Ilúzii o rozprávkovom živote nepodlieham…

Dagmar Mozolová 0

Rozhovor so ženou, ktorá rozumie rozprávkam viac ako iní. Je ich autorkou, editorkou, písala o nich diplomovú aj dizertačnú prácu. Žije s nimi, píše o nich. Mgr. Jana Pácalová, PhD.

Rozprávky patria k detstvu každého dieťaťa. Už malým bábätkám čítame knižky, už malé batoľatá sa snažia čítať ich, pričom používajú svoju smiešnu reč a ukazujú prštekom na obrázky. Každé dieťa má rozprávku, ktorú má akosi viac rado, je mu bližšia. Ktorá to bola pre vás?

Na celkom útle detstvo a detské rozprávočky typu o kozliatkach si nepamätám, no vždy sa mi páčila rozprávka Nebojsa z klasického vydania Prostonárodných slovenských povestí.

Mgr. Jana Pácalová, PhD.

Bolo aj vaše detstvo ovplyvnené rozprávkami? Verili ste v drakov a princezné, ktoré treba zachrániť?

Bolo ovplyvnené do tej miery, že som si ich čítala, odkedy som sa naučila čítať. Vlastne ma odvtedy sprevádzajú po celý život: písala som o nich diplomovú aj dizertačnú prácu, momentálne sa venujem ich výskumu, pripravujem rozprávky edične aj autorsky… V tomto zmysle je rozprávkami skôr ovplyvnený celý môj život, nielen detstvo. No na druhej strane musím povedať, že napriek istej forme profesionálnej úchylky sa mi darí nepodliehať ilúzii o rozprávkovom živote…

Zdá sa, že to vie každý, ale povedzme si predsa len, čo je to vlastne rozprávka?

Školská definícia rozprávky je všeobecne známa: dej sa vyznačuje prítomnosťou fantastických postáv, predmetov a dejov, zväčša splnením ťažkých skúšok, pričom dobro víťazí nad zlom. Takto postavená definícia sa týka tzv. čarovnej (fantastickej) rozprávky, no rozprávka ako taká je bohato žánrovo štruktúrovaná: poznáme rozprávky o zvieratách, novelistické a humoristické rozprávky, k rozprávkam širšie patria aj povesti a početné útvary (tzv. prechodové) k iným slovesným žánrom – bájkam, legendám a pod. Definovať rozprávku ako celok je takpovediac nemožné: „prerastá“ totiž do ďalších útvarov, v ktorých si prítomnosť („kostru“ alebo „jadro“) rozprávky ani neuvedomujeme – takýmito je napr. celá tzv. červená knižnica či v súčasnosti veľmi obľúbené telenovely, ktoré sú postavené na rozprávkovom princípe. Možno budú pre laikov zaujímavé dve informácie o rozprávkach: že patria k najstarším slovesným útvarom na svete vôbec (najstaršie rozprávky sú doložené z Egypta spred 1500 rokov pred n.l.) a rozprávky až takmer do druhej polovice 19. storočia neboli určené deťom, ale dospelým.

V našej kultúre máme rozprávky, kde dobro víťazí nad zlom. Zdá sa, že tak je to aj v rozprávkach iných národov… Alebo tomu tak nie je? V čom sa odlišujú tie naše, slovenské rozprávky a napríklad rozprávky arabskej kultúry?

Rozprávky na celom svete sú vo všeobecnosti postavené na rovnakých prvkoch, a to čo sa týka látok, tém, motívov, aj kompozičných výstavbových princípov a prostriedkov. Je to preto, že majú v podstate rovnaký pôvod, aj preto, že sa ústnou i literárnou cestou celé stáročia šírili po celom svete – navzájom sa prelínali, kombinovali, v istom období boli obľúbené určité látky, ktoré zase nahradili iné a tak ďalej. Rozprávky, ktoré poznáme ako naše – „slovenské“ – patria k európskej rozprávkovej tradícii, širšie indoeurópskej, a tak v každom národe môžeme nájsť v podstate rovnaké rozprávky, ktoré sa líšia iba nepatrne. Hoci sa to dnes na prvý pohľad nemusí zdať, európske rozprávky boli veľmi silne poznačené arabskou tradíciou, a to vďaka rozprávkam Tisíc a jednej noci, ktoré boli v Európe často prekladané a vydávané. Tým čitateľkám, ktoré zaujíma, aký pôvod majú klasické rozprávky, odporúčam trojzväzkovú knihu Slovenské ľudové rozprávky (vyšla vo vydavateľstve VEDA, 1994, 1999, 2004), v ktorej významná slovenská odborníčka na rozprávky, folkloristka Viera Gašparíková, komentovala každú rozprávku práve z hľadiska pôvodu.

Mamičky v diskusii na našej stránke (s hrôzou!) analyzovali niektoré slovenské rozprávky, a zdali sa im príliš drsné, agresívne. Napríklad hrdina Janko odsekne drakovi hlavy, vlk zje kozliatka, vlkovi, čo zjedol starú mamu, rozpárajú brucho, potom dajú doň kamene, zašijú a hodia ho do studne… Nemôžu tieto prvky dieťaťu nejako uškodiť?

Vyššie som hovorila o tom, že rozprávky boli pôvodne určené dospelým ako zdroj zábavy. To je dôvod, prečo sú – z pohľadu dnešného čitateľa – plné krutých prvkov. Možno z pohľadu vašich čitateliek nie som kompetentná odpovedať na túto otázku, keďže zatiaľ nemám deti, no zo svojej praxe môžem argumentovať takto: psychologické a psychiatrické výskumy orientované na pôsobenie klasických (!) rozprávok na psychiku detí (aj vo veľmi útlom veku) ukazujú, že rozprávky, hoci obsahujú drsné prvky, sú vystavané v súlade s psychikou dieťaťa. To je rozdiel oproti televíznym programom (aj „pseudorozprávkam“) pre deti, ktoré sú plné násilia, no násilia samoúčelného, bez toho, aby toto zlo – na rozdiel od násilia v klasických rozprávkach – bolo potrestané. Prednosťou klasických rozprávok je okrem zásady víťazstva dobra nad zlom aj to, že spôsob, akým rozprávka vypovedá o svete, sa zhoduje s mechanizmom, akým o sebe a svete okolo seba uvažuje dieťa – a tieto štruktúry sú celkom iné, v akých uvažujú dospelí, čo si často neuvedomujeme alebo na to zabúdame. Ako dospelí vidíme odseknuté hlavy a pohoršujeme sa, no detské myslenie v tomto obraze vidí výchovne zdvihnutý varovný prst. My ako dospelí môžeme v percepcii rozprávky dieťaťu iba pomôcť: tým, že sa s ním budeme o rozprávkach rozprávať – ako im rozumejú, ako sa im páčia, ako ich cítia. Obavy rodičov z toho, že rozprávky svojou krutosťou dieťaťu môžu ublížiť, sú často výsledkom neopodstatnenej a z hľadiska vývinovej psychológie až škodlivej tendencie ochraňovať dieťa pred všetkým, čo by narušilo jeho „idylické“ detstvo. Zabúdajú pritom na to, že dieťa pre svoj zdravý mentálny vývoj musí byť konfrontované aj s negatívnymi črtami života, pretože sú jeho súčasťou: je to rozvod, smrť starých rodičov, choroba – a práve tieto ťaživé momenty v „laboratórnych“ podmienkach poskytuje rozprávka. Sú to situácie, s ktorými boli deti ešte v minulom storočí bežne konfrontované (pôrody a úmrtia doma, takpovediac v jednej izbe), no dnes sa snažíme deti pred nimi „ochraňovať“. Vrelo odporúčam prečítať si na túto tému vynikajúcu knihu Bruna Bettelheima Za tajemstvím pohádek.

Čítala som o dieťatku, ktoré si myslelo, že je Ninja a vyskočilo z okna. Zomrelo. Kde je tá hranica, podľa čoho máme určiť, čo dieťa môže pozerať/čítať. Asi nie všetko, čo vyzerá ako rozprávka, je naozaj pre dieťa vhodné…

Práve to je problém. Rodičia – a čo je horšie, aj pedagógovia – sa neustále obávajú toho, aký zlý vplyv môže mať na ich dieťa čítanie klasických rozprávok (pretože je v nich násilie), no nevšímajú si televízne programy určené deťom (nehovoriac o televíznych programoch určeným dospelým, ktoré deti bežne pozerajú)… Môžem zopakovať iba to, čo som povedala vyššie: táto hranica nie je v rozprávkach (knihách, programoch…), ktoré nemôžu byť zodpovedné za takéto tragédie, hranica je iba v nás, dospelých, v rodičoch: je na nich, ako ich deťom sprostredkujú a ako ďalej využijú ich potenciál.

Je potrebné, aby rodičia sledovali rozprávku s dieťaťom? Prečo?

Áno, je to potrebné (a nielen čo sa týka sledovania/čítania rozprávok). Hoci sa zdá, že deti v súčasnom svete akosi „rýchlejšie“ dospievajú, či skôr v ranejšom veku sa snažia tváriť ako rozumní a vyspelí, ich mentálny, psychický a mravný vývoj potrebuje usmernenie. Naše usmernenie – a to je niečo, čo nemôže suplovať ani pedagóg, ani súrodenec a v žiadnom prípade nie kamarát či spolužiak. Za to je zodpovedný v prvom rade rodič. Na takéto usmernenie sú zvlášť vhodné rozprávky – nie sú poučovaním, čo máš, nemáš, smieš, nesmieš a musíš – sú akousi hravou formou výchovy: mali by sme sa rozprávať o tom, čo sa dieťaťu páčilo/nepáčilo a najmä prečo, a takto mu nenásilne ukazovať pravé hodnoty.

Moja mama je učiteľka slovenčiny a tvrdí, že deti nielenže nečítajú, ale ani nepoznajú rozprávky. Teda im ich nečítajú rodičia. Je to tak, že sa čítanie akosi z našich rodín vytráca?

Zle sa to počúva, ale je to tak. Deti nepoznajú rozprávky, pretože im ich nečítajú rodičia. Česť výnimkám.

Ja si ešte pamätám zvučku – a myslím, že je rovnaká dodnes – rozhlasovej rozprávky. Úprimne povedané, neviem, či deti ešte tieto rozprávky počúvajú. Skôr asi sadajú k telke a čakajú na Deduška Večerníčka. Predsa len, prečo je dôležité, aby deti rozprávky počúvali?

Pozeranie televízie (či už dospelými alebo deťmi) je z hľadiska psychologických stimulov najpasívnejšie prijímanie informácií. Máte zvuk, máte obraz, ako dospelý s istou kultúrnou skúsenosťou maximálne porovnáte filmové spracovanie s literárnou predlohou (iní ani to nie…). Človek, ktorý by nerobil iné, iba pozeral televíziu, de facto zakrnie. Naopak, počúvanie výrazne stimuluje predstavivosť. Všimnite si, že mnohé deti sa dnes, i napriek tomu, že majú plné izby hračiek od výmyslu sveta, ktorými ich starostliví rodičia zahŕňajú, vôbec nevedia hrať. Prečo? Nemajú fantáziu – stratili (alebo sa v nich nerozvinulo) to, čo je pre detský vek najcharakteristickejšie. Dnes sa dieťa pokojne spýta, ako vyzerá drak, hoci prirodzené je, že práve dieťa to „vie“ najlepšie, lebo to, ako ten drak vyzerá, je súčasťou detskej fantázie…

Čo robiť, keď sa dieťatko niektorej rozprávkovej postavy bojí?

Spýtať sa ho, prečo sa jej bojí, a porozprávať sa s ním o tom. Možno sa nebojí rozprávkovej postavy, ale bojí sa predstavy, ktorú si s touto postavou stotožňuje, bojí sa problému, ktorý vo svojom živote nevie vyriešiť a iba si ho „prenieslo“ na túto postavu. Ak je to možné, rozprávky s touto postavou vynechávať (čo podľa mňa nie je riešenie). Osobne by som uprednostnila hru: poď, nakreslíme si spolu ježibabu… nakreslíme ju na tabuľu a ty ju zotrieš a už sa nemusíš báť… alebo si ju skrášlime: primaľujeme jej zásteru s kvietkami a hrnček kakaa, ktoré varí svojmu vnúčikovi… alebo jej dokreslíme obrovské somárske uši a budeme sa jej spolu smiať… a podobne. Možno to celé nie je ani tak o rozprávkach ako takých, možno je to najmä o komunikácii s dieťaťom.

Platí pravidlo: pred spánkom v postieľke každý večer rozprávka?

V praxi si dodržiavanie tohto ideálneho pravidla dosť dobre neviem predstaviť… Ale ak vám večer zostávajú fyzické sily a máte dostatok fantázie a motivácie, prečo nie?

Ste autorkou výberu slovenských rozprávok o tom, ako si zaslúžiť princeznú. Prečo ste si vybrali práve túto tému?

Pred spomínaným titulom som zostavila výber z klasických rozprávok Klasické slovenské rozprávky (2006). Pri návrhu tohto edičného projektu som si uvedomila, že by bolo zaujímavé vytvoriť edíciu, v ktorej každý zväzok by bol tematicky poňatý (ako rozprávky „o niečom“), nakoľko s podobným edičným zámerom som sa nikdy nestretla. Vydavateľa táto ponuka zaujala a tak vznikli Rozprávky o tom, ako si zaslúžiť princeznú ako prvý zväzok zamýšľanej edície. Spoločnou témou všetkých ôsmich rozprávok nie sú princezné, ako sa môže zdať, ale to, „ako si ich zaslúžiť“ – teda získavanie nevesty ťažkými skúškami a hrdinskými skutkami, ktoré musí hrdina vykonať, lebo práve tento motív je ústredný pre čarovné rozprávky a podľa mňa prináša to najkrajšie „rozprávkové“ posolstvo, že šťastný a krásny život nemá človek sám od seba, len tak, ale musí si ho zaslúžiť…

Staňte sa na záver nášho rozhovoru sudičkou. Čo zaželáte do vienka našim maličkým detičkám?

Predsa aby mali tvorivých rodičov a veľa krásnych rozprávok!

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (2 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...

Pridaj komentár