Oľga Feldeková je prozaička, novinárka, scenáristka a dramaturgička. Pôsobila v humoristickej relácii Sedem s.r.o. Okrem vlastnej tvorby sa venovala aj prekladu z poľštiny.
S manželom- spisovateľom, dramatikom a prekladateľom Ľubomírom Feldekom má päť detí.
Ako hodnotíte svoje spoločné roky v manželstve?
ON: Keď sme sa brali, bolo to počas kubánskej krízy, vo vzduchu boli stále stíhačky, vo vzduchu visela tretia svetová vojna, takže to vyzeralo tak, že naše manželstvo bude na veľmi krátky čas. No a vidíte, vydržalo to.
ONA: Ja som nič také nevnímala. Bola som mladá, mala som 18 rokov, takže hrozbu tretej svetovej vojny som nevidela. Skôr som si všimla, že v tom čase, alebo krátko pred tým, vyletel do vesmíru Gagarin. Mne sa to zdalo zase veľmi optimistické.
Hovorili ste teda o spore, ktorý visel vo vzduchu – hroziaca tretia svetová – aj vo Vašom manželstve boli také spory, ktoré boli vo vzduchu, a ktoré ste riešili, možno krízy? A ako ste sa z nich vyhrabali?
ON: Manželstvo je šťastné vtedy, keď je to permanentná kríza. Vtedy si to nevšimnete. Toto hovorím aj o depresiách. Keď sa ma niekto pýta, či som mal niekedy depresiu, hovorím nikdy som nemal, aspoň o tom neviem, alebo som permanentne v depresii. Moja žena sa smeje, chce povedať niečo iné.
ONA: Ja som žiadnu krízu ešte nezaznamenala. Myslím, že to bolo naopak, že to bolo super. Mne sa totiž počas celého manželstva darí klamať môjho muža, že som múdra. Doteraz mi to verí a teší sa, že žije s múdrou ženou a ja sa stále bojím, kedy to praskne. Zatiaľ je to v pohode a myslím si, že už po toľkých rokoch manželstva, aj keby na to prišiel, tak sa nič také hrozné nestane.
Čo sú podľa Vás ingrediencie šťastného manželstva?
ON: V každom manželstve sú iné ingrediencie a ja si myslím, že tento druh rád sa ani nepatrí rozdávať. Nedávno som v novinách čítal, že na Slovensku žije tretina ľudí“single“, manželstvu sa vlastne vyhýbajú. Ďalšia tretina je možno nešťastná. Myslím, že všetci majú právo na život, všetci majú právo na šťastie… Prečo by sme práve my rozdávali ostatným ľuďom rozumy? Na šťastie má právo najmä jednotlivec. Ľudské práva sa začínajú od jednotlivca. Ľudské šťastie sa začína od jednotlivca, a keď sa potom na to nabalí šťastie dvoch ľudí, tým lepšie.
ONA: Naša Katka spieva pieseň o láske, ktorú otextoval môj muž, a tá má prvé verše: „O láske je veľa kníh, veľa rád, ale ešte… (rozmýšľa)… žiadna z nich…“ Povedz mi, ako to je (vyzve manžela)
ON: Cituje moje verše týmto spôsobom a ja mám toto manželstvo vyhlasovať za šťastné J. „O láske je veľa kníh, veľa rád, ale z lásky ešte nik nespravil doktorát.“
ONA: Nie aby si bol rád, že ťa citujem, ale ty ma teraz ideš týrať.
ON: To sme teraz absolvovali tú hádku, čo ste si objednali J.
ONA: Keď som sa vydávala, dostala som od mojej mamy radu. Môj otec totiž žil v Bratislave, mama žila na Orave. Otec bol právnik, ktorý tvrdil, že na Orave nebude mať vhodnú prácu. Moja mama bola učiteľka a tvrdila, že v Bratislave sú zlé deti, a keď sa omylom prežehná, hneď ju nejaké „papalašské“ dieťa bude žalovať a vyhodia ju. Takže žili každý zvlášť až do konca života a keď som sa vydávala, otec už nežil. Moja mama mi vtedy radila: „Keď skončíš školu (ja som vtedy ešte študovala), presťahuj sa na Oravu, Ľubko nech ostane v Bratislave a budete mať také pekné manželstvo, ako sme my mali.“ Takže to je jedna z rád, ako mať šťastné manželstvo. Moji rodičia ho mali, my sme zase zavesení jeden na druhého a funguje to tiež.
Ste v manželstve rozdielni? Badáte tú rozdielnosť? Spája Vás rozdielnosť, alebo sa ňou práve dopĺňate?
ONA: Rozdielni sme boli už na samom začiatku – ja som katolíčka, môj muž luterán.
(ON: Ona je beloška, ja som černoch. SMIECH)
ONA: Rozdielnosť je už v tom, že muž je muž a žena je žena – tam je niekoľko fyzických rozdielov a dosť povahových a akýchkoľvek, takže tam netreba veľmi pátrať po rozdielnosti. Je to automatické.
Môžem Vám dať ešte takú osobnejšiu otázku – ako si Vy prejavujete, že Vám jeden jednému na druhom záleží?
ON: Prezradím vám príbeh z nášho života. V Bratislave sme mali dom, ktorý bol našim spoločným vlastníctvom, dokonca ho postavila moja žena – vlastne by mal patriť len jej. Potom sme ho predali a mysleli sme si, že odídeme do Čiech a tam si niečo kúpime. Nakoniec sme si aj kúpili, ale ukázalo sa, že české občianstvo mám len ja, ona nie. Tam moja žena prišla o všetko. Dom som mohol kúpiť len ja. V našej generácii sa šťastné manželstvo prejavuje aj slepou dôverou jedného v toho druhého a ten druhý to zase potvrdí tým, že tú slepú dôveru nesklame. Ale či to tak je v tých ďalších generáciách, to je už otázka.
ONA: Ja som o tom vtedy tak neuvažovala. Vedela som, že mi už nič nepatrí, že keby si našiel nejakú Češku, môže ma vyhnať a zostanem bezdomovkyňa. Ale vtedy sa mi zdalo, že keby som mala stratiť môjho muža, pokojne môžem stratiť všetko. Život by pre mňa stratil zmysel. Tak pekne si ty o mne nepovedal…
ON: Pekne som povedal, že si mi slepo dôverovala. Čo krajšie som mohol o tebe povedať? Ale napokon sa to dalo do poriadku, a vlastne sme sa vrátili a teraz je to naopak. Teraz si moja žena v Bratislave kúpila byt, ktorý mne nepatrí. Ale tiež sa nebojím, žeby som našiel pred dverami ruksačik. Poviem vám dve správy o manželstve – jednu dobrú a jednu zlú. Ktorú chcete počuť najprv?
Dobrú.
ON: Najkrajšou vlastnosťou manželstva je slepá dôvera. A tá zlá správa – najstrašnejšou vlastnosťou manželstva je slepá dôvera.
(19 hlasov, priemerne: 4,90 z 5)
Loading...