„Hladovali by aj bez koronavírusu,“ hovorí zamestnanec z neziskovky, ktorý pracuje s rómskymi deťmi

Rómske deti hladaujú, ale nie pre karanténu. Asi 10 percent z nich má šancu uspieť, ostatným by pomohla možnosť zopakovať si ročník. Ako žijú žiaci z uzavretých rómskych osád a čo pre ne môže majorita urobiť?

O aktuálnej situácii sme sa porozprávali so zamestnancom neziskovky, ktorá sa venuje marginalizovaným komunitám.

Deťom v rómskych osadách začali karanténou prázdniny.

Presne tak.

Čo robia teraz?

Hrajú futbal, pozerajú televíziu a Youtube.

Ako sa s nimi dá pracovať a učiť ich v súčasnej situácii?

Nie všetky deti pristupujú k učeniu rovnako a nie všetky karanténa zasiahne rovnako. V podstate sú 3 skupiny. Deti, ktoré sa snažia štandardne v škole, sa budú snažiť aj doma, lebo ich k tomu rodičia vedú a podporujú. Tie majú takmer rovnaké šance ako normálne deti. Takých je tak do 10 percent.

Potom je 60 percent detí, ktoré sa nesnažia doma ani v škole, chýba tu podpora. Väčšina by ročník prešla so štvorkami, prípadne by prepadli, takže im karanténa nespraví nič.

Ale potom máme 30 percent detí, ktoré posúva ďalej práve škola, v ktorej sa pracuje s motiváciou. To sú väčšinou dvojkári a trojkári. Tých postihne karanténa najviac.

Prečo?

Lebo im rodičia nevedia alebo nechcú pomôcť a oni sami to nedokážu. Práve u týchto detí je vysoká pravdepodobnosť, že od septembra učitelia môžu začínať s motiváciou od nuly.

Je mnoho iniciatív, ako pracovať s týmito deťmi. Či už je to distribúcia pracovných listov, prípadne cez mobil. No práve v tejto zlomovej skupine je dôležitý osobný kontakt a záujem. A to sa vyriešiť cez mobil nedá.

Prečítajte si aj: Aj na Slovensku máme detských dlžníkov

Fungujú momentálne komunitné centrá, ktoré túto rizikovú skupinu zastrešujú?

Ako kde. Ide stále o riziko – aj pre pracovníkov komunitných centier. Ja sama by som si nedovolila nariadiť žiadnemu komunitnému pracovníkovi túto formu práce. Práve zamestnanci týchto centier sú v “prvej línii” počas roka bežne, často bez očkovania proti žltačke či iným ochoreniam.

Sú výstavení riziku, že sa nakazia všami,  blchami, svrabom. Pridať do toho riziko, že sa nakazia aj covidom, považujem za obzvlášť nezodpovedné.

Okrem toho komunitné centrá fungujú pre komunitu – na stretávanie sa, krúžky, stretká, doučovanie. Práve komunita, možnosť byť spolu a robiť niečo zábavné, deti priťahuje.

Z mojej skúsenosti platí, že aj keď niektoré komunitné centrá majú ochotných pracovníkov a dali deťom túto možnosť (t.j. prísť osobne párkrát v týždni a riešiť doučovanie), stretli sa s nezáujmom.

Nezáujmom zo strany detí?

Áno.

Ako momentálne komunikujete s deťmi v osadách?

Cez telefón. S tými asi 10 percentami. Cez terénnych pracovníkom im posielame zadania.

Chce sa deťom učiť, keď nesedia v škole?

Spočiatku ich to bavilo. Ale zväčša ich kamaráti stiahnu von hrať sa.

Ešte pred pár dňami bol možný aj scenár, že žiaci sa do školy vrátia až v septembri. Pre deti z osád to bude asi veľký regres.

Nebude. Deti to zvládnu. Jednoducho sa bude musieť zredukovať učivo, ktorého na ne už teraz bolo priveľa.

Podľa môjho názoru by sa mala dať týmto deťom, po konzultácii s rodičom aj učiteľom, možnosť zopakovať ročník bez toho, aby sa im to započítalo do dochádzky. To by bolo fér. Deti by nestratili rok, ale mohli by v pokoji dobrať učivo.

Teraz ale nemôžu prepadnúť.

Nie, nemôžu. Ale takto by reálne nestratili rok školy.

Ak by deti opakovali ročník, tak im to pomôže viac?

Áno, len by sa im nesmie započítať do dochádzky. No malo by to byť o dohode. Nie všetky deti to budú potrebovať.

Čo by mal aktuálne štát urobiť pre deti v osadách, ktoré sa učia doma?

Zabezpečiť distribúcu pomôcok tým, ktorí sa chcú učiť. Pomohlo by aj zaradiť do programu v televízii, v rádiu alebo na Youtube programy vhodné pre rómske deti. A prípadne dať aj možnosť reálne opakovať zameškaný ročník.

V televízii beží aj vysielanie pre deti. Nie je vhodné?

Veľa detí najmä na 1. stupni nerozumie dobre po slovensky. Potrebujú aj špeciálny prístup, redukciu učiva, dôraz na reálie. To chýba.

Takže online vyučovanie by malo prebiahať v rómskom jazyku?

Nie priamo vyučovanie. Stačí, ak by tam bolo pár slov, jedna rozprávka či pesnička. Skrátka niečo, čo im je blízke.

Momentálne nič také neexistuje?

Na dvojke tuším beží polhodinový program, nemám o tom ale presnejšie informácie (Rómske slovo, utorok – piatok o 18:40 na RTVS 2, pozn. red.).

Do práce s Rómami sa u nás zapájajú predovšetkým mimovládne organizácie. Ako teraz ich pomoc funguje?

Mimovládok je veľa. Teraz sa hovorí o Zdravých regiónoch, ale to nie je mimovládka, spadajú pod ministerstvo. Ostatní sa teraz veľmi do osád v karanténe nedostanú. To nemôžu.

Ich pomoc je rôzna – od osvety, cez šitie rúšok, potravinovú pomoc, organizáciu zbierok a pod.

Prečítajte si aj: Tlieskať z balkóna nestačí. Takto môžeme pomáhať všetci

Materiálnu pomoc v rómskych osadách mnohí kritizujú.

Ja tiež. Nekoordinovaná pomoc zväčšuje napätie medzi rodinami v osade. Keď chceme pomáhať, tak cez oficiálne zbierky a oficiálnu distribúciu. Aj sami Rómovia vnímajú ako nefér, keď jeden pomoc dostane a druhý nie.

Takže nárazová pomoc s rúškami v osadách nepomôže?

V osadách by potrebovali jednorazové. Problém je, že o tie bavlnené sa poriadne nestarajú.

A nosia ich?

Ako kto. Ale málo.

Tým, že deti nechodia do školy, prišli o možnosť pravidelnej stravy v škole. Čo to znamená pre tie najchudobnejšie? Hladovanie?

Nie úplne. Prišli síce o možnosť stravy v škole, ale zároveň sú doma. Mimovládky zabezpečujú aj nejaké základné potraviny zdarma pre najchudobnejšie rodiny. Ideál by bol, keby štát vedel zaistiť týmto deťom obedy alebo aspoň suchú desiatu.

V praxi sú však obedy a desiate naviazané na účasť v škole, čo teraz nevedia sledovať, či deti reálne niečo do školy robia.

Situácia v osadách bola kritická ešte pred covidom. Teraz sa často používa argument, že deti hladujú. Osady, o ktorých hovoríme, majú niekoľkonásobne vyššie číslo detskej populácie, ako je priemer, ale aj niekoľkonásobne vyššiu detskú úmrtnosť.

Prvou príčinou sú neliečené detské choroby – áno, tu zomierajú aj na zápal pľúc. Druhou príčinou je, že deti zväčša do troch rokov zomierajú na choroby v kombinácii s podvýživou.

Prečo práve na podvýživu?

To má dve príčiny. Ak rómska matka dojčí, dieťa má vysokú šancu prežiť. Lenže v týchto osadách je vysoké percento matiek vo veku od 13 do 18 rokov. A tie zväčša (podotýkam, nie vždy) nedojčia, prípadne sa o dieťa stará niekto z príbuzenstva.

Akonáhle dieťa nedojčia, musí mať umelé mlieko. A tu je kameň úrazu. Umelé mlieko je drahé. Ak ho tieto rodiny kúpia, tak nie v takom množstve, ako by bolo potrebné.

Ďalší problém je, že mamy potrebujú väčšinou vedieť čítať alebo rozumieť po slovensky, aby ho vedeli pripraviť.

Príklad z praxe – do nemenovanej nemocnice prijali dieťa s podvýživou. Matka povedala, že ho kŕmi Sunárom. Malo to však háčik. Mlieko pripravovala tak, že rozdrobila 3 lyžice prášku v dvojlitrovej fľaši. Čo logicky nestačí. Lenže to matka nevie.

Ide hlavne o nepripravenosť žien na rodičovstvo?

Ide o to, na akej vyspelostnej, ale aj mentálnej úrovni matky sú. Nie je problém stretnúť hoci aj 16- ročnú matku, ktorá sa príkladne stará o dieťa. A nie je problém stretnúť 15- ročnú mentálne postihnutú matku, ktorá netuší, že dieťa, čo drží na rukách, je hladné.

Čiže hladujúce deti v osadách sú – ale za to nemôže ani karanténa, ani covid. Kto je na vine? V prvom rade rodičia a príbuzní, ktorí sa nestarajú. V druhom rade štát, ktorý toto dovolil.

Pomoc, ktorú poskytuje matkám, je neadresná. Žena dostane prídavky na dieťa, ale nevie, ako sa oňho postarať. Namiesto toho, aby musela povinne chodiť na kurz, kde sa naučí o dieťa starať, dostane 25 (po novom 50) eur, ktoré končia úplne inde.

Aká je úmrtnosť deti v osadách?

V roku 2014 zomrelo v okrese Spišská Nová Ves 15 z 1000 detí do jedného roka. Slovenský priemer v tomto roku bol 5,9 na 1000 detí.

Prečo toľko detí zomiera? Podvýživa, choroby, zanedbanie. Narodí sa dieťa, ktoré ma v 9. mesiaci pôrodnú váhu 1,5 kilogramu, ledva dýcha. Matka celé tehotenstvo fajčila, pila alkohol a energeťáky. Dieťa má všetko, len nie dobré vyhliadky na život.

Rómske matky majú málo osvety, nenavštevujú poradne, často sú u lekára až pri pôrode. Hneď, ako sa dieťa narodí, utekajú domov, lebo sa musia postarať o ostatné deti.

Prečítajte si aj: Hladné deti

Čo by v tomto prípade pomohlo? Viac osvety?

Pomohlo by komplexné riešenie, nie účelové poukazovanie na jednu vec. Áno, sú aj detí, ktoré hladujú, ale nie pre karanténu. Hladujú pre spomínané dôvody. No tak, ako v osade nájdeme hladujúce deti, tak tu nájdeme aj matky, ktoré sú par excellence. Pre svoje dieťa by spravili všetko na svete, a starajú sa oň maximálne, ako vedia.

Prečo sa ženy obklopené celou rodinou nenaučia postarať o dieťa?

V rodinách chýba prvok zodpovednosti, doslova element babky, staršej skúsenej ženy, ktorá by vysvetlila, ako sa o dieťa postarať. To sa snaží suplovať napríklad program Omama.

Vtedy je jedno, či máš 16 alebo 22. Ak ťa niekto sprevádza, a ty sa chceš učiť, prirodzene sa naučíš základné veci a budeš dobrou mamou aj v osade.

Nie je hanba žiť v chudobe, ale čestne, slušne a starať sa o deti – to mi povedala jedna staršia matka z chudobnej rodiny.

Ako zvládajú Rómovia v osadách karanténu?

Väčšinou ju neriešia. Ignorujú rúška, organizujú futbalové zápasy. Policajti im pokutu nedajú, lebo by ju aj tak nemali z čoho zaplatiť.

Niekde napríklad Rómovia dostali rúška od mimovládok. Ale nedezinfikujú ich. Nosia ich len na krku, a keď niekto ide okolo, rýchlo si zakryjú tvár, niektorí ani to nie.

Deti behajú po vonku. Akonáhle je teplo, dnu ich neudržíte. V iných osadách je relatívne pokoj, tam, kde sú uvedomelejší Rómovia, ostávajú viac doma.

Čo sa pre nich v tomto období zmenilo?

Deti nechodia do školy a otcovia a mladí muži nemôžu pracovať, brigádovať či chodiť na drevo do lesa.

Niektorým rodinám tak klesli príjmy, nemajú možnosť si privyrobiť na čiernych brigádach. Tým, že nemôžu chodiť zbierať drevo do lesa, musia si palivo, prípadne plynové bomby, normálne kupovať.

Nie je však “páskovanie” osád krok k diskriminácii?

To nemá s rasizmom nič spoločné. Ak by opáskovali aj Dúbravku, Ružinov, Sekčov či Ťahanovce, alebo domov dôchodcov v Pezinku, pre dobro ich obyvateľov, a dobro zvyšku mesta, bola by to diskriminácia?

Tieto osady sú rizikové. Možno premiér nepoužil najšťastnejšie slová ako napríklad “rozlezú sa”. Ale aj s páskou je náročné udržať obyvateľov osád v karanténe.

Prečo predstavovali Rómovia, ktorí sa vrátili z Anglicka, riziko pre osady?

Bolo jasné, že sa Covid 19 bude šíriť. Niektorí Rómovia z Anglicka sa nevrátili “oficiálnymi“ cestami. Hraničné priechody sú síce strážené, ale hranice nie. Jednoducho prešli z Anglicka na pevninu, a potom cez lesy.

Prvý človek, ktorý sa takto vrátil z Anglicka, šiel do Žehry, potom do Gelnice, a nakoniec naspäť do Anglicka, odkiaľ doviedol ďalších. Preto sa v osadách vírus rozšíril.

Ako trávia Rómovia v osadách čas počas karantény?

Normálne. Sedia doma, chodia občas von, rozprávajú sa. Varia, pozerajú televíziu, hrajú futbal. V niektorých uvedomelejších rodinách sa snažia o izoláciu.

Ak majú deti zadania, robia si úlohy do školy. Problém je s kontrolovaním a s internetom. Ale karanténu berú ako prázdniny. Už sú však aj známe prvé pokusy o útek z karantenizovaných osád.

Dokáže štát zabezpečiť, aby obyvatelia v osadách mohli fungovať normálne?

Keď hovoríme o karantenizovaných osadách, tak štandardne to funguje tak, že štát zabezpečí cisterny s pitnou vodou.

Potom obchody ako Lidl a podobne umožnia ľuďom nákup. Pristavia sa kamióny s jedlom a oni si môžu prísť nakúpiť. Samozrejme, výber je obmedzený, a jedná sa predovšetkým o suché trvanlivé potraviny.

A lieky alebo tovar z drogérie?

S drogériou je to podobne ako s jedlom. O liekoch zatiaľ informácie nemám, ale viem, že sa plánovali zriadiť pojazdné pracoviská aj pre lekárov. Chýbajú však jednorazové plienky a sušené mlieko pre deti.

Viacerí poslanci aj mimovládne organizácia upozorňujú, že prevencia zo strany štátu bola slabá. Súhlasíte?

Nie. Neviem si predstaviť, ako inak mala vláda zareagovať. Vedeli sme, že ohnisko môže byť (a bude) v osadách, kde je veľa príchozích z Anglicka. Ale že Rómovia obchádzajú štátne nariadenia, to nemožno nijak podchytiť.

Doplatili sme hlavne na to, že sa práve menila vláda. Odchádzajúca to neriešila a tá prichádzajúca mala na starosti urgentnejšie veci. 

Okrem toho – nemyslím si, že by mala vláda prijímať ďalšie špeciálne opatrenia len preto, lebo sa jedná o osady. Pre Rómov v osadách platili rovnaké nariadenia ako pre ostatných.

Prečítajte si aj: Žiaci ZŠ nebudú môcť prepadnúť, zastavili známkovanie

Nie je problém v informovanosti v osadách?

V informovanosti? Nech nikto nerobí z Rómov neschopných zistiť si informácie. Tiež pozerajú televíziu. Majú mobily, rádiá, internet. Majú rovnaký prístup k informáciám ako ostatní.

Stala sa však iná vec. V prvých fázach opatrení Rómovia sami medzi sebou šírili hoax, že koronavírus je choroba bielych, a oni ju dostať nemôžu. Preto im to bolo jedno. Mimovládky distribuovali letáky aj videá v slovenčine, rómčine aj maďarčine.

Opatrenia sa čítali v miestnom rozhlase, vysvetľovalo sa, ako sa majú správať. Je pravda, že nie všetci majú kapacitu celému problému porozumieť. Ide však o to, že pre Rómov je náročné dodržiavať aj nariadenia o nosení rúšok a zdržiavaní sa doma. No pre koho nie?

Takže aj ľudia v najchudobnejších osadách boli o probléme včas informovaní?

Áno. Terénni pracovníci aj mimovládky – tí všetci reagovali od začiatku. Ak niekto tvrdí, že o tom nevedel, nie je to pravda.

Robí v tejto situácii štát pre rómske osady dosť?

Asi áno. Niektorí sa sťažujú, že je to obrovská záťaž pre mimovládky. Zabúdame, že tie sú tu na to, aby pomáhali práve v takýchto situáciách.

Veľa sa hovorí aj o riziku vzrastajúcej úžery v osadách, ktorú štát nevie dostať pod kontrolu.

To je pravda. Ide o to, prečo hrozí. Úžera funguje jednoducho. V každej osade či na sídlisku je niekto, kto peniaze má, a má ich dosť. Často sa jedná aj o dealerstvo mäkkých drog v malých množstvách.

Ľudia sa nedostávajú do úžery preto, že by nemali peniaze na základné veci, ale preto, že im chýba alkohol, cigarety, energeťáky. Vybudovali si na nich závislosť. A tie ich vedú k úžere.

Tí najchudobnejší Rómovia v osadách si štandardne nevedia výdavky naplánovať. Keby dostávali príspevky nie raz za mesiac, ale raz za týždeň, tak ten týždeň zvládnu.

Oni však väčšinou spravia nákup hneď po dávkach, majú tri “klobásové” dni, bašavel, oslavu a potom živoria. Teraz im stúpli náklady. Musia kupovať drevo či plyn. Deti nemajú obedy a desiate zadarmo.

Len nedávno zažil otec z rodiny na Spiši nepríjemný incident, keď ho obyvatelia v podstate vyhodili z lekárne. Stupňuje sa napätie medzi Rómami z osád a majoritou?

Podľa mňa je na rovnakej úrovni. Len teraz viac vecí vychádza na povrch. Ľudia sa boja o seba, rodiny, príbuzných, priateľov. Sme nevraživejší – aj medzi sebou navzájom.

Hrozí viac konfliktov aj priamo v uzavretých osadách?

Hrozí, ale rovnako ako medzi všetkými, ktorí sú nútení žiť v karanténe. Rómovia sú emotívnejší, rýchlejšie reagujú, majú prudšie reakcie. To vie každý, kto s nimi pracuje.

Dlhodobo sa venujete práci s Rómami. Zlepšuje sa postupne ich situácia, možnosť uplatnenia?

Zlepšuje sa postavenie tých Rómov, ktorí na sebe pracujú, a chcú sa integrovať. Tí si nájdu prácu a vydržia v nej. Dostanú hypotéku a zabezpečia si bývanie.

Stále však platí, že majorita má zväčša negatívne skúsenosti. Na základe toho posudzuje aj tú skupinu Rómov, ktorá sa snaží.

Vidíte cestu v zlepšovaní komunikácie medzi majoritou a Rómami?

Nie. Podľa mňa to nie je o komunikácii. Majorita je už na to citlivá. Dôležitý je skôr  osobný zážitok. Keď mám pozitívnu skúsenosť, budem ju prenášať do života.

Na začiatku sme spomínali, že asi 10 percentám detí sa podarí uspieť, zvládnuť školu. Čo ich odlišuje od ostatných?

Vytrvalosť a podpora rodičov. Nič iné ich neodčlení.