Je jedno, či ich stretnete na ulici, v obchode alebo na ihrisku. Vždy vzbudia pozornosť. Hlavne, keď prídu na ihrisko, máte dojem, že sa jedným šmahom zaplnilo. Aj rozhovor vznikal na ihrisku, medzi neustálym pobehovaním okolo našich (spolu s mojimi) šiestich detí. Ešteže nám pomáhala opatrovateľka Elenka. Zoznámte sa s košickými štvoričkami – Brankom, Maťkom, Kubkom a Zuzkou Beregszasziovcami a ich mamičkou Katkou.

Akú otázku sa ťa ľudia najčastejšie pýtajú, keď vás stretnú?

Ani nie otázku, ako zvolanie: „Akí sú zlatí!“

Na viac sa od údivu asi nezmôžu. Ale len ty vieš, čo sa za tou „zlatosťou“ skrýva.

Hej, štyria čerti… (Smiech.) Málokto si vie predstaviť, ako to funguje so štyrmi rovnako starými deťmi. Všetky ich nakŕmiť, obliecť, vychystať sa na prechádzku, uspať ich, požehliť, upratať… Minule som v televízii pozerala, že sa v Alexandrii 27 – ročnej žene spontánne narodili sedmorčatá. Tak som si pomyslela, aké mám šťastie, že sú „len“ štyri.“

Ty máš deti tiež po spontánnom otehotnení. Ste medicínska rarita. Ešte trvá senzácia okolo vás, či už to tíchne?

Myslím, že už to opadlo. Je pár ľudí, čo na nás myslia stále, nielen pokiaľ to bolo v novinách. 

Aspoň zo začiatku bolo dobré, že vám pomohli ľudia s rôznymi finančnými či vecnými darmi.

To určite, sme im všetkým veľmi vďační. Len ma mrzela ľudská závisť. Mnohí „odborníci“ vedeli lepšie než my sami, čo sme od koho dostali. Občas prehodili aj uštipačnú poznámku. Po týchto skúsenostiach sa snažíme všetko si obstarať svojpomocne. Zvládame to najmä vďaka rodine.

Manžel musí veľa pracovať?

Áno, je veľmi zaneprázdnený. Veľa cestuje, málokedy sme spolu.

Čo alebo kto ti najviac pomáha?

Ani nemôžem povedať kto, lebo na niekoho zabudnem a urazí sa :).

A opatrovateľka?

To áno, do troch rokov mám na ňu nárok. Chodí na 7 hodín, strávi s nami celé dopoludnie. To nie je len o tom, zobrať deti a ísť von, treba robiť všetko okolo domácnosti.

Čo je najťažšie pri výchove?

Nekričať na deti, celý deň prežiť v kľude.

To je náročné psychicky… A fyzicky?

Ani neviem, prebaľovať už nemusím, pri obliekaní sa ich snažím zapájať… (Katka premýšľa.) Najnáročnejšie je ich uspať. Na obed i večer. Zaspia, ale až po hodine a pol, niekedy až po 2 hodinách.

Večer to trvá menej?

Tiež podobne. Ideme spať o 21:00 a kým posledný zaspí, je 22:30.

Aký máte harmonogram dňa?

Približne taký, aký majú ostatné detičky. Päťkrát denne jedlo, dvakrát von a dvakrát spánok.

Ale potrebuješ k tomu viac času. Aké časové rezervy si musíš dávať, keď idete do mesta alebo k lekárovi?

Hodina na vychystanie, polhodina na presun. Chodíme s MHD. Keď mám opatrovateľku, tak to stihneme aj za polhodinu. Častejšie sa stáva, že ich vychystám a seba nestíham.

Chodievate na výlety napríklad do ZOO?

Chodíme, ale len keď je nás viac, čo je málokedy. A keď je tato doma. Vtedy sa odvezieme autom. Keď sme bez auta, tak sme len na našom sídlisku. Išla by som aj sama do mesta s dvomi deťmi, ale kde nechám zvyšné dve? A keď ideme autobusom, potrebujeme so štyrmi deťmi voľné sedadlá. Často sa mi stáva, že nás nik nechce pustiť. Ale ja som drzá, pristúpim k „mladému“ a spýtam sa: „Mohol by si sa postaviť?“

Myslím, že neohľaduplnosť v MHD zažívajú viaceré mamičky… Ja som sa s tým stretla ako tehotná, neskôr, keď mi nechceli viackrát pomôcť s kočíkom. Spýtam sa ťa niečo optimistickejšie – vidím, že sa vám cez leto podarilo odúčanie od plienok. Ako to prebiehalo?

Chcela som ich odučiť minulé leto. Ale vzpierali sa a plakali. Tak som to nechala tak, aj keď nás plienky stáli okolo 5000sk mesačne. Tak som to vyskúšala toto leto. Plienky som vymenila za slipy a nohavičky a do batoha som zobrala náhradné oblečenie.  A išlo to celkom dobre. Rýchlo pochopili princíp. Ale boli také etapy, že skúšali moje nervy – robili mi naschvál, že sa doma vycikávali, ako keby si to doma „značkovali“. Vtedy som capla po zadku a prestali. Zuzka je najšikovnejšia – tá je bez plienky aj cez noc. Stane sa, že sa občas pociká, ale inak väčšinou vydrží. Chlapci sú v tomto väčší lajdáci. Zuzka sa pekne pýta, odkedy sme dali preč plienku. Chlapci prídu, až keď prihára a stihnú si aj cvrknúť.

Musí sa Zuzka prebíjať medzi chlapcami?

Áno, čo som si všimla, je taká papuľa medzi nimi, má chlapčenské pohyby a je dosť živá. Nie je taká ako niektoré dievčatká – vieš, čo tým myslím, nie je taká „jemná“.

Môžeš charakterizovať každého zopár slovami?

KUBKO je šikovný, ale teraz má obdobie, že dosť odvráva – ale to asi všetky deti v tomto veku.

Šikovný v čom? Manuálne? Lebo vidím, ako dlho sa vydrží hrať so štrkom…

Manuálne, ale aj mu to páli, je o dosť šikovnejší vo veľa veciach. Napríklad ma pozoruje, čo robím a potom to po mne opakuje. Poviem, že ideme von a on, keď už je oblečený, všetkým ostatným donesie topánky. Takže je taký všímavý. On už ma odmalička sledoval, keď pil z fľaše, odložil ju na to miesto, kde som ju predtým odložila ja.

MAŤKO mi tiež pripadá šikovný…

Maťo? Neviem, občas je taký malý bitkár medzi nimi. Na druhej strane – je maznáčik, ešte stále nevstane sám z postele, kričí na mňa: „Haló, haló!“, až kým k nemu neprídem, nepomojkám ho a nevyberiem z postele. A BRANKO je z nich najjemnejší – na toho nemôžem ani zakričať, lebo sa hneď rozplače.

Učia sa aj od seba?

Samozrejme, naposledy „vybrané slová“. Kubko začal a oni to hneď od neho pochytili. Teraz to už Kubko nepoužíva, ale zvyšní traja hej. Zato keď poviem niečo ja, to si nezapamätajú, ale keď niekto na ulici zahreší, tak to hneď zopakujú. Inak slovnú zásobu majú perfektnú, nestíham sa čudovať, čo z nich niekedy vylezie. Minule babke povedali: „Ako ste omladla“. Asi to majú z nejakej reklamy.

Tvoria medzi sebou koalície dvaja proti dvom? Sú si medzi sebou niektorí bližší?

Zdá sa mi, že aj hej. Kubko s Brankom a Maťo so Zuzkou. Možno to vyplýva aj z toho, ako sme ich ukladali do postieľok, keď boli bábätká. Oni keď sa narodili, boli veľmi maličkí, tak sme mali len 2 postieľky. Dali sme do jednej Braňa s Kubkom a Zuzku s Maťom. Ani nie nejako úmyslene, ale tak, ako prišlo. A odvtedy tak viac k sebe ťahajú, aj keď to nemusí byť len tým.

 Tým, že sú štyria odmalička, vedia sa deliť?

Ako kedy a ako v čom… Ale keď niekto niečo nechce dať, a súrodenec ho o to poprosí, potom mu to dá.

Napadne ti nejaká vtipná príhoda?

Vždy, keď sa ma to niekto spýta, tak rozmýšľam. Nejakú extra vtipnú ani nemáme, skôr sú také situačné, ktoré sú vtipné pre nás, nemusia byť smiešne pre iných. Minule Branko ostal v izbe sám a keď som išla okolo, tak si v posteli spieval: „Ostal som tu tak sám, som tu celkom sám.“

O chvíľu pôjdu do škôlky, čoho sa najviac obávaš?

Ani nie toho, že budú chorí, to si všetky deti musia preskákať. Ale to, že zostanem bez opatrovateľky. Preto riešim škôlku, lebo zostať s nimi sama doma nie je žiadna výhra. A aj oni sú radi medzi druhými deťmi. Odmalička je u nás veľa ľudí, prešlo cez nás viacero opatrovateliek, takže sú zvyknutí. Čoho sa bojím, je prechod s deťmi z domu do škôlky. Keď mi jedno utečie, čo urobím so zvyšnými troma? Nechám ich tak a budem bežať za tým jedným? A človek nikdy nevie, čo sa cestou môže stať…

Dali ti zo škôlky nejakú zľavu na poplatkoch?

Zatiaľ sa ešte nevyjadrili.

Chystáš sa do práce?

Je to komplikované. Oficiálne sa mám kam vrátiť, ale moja práca predtým zahŕňala aj víkendy, čo je teraz nemysliteľné. Všetko bude záležať od dohody so zamestnávateľom.

Čo ťa drží nad vodou?

Jednoznačne deti samy o sebe. Starostlivosť o ne je veľmi namáhavá, psychicky i fyzicky, ale keď si uvedomím, že mám štyri zdravé deti… Aj ma nahnevajú, ale rýchlo ma to prejde, aj sa zasmejeme, každý deň nám prinesie niečo nové. A keď spia, sú ako také malé anjeliky. Na všetko zabudneš, všetko im odpustíš…

Foto: rodinný archív Katky