak ma prosi,ze ona tam ist nechce…neviem ako jej mam vysvetlit ze jej tam bude dobre..

    je na mna dost citovo naviazana,a ja mam z tej skolky tiez velke obavy,lebo ked si spomeniem na svoje skolkarske casy,tak som celu dobu plakala a cakala kedy pride niekto premna…deti sa mi posmeval,a bojim sa aby take nieco nezazila a j moja dcera…tie moje obavy prenasam potom aj na nu lebo to zomna citi,ale neviem si pomoct.snazim sa jej vysvetlit neh to aspon skusi ze tam nemusi byt ani cely den,staci doobeda a na neaku dobu a ked sa jej tam nebude pacit,moze bys somnou doma..ale ona to nechce ani skusit,ani pocut o skolke.deti pritom znasa velmi dobre,len sa boji toho,ze tam bude sama bezomna.

  8. Dobry den.Mam dcerku,ktora bude mat v auguste tri roky a v septembri by mala ist do skolky,ale mam strach ze tam dojde,pretoze je strasne bojazliva.Napr.Vcera sme boli na pohotovosti,lebo mi zvracala a nedalo sa ju vysetrit pretoze mi strasne vystrajala a boji sa a Pani doktorka mi poradila za sa mam obratit na detsku psychologiu,pretoze to bude stale horsiea.Ked sme v podniku a sedime,niekto k nej pride cudzi a sa jej len pozdravi tak zacne vrieskat,ze sa boji a tak isto ked aj babka sa k nej prihovori,tak vrieska.Preto by som sa chcela poradit,ze ako dalej.Prosim vas poradte mi.DAKUJEM.

  9. Dobry den

    Chcela by som vas poprosit o radu ako ma reagovat na spravanie sa mojho 18 mesacneho syna,pretoze odkedy nastupil do jasliciek pred 5.mesiacmi tak stale prekonavame nejake zmeny spravania sa a nevem ci to mam nechat volnejsie a neriesit to,ze to u maleho prejde samo,alebo ci mu mozem nejako pomoct,co by som velmi rada ,ale nechcem mu este pohorsit. Kolektiv mu velmi prospieva ,velmi sa tesi za detmi,ale zacal byt bojazlivejsi ani nie co sa tyka vacsich deti a dospelakov,ale deti o par mesiacov starsich od neho,- on bol v jasliach najmladsi.Teraz najnovsie sa situacia este zhorsila,lebo pribudli nove deti a sice jedno je od neho o mesiac mladsie,ale on je este bojazlivejsi.Vidim to hlavne ,ked chodime so susedou na prechadzky – jej dcera je o mesiac starsia a tiez,ked chodila do jasiel,tak bola bojazlivejsia,no odkedy je doma ,tak zacala robit malemu naprieky a najnovsie ho zacala aj bit a on vobec nereagoval,nebranil sa a ked som ja zasiahla a dohovorila som jej ,tak este zacal plakat maly. Preto sa chcem poradit ci to mam nechat na nom ,alebo nie?

    dakujem za radu

Pridaj komentár