Ľubica Noščáková: Máme nastavenú normu “normálnosti” a deti sa musia prispôsobiť

Ľubica Noščáková patrí medzi najlepšie učiteľky na Slovensku. V roku 2018 získala ocenenie TOP 10 Učiteľ Slovenska. Do súťaže ju nominovali jej nadšení žiaci a ich rodičia. 

O svojich pedagogických skúsenostiach píše blog, vydala knihu Slnko v duši a dopraje si aj kávičkovanie s mamičkami svojich žiakov.

Témou nášho rozhovoru bola inklúzia detí, o ktorej bude obľúbená učiteľka zo základnej školy Narnia rozprávať aj na konferencii Ohýbaj ma, mamko.

Slovenské školy volajú po zmene. Deti chcú viac zábavy, rodičia viac kvality. Po čom volajú učitelia?

Obvykle hovorím “za seba” a to urobím aj teraz. Nepovažujem za správne odpovedať “za učiteľov”, pretože tak, ako sú rôzni rodičia a deti, sme rôzni aj my, učitelia. Domnievam sa však, že máme mnoho spoločných túžob a prianí.

Náš svet prepájajú deti, učenie a budúcnosť – to, čo robíme teraz, je začiatkom toho, ako budeme žiť. Pripravujeme deti na budúcnosť, no pritom nevieme, čo v nej budú potrebovať.

Všetci sa zhodneme, že budú potrebovať schopnosť premýšľať, rozhodovať sa, konať, prekonávať prekážky, byť zodpovední a zároveň ľudskí, vnímaví, empatickí k ostatným ľuďom aj k prostrediu, v ktorom budú žiť a spolutvoriť ho.

Vnímať svet v súvislostiach a byť jeho súčasťou. Otázkou je, ako ich na toto pripraviť a čo k tomu potrebujeme?

Nemajú dnešné deti bohatý program?

V každodennom živote zažívam ako deti, ktoré od malička rodičia “učia”, platia rôzne krúžky a snažia sa im dopriať “zmysluplnú zábavu” so strachom, aby neprešvihli správny vek, volajú po okamihoch nudy a čase len pre seba. Po obyčajnom čase, kedy si môžu sadnúť a rozprávať sa. Sú “preanimované”.

Rodičia sa im zároveň boja vytvoriť hranice, ktoré potrebujú pre svoj rozvoj a istotu. Zrejme sa všetci zhodneme, že chceme viac. A tu sa dostávame k starému známemu: menej je niekedy viac.

Ako teda deti správne pripravovať?

Dobrá správa je, že žijeme v čase, keď si uvedomujeme, že rodičia, deti a učitelia sú v procese vzdelávania (akademického aj hodnotového) spojenými nádobami. Všetci hľadáme, čo je to najlepšie, čo môžeme urobiť. A nebojíme sa pritm robiť chyby!

Snažíme sa, aby si deti udržali vnútornú motiváciu, s ktorou do školy prichádzajú. Aby sme ich sprevádzali v nadšení pri objavovaní sveta a vzťahov v ňom. Dieťa sa neučí len tým, že si sadne do lavice a počúva.

Tak sa získava minimum vedomostí a zručností. Ak by som teda ako učiteľ mala po niečom volať – volám po tom, aby sme mali možnosť vytvárať podnetné prostredie, v ktorom sa deti aj učitelia môžu naučiť čo najviac. Nielen akademicky, ale aj ľudsko – sociálne.

Aby sme zo škôl dokázali vytvoriť miesto, kde toto vieme dať do daru každému dieťaťu, rodičovi a učiteľovi. Aby presne takýmto priestorom, aký tvoríme pre deti a rodičov, bola škola aj pre nás učiteľov. Aby ju tvorili pre nás všetkých “tí nad nami”.

Aby sme neboli zaťažení zbytočnosťami a mohli svoje sily s chuťou investovať do učenia. Pomohlo by, keby sme mali priestor na osobné výmeny a žili s kolegami v dobrých vzťahoch, s radosťou a humorom. Viem, o čom hovorím, lebo na takej škole učím. Heslom nášho riaditeľa je: “Zajtra urobím lepšiu chybu.”

Akého učiteľa deti potrebujú?

Deti potrebujú v role učiteľa niekoho, kto je osobnostne zrelý, charakterný a múdry. Kto nielen ovláda, ale chce aj naučiť, rád objavuje a učí sa nové spôsoby, ako sa s deťmi učiť. No dáva im aj priestor, zodpovednosť, podporu, podnecuje zvedavosť a učí ich vynakladať isté úsilie, aby mohli byť úspešní.

Sprevádza deti na tejto ceste a spolu s nimi sa nebojí robiť chyby. Spoločne pomenúvajú, čo už zvládli, aj výzvy, ktoré dieťa čakajú. Učiteľ nemá dokazovať, čo deti nevedia, ale pomáha im vidieť, čo vedia a čo sa práve učia.

Pomáha im nachádzať cesty, ako sa naučiť to, čo zatiaľ nevedia. Myslím, že toto platilo a platí.

 

Učiteľ má byť najmä ľudský

Ako sa podľa vás zmenila pozícia učiteľa v posledných rokoch?

Zmenila sa dostupnosť informácií. Už netreba mať všetko v hlave, narástlo množstvo podnetov, sme zahltení a svet sa zrýchlil. Samozrejme s tým deti musíme učiť žit. V tomto sa zmenila pozícia učiteľa. On je v triede ten “ľudský” a deti sa učia priamo od neho tým, aký je, ľudskosti.

Preto je dôležité, aby bol niekým, od koho sa oplatí učiť. Učiteľ sa zmenil z niekoho, kto musí zo svojho odboru vedieť všetko naspamäť, na toho, kto pozná súvislosti, vie pracovať s informačnými zdrojmi, dokáže deti naučiť premýšľať, dávať si dobré otázky a odpovede.

Učiteľ je niekto, od koho sa deti učia vedieť si vyberať, zastaviť, oddychovať, komunikovať, spolupracovať. Mal by to byť charakterný človek s prosociálnym nastavením, vďaka čomu sú pri aktivitách s ním úplne jasne vymedzené hranice. Tie pomáhajú deťom, aby sa naučili byť dobrými ľuďmi.

Kedysi sa ma deti opýtali, či by som radšej bola múdra alebo ľudská. Bolo to pri učení o druhej svetovej vojne v kontexte, kde zdanlivo múdri ľudia robili ľudsky hrozné veci. Čiže niekto, kto vedel veľa, ale správal sa neľudsky. Mám to nastavené tak, že človek bez ohľadu na množstvo vedomostí nemôže byť múdry, pokiaľ nie je aj hlboko ľudský.

Chýba dnešným učiteľom autorita? A potrebujú ju vôbec?

Tento rok som prvý raz zažila, že som vstúpila do novej triedy s ktorou sme sa nepoznali, a mala som autoritu. Rodiča pre nástupom detí do školy zisťovali, kto bude učiť.

Našli si moje ocenenia a blogy a deti vstúpili do triedy s tým, že ich bude učiť niekto vzácny, skvelý, jedna z najlepších učiteliek na Slovensku. Rodičia prišli s deťmi, podali mi ruku, “odovzdali” mi osobne svoje dieťa. Bolo v tom veľa vzájomnej úcty, podpory a rešpektu.

Všetko ostatné nasledovalo pri vzájonom učení sa – tvorení si vzťahu. Ak by niekto vošiel do našej triedy, vníma to tak, že “mám autoritu”. Ale moja autorita nemá nič spoločné s mocenskou časťou slova. Ide o úctu, ktorá vychádza z rešpektovania slobody každého z nás, ktorá končí tam, kde začína sloboda druhého.

Učíte deti na prvom stupni. Akí prváci prichádzajú do škôl?

Nadšení, zvedaví, s túžbou učiť sa, plní očakávania. Nemôžem zovšeobecnovať, lebo som učila v mestách aj na dedinách a každé miesto má svojich špecifických prváčikov. No naozaj zriedka som zažila, že by sa dieťa do školy netešilo. Otázka je, čo sa deje potom.

Keď ma partia detí a rodičiv z triedy prihlásila do súťaže o najobľúbenejšieho učiteľa, do prihlášky decká napísali, že sú štvrtáci, a napriek tomu sa do školy tešia. Tá veta ma zasiahla. Do školy k nám prichádzajú rôzne deti. S mnohými to nie je jednoduché – pre nás, ani pre ne.

No škola by tu mala byť pre každé jedno dieťa – mali by sme mať na to nastavené prostredie aj odborníkov. Aby sme sa nemuseli “zbavovať” tých, čo robia “problémy”. Teraz hovorím najmä o deťoch, ktoré sú vďaka svojej inakosti na nútenom homeschoolingu.

Viem presne, o čom hovorím, lebo som mnohým pomáhala a pomáham.  Do prvých tried k nám prichádzajú rôzne deti. Natoľko rôzne, že už nefunguje hromadný systém výučby, kde učiteľ stojí pred tabuľou a deti počúvajú, poslúchajú a učia sa. Sú z toho vyčerpané ony aj učitelia.

Ako by to malo v školách fungovať?

Je dôležité konečne zmeniť školy, aby boli naozaj pre každého, lebo na vzdelanie majú právo všetky deti. No nevieme ho dopriať každému. Ale očakávať to len od učiteľov samotných je naivné.

Aj učiteľ je len človek. Aby ním mohol byť, potrebujeme podporu rovnako ako tie deti. U nás v škole máme podporný tím psychológov, špeciálnych pedagógov a asistentov. Vďaka ním nemusím uvažovať nad tým, či viem podporovať v napredovaní každé dieťa, lebo viem, že to spolu vieme. No tento luxus, ktorý by mal byť úplným štandardom, iné školy nemajú.

Ako je na tom súčasné slovenské školstvo v otázke inklúzie?

Naozaj veľmi zle. Neviem, ako by som to mohla priblížiť. Inklúzia znamená prijatie. V plnom zmysle tohto slova. Pozrime sa na kontext – jeden učiteľ v triede a všetci žiaci majú postupovať rovnako, v rovnakom čase poznať rovnaké veci, napríklad že zajtra budeme všetci vedieť všetko o podstatných menách.

Máme nastavenú normu “normálnosti” – kedy čo vedieť, a podľa toho, či v danom čase už dané veci ovládame, sme hodnotení známkami. Je jasné, že o prijatí nemôže byť ani reč. Jednoducho sa deti musia prispôsobiť, a ak je to mimo ich sily, tak sú hodnotené nedostatočnou.

Tento kontext, už vo svojom základe akúkoľvek odchýlku od normy trestá zlými známkami, ktoré deti berú a prijímajú ako svoje osobné hodnotenie (som hlúpy, nemožný). Je jasné, že slovenské školstvo nie je na inklúziu detí pripravené vôbec. Inklúzia totiž nie je “začlenenie do kolektívu”. Inklúzia znamená, že naše školy sú pripravené pre všetky deti.

Škola má problém s bežnými, nie ešte trochu inými deťmi

Takže na nesprávnu inklúziu najviac doplácajú deti?

V súčasnosti často čítam o rôznych spôsoboch vzájomného šikanovania detí na školách. Píšu o nich zúfalí rodičia. A nehovoríme o jedinečných, iných deťoch. Šikanované, teda omnoho viac než len neprijímané – sú aj bežné deti.

Často len tak. Tieto správy ukazujú, že sociálne interakcie majú od inkluzívneho nastavenia – schopnosti prijímať a akceptovať, že sme každý iný – poriadne ďaleko. Môžeme sa len domnievať, či je to vďaka nastaveniu učiteľov, ktorých každá inakosť a jedinečnosť vyrušuje, a tak si pomáhajú tlakom kolektívu na jednotlivca.

Moja dcéra napríklad chodievala istý čas zo školy neskoro, alebo nenajedená, lebo nestíhala obed. Jedna učiteľka si nevedela rady so žiakmi, ktorí vyrušovali, a tak nechávala po škole celú triedu.

Nech si to deti vybavia s “vyrušovačmi”, lebo sú spoluzodpovední ako kolektív, no trieda musí prebrať učivo. Ak to nestíhajú kvôli dvom či trom, ostanú po škole všetci. Viete si domyslieť, k čomu takéto jednanie vedie.

Inklúziu potrebujú všetky deti

S akými najčastejšími problémami prichádzajú deti, ktoré potrebujú inklúziu?

Inklúziu potrebujú všetky deti. Človek je sociálna bytosť. Je veľmi ľahké prijímať v triede deti, ktoré počúvajú a nasledujú inštrukcie, spolupracujú. Otázka je, koľko takých detí v triede mám a koľko pribúda “tých iných”. Inklúziu potrebujú všetci, vrátane učiteľa. Naším východiskom je, že každý z nás je iný, a je to tak v poriadku.

Žiaľ v tom, ako je zatiaľ nastavená väčšina škôl a učiteľov, je problémom u deti aj to, čo by ním byť nemalo. Napríklad to, že je dieťa zo sociálne znevýhodneného prostredia – to nie sú len deti, ktoré žijú v chudobe, ale aj tie, ktoré sú zahltené vecami, technikou, chýba im ozajsný sociálny kontakt.

Problém majú aj deti s vývinovými poruchami učenia, deti s PAS, poruchami sústredenia, hyperaktivitou, hypoaktivitou… keď začneme vymenúvať, uvedomíme si, že detí s problémami je oveľa viac než detí bez problémov.

Existuje škola, v ktorej sa inklúzia zadarila?

Keď som učila na vidieku, do školy prichádzal skoro ráno chlapec, nazvime ho Erich. Chodil s mamou z “neďalekej” usadlosti vzdialenej 5 kilometrov. Nemali elektrinu, vodu mali zo studne. Mama sa snažila, aby bol vždy čistý a mal úlohy.

Často som chodievala do školy skôr kvôli nemu. Od rána stával pred školou a mrzol, lebo mama odchádzala ranným autobusom do mesta za prácou. Poobede chodil pešo sám na usadlosť, lebo bolo treba obstarať zvieratá.

Ku koncu prvého ročníka toho Erich vedel málo. Pedagogická rada mi odporúčala nechať ho opakovať ročník, ja som však vedela, že by to nepomohlo. Mesiac pred koncom školského roka dostala mama prácu ako pomocná sila v Nemecku a zo dňa na deň odišla aj so synom.

Bolo mi Ericha ľúto – z ničoho nič v škole, kde nerozumie ani slovo. Ostala som s nimi v telefonickom kontakte a dostávala zaujímavé správy o tom, že ho škola baví a ako napreduje. Vrátil sa ako piatak. V Nemecku neprepadol ani raz, bol dvojkár s pár trojkami.

Ako na to? Neviem. Ak niekto vie, čo je inklúzia, tak škola, kde sa Erich ocitol. Ako to urobili? Jednoducho. S tímom odborníkov nastavili podporu a čuduj sa svete, Erich vďaka tomu dosahoval úspech a napredoval.

Čo bráni nášmu školstvu v takejto inklúzii?

U nás sme namiesto reálnej pomoci všetci odborníkmi. Takého Ericha len nechali prichádzať do triedy a odchádzať, a hodnotili ho na základe toho, čo vedel. Bez ohľadu naňho samotného. Nechali ho byť súčasťou triedy a systému, kde nemohol byť úspešný.

Príkladom nepochopenia inklúzie bol pre mňa rozhovor s pedagógom z Nového Zélandu. Učitelia mu rozprávali, ako kvôli inklúzii vybudovali pre dieťa na vozíku nájazdovú rampu, aby mohol chodiť do triedy na vyvýšenom prízemí aj von cez prestávky. A aké je otravné, že teraz musia rampu strážiť, aby ju ostatné deti nerozbili, lebo sa na nej chcú všetci blázniť. Otázka bola, ako sa také veci riešia na Novom Zélande.

Učiteľ tomu nerozumel. Ukázalo sa, že v ich a našom nastavení inklúzie je priepastný rozdiel. Prečo vyčleňujeme vozíčkara tým, že rampa je jeho? Veď všetko patrí všetkým. Decká sa bláznia na rampe? Výborne! Znamená to, že vozíčkar a jeho svet sú bežnou súčasťou sveta ostatných. O to predsa ide, nie?

Ako môže učiteľ prekonať obavy, možno aj hnev, na dieťa, ktoré vyrušuje či nezapadá do kolektívu?

Ak je na to sám, čo je v štátnych školách bežné, a nemá podporujúcich kolegov, je to ťažké. Dokázať spracovať frustráciu v priamom prenose za účasti 25 žiakov je náročné.

Jednak to chce veľkú pedagogickú zručnosť nastaviť v triede pracovnú atmosféru a nechať deti zažiť pocit z dobre vykonanej práce. Musíme to robiť tak, aby bol aj “vyrušovač” súčasťou triedy a procesu. V našej škole máme naozaj podporu – máme metodičku, ktorá nás učí, ako na to. 

Priamo na škole existuje podpora odborného tímu – špecálnych pedagógov, psychológov, asistentov- a vopred dohodnutý postup ako na to, keď dieťa spôsobuje, že ostatné nemôžu pracovať.

Ako môže inklúzia so živým dieťaťom fungovať v praxi?

Raz som do triedy dostala prváka, nazvime ho Janko, ktorého už raz vrátili do škôlky, lebo vyrušoval. Všetci ma upozorňovali, že je to chodiaca katastrofa, stále niečo vymýšľa, všetkým strpčuje život, a trpí ľahšou formou mozgovej obrny, pre ktorú ho mama rozmaznáva.

Janko nastúpil do triedy a každú chvíľu niečo vyviedol. Po čase som bola v jeho blízkostii stále v strehu. Asi po mesiaci sme dostali novú vychovávateľku v školskom klube. Tá za mnou jedno poobedie prišla a vraví mi: “Všimla si si, aký je Janko úžasný?”

Ako to?

Hovorila mi, ako zachytila, že sa nám stále otvárali dvere. Janko má problémy s chodením, tak upevnil špagát o dvere a pripevnil mi ho ku katedre, aby som nemusela behať ku dverám a neunavila sa. Ako… a vyložila mi ďalších 10 príkladov jeho zlepšovákov.

To dieťa bolo naučené šetriť sily a chcelo to dopriať aj nám. A my sme to nevideli! Zato ono videlo našu frustráciu a hnev, a ani sa nesnažilo vysvetliť nám, o čo išlo. Zo dňa na deň sa rozmazaný Jano zmenil na úžasného vynálezcu.

Všetci chceli vidieť čo vymyslel a tvoriť spolu s ním. Dieťa bolo to isté – náš pohľad sa zmenil. Dnes má Janko vyštudovanú STU a je úspešný. Kto vie, ako by to bolo, keby neprišla nová vychovávateľka s novým pohľadom na jeho aktivity?

Ľubicu Nosčákovú zo základnej školy Narnia budete môcť počuť aj na konferencii Ohýbaj ma, mamko.