Domáci školáci sú u nás trestaní, okolie ich mamám vyčíta, že deťom ubližujú

Nie celá rodina je „homeschoolingová.“

Najstaršia Veronika má za sebou klasickú základnú, aj strednú školu. Druhý v poradí, Martin, už medzičasom opustil domáce lavice a pristál v stredoškolských.

Či ho bude nasledovať aj dyslektik Ondrej alebo bude pokračovať v domácom vzdelávaní aj cez strednú, ešte Vierka nechcela predbiehať. V každom prípade, má doma pestrú zbierku rôznych možností a kombinácií vzdelávania a môže si dovoliť porovnávať, čo to prináša jej deťom.

Stretli sme sa, aby sme nadviazali na tému domácej školy s odstupom času a rozprávali sa o tom, ako im rozhodnutie vzdelávať deti doma zmenilo život. 

Vierka, povedala si mi, že keď robievaš rozhovory o domácej škole, spravidla sa všetci pýtajú na tie isté veci. Je nejaká otázka, ktorá sa dokola opakuje a už Ťa nudí?

„A čo socializácia vašich detí? To je ohromná téma, ktorá trápi všetkých. Domácich školákov je zanedbateľný zlomok, asi pol promile zo všetkých detí, ktoré chodia do školy a všetci sa zaujímajú, či sú socializovaní.

Myslím si, že nesocializovaná je, naopak, veľká časť práve tých detí, ktoré chodia do školy, ale to nikto nerieši. Všetci sú zameraní na domácich školákov, lebo predstava je, že sú niekde zavretí v bubline, že ich matky nepúšťajú nikam von, že chudáci nemajú nijaký kontakt s prostredím.

Ale realita vyzerá úplne inak. Tieto deti sa dokážu naučiť, ak to preženiem, za tri hodiny a po zvyšok dňa majú čas na socializáciu, na všetky krúžky a na kamarátov.

Problém je skôr naopak, u detí, ktoré chodia do školy. To ony nemajú čas sa socializovať, čas sa chodiť hrávať, pretože sú dlho v škole a keď prídu zo školy, čakajú ich úlohy a ak majú ešte nejaký krúžok, tak je hneď šesť hodín večer a nestihli sa zahrať s kamarátom.

Veľa rodín, ktoré učia svoje deti doma, je viacdetných, takže deti sa stíhajú zahrať medzi sebou. Ak majú detí menej, sanujú to tak, že dávajú deti na veľa krúžkov.

Argumentom pri socializácii detí by tiež mohlo byť, že sa stretávajú nielen s rovesníkmi, čo je viac prirodzené, funguje to tak aj v živote. Skôr je to iné v triede.

Áno, je to umelé prostredie, kde sa vytrhnú deti, ktoré sa narodili v rovnaký rok, usporiadame ich podľa abecedy a rozsypeme ich do troch tried. Sme spolužiaci, a teda hneď aj kamaráti?

Neviem, podľa mňa sa lepšie, keď sa nájdu kamaráti podľa rovnakého záujmu, ako napríklad náš Ondrej, ktorého baví robotika. Každý týždeň sa stretnú štyria chlapci, majú svojich vedúcich, zadané úlohy a pracujú spoločne na plnení nejakého cieľu, a to je podľa mňa ono. Alebo majú futbal. Opäť tímová hra, tímový duch.

V škole sa dostanú do konkurenčného prostredia a závisí od učiteľa, či im vymyslí nejaký spoločný cieľ, či budú pracovať na niečom spoločne. Ak to chýba, potom je to o individualitách, o bojoch, aby som sa presadil prvý. Na úkor všetkých ostatných.

Dá sa nájsť nejaký stred medzi domácou školou na jednej strane a tými obrovskými školami, ako ich poznáme? Niečo podobné domácej škole, kde je menej detí, ktoré nie sú v konkurenčnom prostredí, ale navzájom spolupracujú.

Presne toto mnohí rodičia hľadajú. Možno už majú skúsenosť s veľkými školami, prešli si tým, chceli by niečo iné, ale nemôžu ostať deti učiť doma. Chceli by niečo menšie, komunitnejšie, s láskavým, rodinným prostredím. Toto spravidla nachádzajú v komunitných zariadeniach.

Zariadenia fungujú tak, že sa viacero rodín spojí, nájde si jednu učiteľku, relatívne malé priestory, do ktorých sa chodia učiť. Sú škola, ale aj nie sú škola. Takýchto alternatívnych foriem teraz vzniká čoraz viac, ale ministerstvo školstva tomu nie je naklonené, ako domácemu vzdelávaniu vôbec.

Už roky upozorňujeme na chyby v zákone, ktorý je nastavený tak, aby od domácej školy rodičov odrádzal.

V čom vidíte nedostatky legislatívy, na čo upozorňujete ministerstvo školstva?

Chyby sú v zásade štyri, hneď prvá je obmedzenie domáceho vzdelávania iba na prvý stupeň. My potrebujeme aj druhý stupeň, ale s tým je úzko späté kvalifikačné kritérium.

Učiť na prvom stupni základnej školy môže iba učiteľ prvého stupňa. Kto môže učiť na druhom stupni? Učiteľ všetkých predmetov druhého stupňa? Existuje jeden taký človek?

Keďže takto sa to určiť nedá, potrebujeme, aby bola odblokovaná prvá podmienka, inak sa nepohneme.

Pre porovnanie, v Čechách na prvom stupni môže učiť deti doma matka, kvalifikačné kritérium je maturita. Na druhý stupeň základnej školy je kvalifikovaný ten, kto má ukončené akékoľvek vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa.

Ak by rodič túto podmienku nespĺňal, môže sa dohodnúť s riaditeľom školy na výnimke, môžu dostať garanta alebo sa častejšie stretávajú, situácia sa dorieši individuálne, aby im to bolo umožnené.

Je to politické rozhodnutie, keď sa chce, tak sa to dá. Na Slovensku táto politická vôľa chýba. U nás nemáme možnosti pre druhý stupeň, preto sú chlapci zapísaní do školy v Čechách.

Čo sú ďalšie prekážky v domácom vzdelávaní, okrem obmedzenia na prvý stupeň a prísnej kvalifikácie?

Treťou chybou legislatívy je komisionálna skúška. Vo všeobecnosti je komisionálna skúška trest. Pre tých, ktorí sa celý rok neučili dobre, je hrozbou, že ak sa nezlepšia, prepadnú, vyletia zo školy. A rovnako tento trest dostáva každý domáci školák za to, že je v domácej škole. Za to, že sa rozhodol byť iný, ako tí ostatní.

Čo by ste navrhovali inak?

V Čechách majú preskúšanie. Už len ten názov, ktorý neevokuje, že ide o trest. Malo by ísť o overenie vedomostí. O možnosť, aby žiak z domácej školy mohol predviesť, čo sa za ten rok doma naučil. Často je to oveľa viac a v širšom zábere ako to, čo sa preberá v škole.

Teraz musí domáci školák absolvovať písomnú a ústnu časť skúšky, diktát. Niektoré premotivované školy chcú dokonca komisionálnu skúšku aj z telesnej výchovy. Toto by sme potrebovali zmeniť.

Spomínala sa štyri chyby, tá posledná?

Tou sú financie. Školy na jedného domáceho školáka dostávajú iba desať percent normatívu. Rodič nedostane vôbec nič. Matka, ktorá učí dieťa doma, si musí sama platiť zdravotné poistenie. Rovnako ako dobrovoľne nezamestnaný človek. Štát za ňu platí zdravotné poistenie len do 6 rokov veku dieťaťa.

Hnevá ma, že ak by moje deti chodili do školy, dostala by škola za každého stopercentný normatív. Takto štát na mojich deťoch ušetril deväťdesiat percent a ja ešte musím platiť za to, že som si dovolila ostať ich učiť. To je pohľad asi každého rodiča, ktorý sa rozhodol vzdelávať deti doma, ktorý tomu obetuje veľa energie a aj peňazí.

U nás je vzdelávanie na naozaj vysokom stupni. Napríklad máme doma mikroskop, aj keď sme na neho iba štyria. Každé dieťa má svoj počítač. Každý rok im robíme lyžiarsky výcvik. Chodia na jazykový kurz. Kupujeme encyklopédie, ak také doma ešte nemáme a bolo by dobré ich mať doma. Za vzdelávanie považujem aj to, že navštívime technické múzeum vo Viedni.

Ako to je s učebnicami, musíte si ich sami nakupovať?

Škola nám ich môže zapožičať, ale za tých desať percent normatívu sa im to skôr neoplatí. Aj to recyklovanie niečo stojí. Okrem toho musí škola viesť všetku byrokraciu okolo domáceho školáka. To takisto niečo stojí. Pritom sme zistili, že školy, ktoré podporujú domáce vzdelávanie, sú zo strany ministerstva postihované, znižujú im normatív.

Takže prijať do školy domáceho školáka asi nie je pre školy perspektívne.

Nie je to vôbec jednoduché. Predstava, že máme na Slovensku tisícky škôl, kam môžem zapísať deti ako domácich školákov, je skreslená. Nemôžeme ísť do spádovej školy, ak narazíme na riaditeľa, ktorý má absolútnu nechuť k domácemu vzdelávaniu.

Potrebujem riaditeľa, pre ktorého budem partnerom, ktorý ma akceptuje ako učiteľa, ako toho, kto vzdeláva svoje dieťa. Vzťahy so spriatelenými školami sú kľúčové. Od takých škôl závisíme.

Aké sú dôvody, pre ktoré sa rodič rozhodne pre domáce vzdelávanie? Že má dieťa nejaký problém, diagnózu alebo chce kvalitnejšie vzdelávanie?

Dôvodov je viacero. Častokrát to býva tak, že v škole zažili nejaký problém, ktorý potrebovali riešiť. To sme boli napríklad aj my. Môžu to byť aj deti, ktoré športujú alebo zohrá rolu vzdialenosť, že deti žijú na lazoch a dochádzanie do školy je problematické.

Ale máme tu aj narastajúcu skupinu odhodlaných rodičov, ktorí už od pôrodu majú motiváciu učiť svoje dieťa doma. Keď robím prednášky, upozorňujem ich, že sa nemusí vždy stať to, čo si človek vysníva. Tak je to napokon vo všetkom, čo sa týka rodičovstva.

Niekedy deti domáce vzdelávanie deti odmietnu. A mamička, ktorá sa tešila na domáce vzdelávanie a mala všetko pripravené, sa cíti odmietnutá a musí sa toho vzdať. Aj tak to môže byť. Treba počítať aj s inými možnosťami. Preto nechcem hovoriť, že škola je zlá. Pre niekoho môže byť dobrá.

Tiež sa pripravujem na to, že si možno moja najmladšia dcéra, ktorá má šesť rokov, vypýta, že chce chodiť do školy. Možno ju to bude ťahať, ak začne chodiť na poobedia do školského klubu, lebo takto sme chceli riešiť, aby sa stretávala s kamarátkami. Máme ich v okolí málo. Zatiaľ chodí na tanečnú, ale to je organizovaný čas a aby sa cítila naplnená, potrebuje aj neorganizované hry.

Okrem malej prváčky budeš mať aj „veľkého“ prváka na strednej škole, ktorý možno bude pokračovať v domácom vzdelávaní. Toto ste doteraz ešte neskúsili.

Je taká možnosť, uvažujeme o nej. Vieme, že v Čechách už existuje stredná škola bez kamennej budovy, deti sa nejaký čas vzdelávajú samé a potom chodia na preskúšanie.

Neviem, či majú aj internetové hodiny ako naši chlapci na druhom stupni základnej školy, kde sa učia spolu s učiteľom, zvyčajne im prednáša, ak je to matematika, tak spolu aj naozaj počítajú. Je to taký webinár, deti sedia za počítačom. Dá sa to prirovnať k vysokej škole.

Tvoj najstarší syn ale išiel na klasickú strednú školu. Ako zvládajú deti z domácej školy prechod do tej inštitucionalizovanej?

Martin je jeden z prvých, ktorí opustili brány domácej školy po druhom stupni. Tých skúseností bude viac o pár rokov, lebo až teraz začíname mať vo vyšších ročníkoch viac detí.

Dá sa povedať, že je to podobné, ako keď sa rodina presťahuje a dieťa začne navštevovať inú školu. Ak je tam zabehnutý kolektív, má to ťažké so začlenením. Ak je to novo kreovaná trieda, napríklad prváci na strednej škole, tak domáca škola akoby nehrala rolu.

Ale stretávame sa s tým, keď dieťa skončí prvý stupeň základnej školy a ide do piatej triedy, spravidla tam idete vždy do zabehnutej triedy. Niekedy býva takéto dieťa trestané, že bolo štyri roky doma a ostatní museli chodiť do školy.

Možnosťou by bolo osemročné gymnázium, ale aj tak niekde musíte absolvovať niekde piaty ročník.

Keď rozmýšľam o domácej škole, tak mi napadne, že to môže robiť len niekto „štruktúrovaný,“ kto si vie sám zadeliť čas a vie urobiť rozvrh aj deťom. Čo ma hneď vylúčilo.

Nie je to tak. Tých, ktorí si vedia zadeliť čas a urobiť si rozvrh, je dosť málo. To sú nemecké matky. Vrátane mňa. Večer si poviem, čo všetko by malo byť splnené. Nemusím si to písať, viem si urobiť plán na ďalší deň aj v sprche, ale fakt je ten, že ho aj splním. Ale sú mamy, ktoré nejdú podľa pevnej štruktúry, sú voľnejšie.

Čo pre teba znamená pevná štruktúra?

So vstávaním to nemáme prísne, ale dodržiavame čas, kedy musia byť hotové raňajky. Tie robia chlapci bezo mňa, lebo ja v tom čase robím veľa iných vecí. O trištvrte na deväť musí byť upratané po raňajkách, niektorým už začínajú internetové hodiny.

Alebo idú robiť niečo iné a ja musím odsledovať, či napríklad naozaj počujem husle, ak sa Marek rozhodol venovať sa husliam, či si tam napríklad potajme nečíta. Lebo môžu sa tváriť, že sa učia.

Toto nám robil najstarší Martin, ktorý síce bol na niektorých internetových hodinách, ale matematike a slovenčine sa veľmi nevenoval, čo som vždy zistila až tesne pred pol rokom. Namiesto toho tajne pozeral seriál o autách Top Gear. No vďaka tomu sa zase naučil po anglicky najlepšie z celej našej rodiny.

Možno keď má niečo nádych zakázaného ovocia, učí sa to oveľa ľahšie. Tak to máme u nás aj s čítaním.

Ale nútim ich, aby sa učili napríklad slovné druhy a zachovávam dekórum, že sa to musia naučiť. Nie preto, že by to v živote potrebovali, ale kvôli tomu, že sa to jednoducho skúša. Alebo preto, že v siedmom ročníku sa učia vedľajšie vety, a bez tohto to nejde. Ak by to nevedeli teraz, veľmi ťažko by to potom dobiehali. V deviatom ročníku sa ich na to spýtajú na monitore alebo na prijímačkách.

Preto napríklad počítame logaritmické rovnice. Možno ich nebudp využívať v práci, ale cvičia si tým mozog a ak chcem, aby išli na univerzitu technického typu, zase tam budú vyžadovať matematiku. Možno len na tú jednu, či dve skúšky, ale ak túto výbavu nebudú mať, tak sa omnoho viac nadrú, lebo tá masa učiva bude veľmi veľká.

Takže aj doma idete podľa osnov ako v škole, lebo musí urobiť komisionálnu skúšku?

Ak chcem, aby malo dieťa dobrú známku, lebo to ide do priemeru na strednú školu napríklad, tak sa to naozaj musia naučiť, lebo sa to v tom roku učí. Robím to tak, že na začiatku školského roka kúpim pracovné zošity a keď to prejdeme, považujem to za zvládnuté učivo toho ročníka.

Ale niekto nejde podľa osnovy, napríklad unschooleri, ktorí dieťa nechajú robiť to, čo ho baví. Dieťa nadchne robotika, tak celý čas robí len to, ale žiadnu slovenčinu. Možno, že to naozaj prinesie do jeho budúcnosti úplne najviac, ale možno aj nie.

Z mojich skúseností bolo moje dieťa každého pol roka niečo iné. Pol roka bol huslistom, pol roka opravoval traktor, potom chcel byť programátor, stále niečo iné. Som rada, že si to vyskúšal, ale keby som urobila tú chybu, že by som ho v ničom inom nevzdelávala, tak by mu chýbalo niečo iné. Musím zostať tou zlou matkou, ktorá ho donúti robiť aj tú matematiku, aj slovenčinu.

Medzi domácimi školami je veľký rozptyl, ja sa radím k tým veľmi prísnym. Je zaujímavé, že práve tí benevolentnejší rodičia, ktorí nechajú dieťa venovať sa len tomu, čo ho baví, sa potom vzpierajú pri známkovaní.

Vtedy by bolo čestné, aby rodič povedal, že dieťa celý čas len programovalo a zaslúži si štvorku zo slovenčiny. Realita je taká, že rodičia chcú voľnosť, ale aj dobré známky. Lenže tie dobré známky súvisia práve so štruktúrou.

Učíte sa za jedným stolom? Dokáže spolu pracovať všetci a nerušiť sa?

To bolo skôr v začiatkoch. Pred pár rokmi som tu sedela s viacerými deťmi naraz, vysvetlila niečo jednému, potom som pracovala s druhým a najmladšia dcéra si pri nás kreslila. Teraz na druhom stupni už majú internetové hodiny. Situácia je skôr taká, že sa učím s jedným dieťaťom, ak vôbec. Už sú samostatní.

Koľko sa zvyknete učiť?

To je rôzne. Realita prvého stupňa je, že učivo sa dá stihnúť za hodinu. Mňa skôr zaujalo, že podľa nejakých psychológov sa dieťa v škôlke má sústrediť 20 minút na učivo a potom príde do školy a zrazu je tam od ôsmej do dvanástej. Nárast z dvadsiatich minút sústredenia na štyri až šesť hodín za veľmi krátky čas. Z pohľadu dieťaťa je to určite práca.

Efektivita domácej školy spočíva práve v tom čase. Hovoríme mamám, ktoré začínajú s domácim vzdelávaním, aby si vyznačili jednu hodinu doobeda, kedy budú pracovať len s dieťaťom. Aby vtedy nevarili obed, vypli telefón, aby si odkrojili len tú jednu hodinu, viac nemusia, aj tak dokážu veľký pokrok.

Je radikálny rozdiel, či sa dieťa učí hodinu alebo štyri, či šesť. Podľa mojich pozorovaní deťom v školách veľmi chýba hra. Keď sa naučia za hodinu, potom si môžu stavať lego alebo robiť niečo iné, čím si naplnia svoj čas. Toto by som dopriala všetkým deťom.

Lenže väčšina detí nemá domácu školu. Ako sa dá ustať tlak okolia, keďže robíte veci inak?

Kľúčové je, ako sa na to díva otec detí. Zvyčajne zo všetkých strán dostane človek negatívnu reakciu. Aj zo strany rodiny. Vôbec nie je jednoduché ustáť, keď vám povedia, že ubližujete vlastným deťom, lebo ich nedávate do školy.

Podpora od muža, ktorý vám povie, že to robíte dobre a že on vám verí, je zásadná. Ak to povie on, ostatní sa môžu postaviť na hlavu. Ale je to tiež o mame. Jej mentálna výbava, ktorá neuhne. Aj ja som musela byť dosť vzdorovitá. A nevadí mi, čo si o mne iní myslia.

Potrebovala si aj podpornú skupinu iných mám?

Keď som do toho išla, bol to veľký krok do neznáma. Hľadala som niekoho, kto s tým mal skúsenosť. Nikto. Tma. Na Slovensku nula. Tak som si našla kontakty v Čechách. Našla som rodinu so šiestimi deťmi, s tromi dyslektickými, ktorí ma uistili, že robím dobre, že moje rozhodnutie je správne.

Dôležitá je pre mňa aj podporná skupina mám, ktoré učia deti doma. Navzájom sa stretávame a je to taká zmes oddychu a vzdelávania.

Máš nejaký čas iba pre seba, mimo domácej školy a mimo tejto komunity?

To je takisto kľúčové, aby som mala čas iba sama so sebou, aby som si každý deň zaliezla do svojej jaskyne. Ale dlho mi to trvalo.

Keď boli deti malé, mala som možno pätnásť minút. Predtým sa stávalo, že o deviatej som začínala len otvárať e-maily a končila som o polnoci. Teraz už je toho času, kedy slúžim ostatným, menej a zvyčajne o deviatej večer môžem relaxovať, zobrať si knihu.

Nechodievam von z domu sama, že by som sa išla len tak poprechádzať, to nepotrebujem. Skôr máme spoločné aktivity s mužom. My dvaja bez detí. Chodievame napríklad dvakrát do týždňa hrávať volejbal.

Ale že by som si urobila deň sama pre seba, to by som asi nedokázala. Tlačil by ma čas, čo všetko je treba urobiť. Skôr mi vyhovovalo odísť na lyžovačku s mužom na pár dní, vedieť, že doma je to zabezpečené a rozhodovať sa iba, na ktorú zjazdovku pôjdem. To bol úžasný pocit a dlho z toho človek žije.