Danglárov komiks a predsudky

Mária Šidlová 0

Aktuálne prebieha na Slovensku kampaň proti predsudkom občianskeho združenia Divé maky. Má názov  „Nesúď podľa obalu“ a s verejnosťou komunikuje prostredníctvom netradičnej formy, a to kresleným komiksom. Kreatívny nápad pripravila agentúra MADE BY VACULIK a samotný komiks nakreslil známy komiksový umelec Jozef „Danglár“ Gertli.

K rozhodnutiu podporiť dobrú vec ho neinšpirovala len téma, ale predovšetkým adresnosť pomoci, ktorú organizácia dlhé roky poskytuje talentovaným rómskym deťom. Ako sám povedal, „topenie peňazí v administratíve a paušalizovanie problémov totiž proste nemusí.“

Odkiaľ ste sa prvýkrát dozvedeli o občianskom združení Divé maky?

Videl som niekde ich plagát, keď som išiel s deťmi do školy. Bola tam Ida Kelarová, že robí s ich talentami nejaké vystúpenie alebo workshop… A vlastne som sa o to nejako zvlášť nezaujímal. Iba som mal potrebu spraviť nejakú charitu. Nejakú zmysluplnú prácu .

Takže toto je po prvý krát, čo ste podporili nejakú kampaň takéhoto druhu?

Ja sa nezúčastňujem mnohých charít, vlastne doteraz jediná charitatívna akcia, ktorú podporujem, je Deň narcisov, na ktorej zrode som sa účastnil, ktorej som zhodou okolností vymyslel prvé logo. A nakoniec sa to rozrástlo do takých rozmerov, že to normálne funguje a je to zmysluplné. Toto je skôr náhoda, nie som hyenistický charitatívec, nedôverujem im, a to mám na mysli aj obrovské, celosvetovo zabehnuté charitofirmy, pretože viem, aký biznis to je, aké mizivé percento vyzbieranej pomoci sa v skutočnosti dostane k ľuďom, pre ktorých bola pôvodne určená.

Pripravili ste komiks Brutálny príbeh malého chlapca pre kampaň proti predsudkom Nesúď podľa obalu. Stretli ste sa aj vy osobne niekedy s nejakým predsudkom namiereným voči vám?

Ja si myslím, že každý sa stretol s nejakými takýmito problémami. Mal som aj spolužiakov, Rómov, ktorí boli normálni a potom aj takých, čo boli hajzli a zlodeji. A to sa vždy paušalizovalo, že oni všetci sú lumpi, tí lajdáci, ktorí nechcú robiť. Preto sa mi tento projekt zdal zmysluplný. Umožnil niečo s tým robiť, ale takým spôsobom, aby si to aj niekto uvedomil, aby to ľudia brali na vedomie. Lebo toto sa štandardne paušalizuje.

Takisto, ako to ľudia berú s moslimami alebo takisto sa to robí s Číňanmi a Vietnamcami, alebo s chudobnými a bohatými… Funguje to tak všade, kde vzniknú medzi ľuďmi nejaké umelé bariéry.

Takže Vás oslovila aj tá téma? Nielen to, že Divé maky vás zaujali svojim programom?

Prispela k tomu aj zhoda okolností. Poznám Vaculíkovu agentúru a tých ľudí. Robia pre Divé maky a ponúkli mi, že toto by som mohol robiť. A mne sa to páčilo. Ako umelec nepôjdem pomáhať na stavbu alebo čistiť smeti na Lunik. To je parketa pre politikov pred voľbami. Ja kreslím, tak môžem pomôcť tým, čo viem robiť.

S tímom z Vaculíkovej agentúry sme vymysleli napokon tento komiks. Myslím, že je úplne univerzálny. Rozumie tomu každý – aj decká, aj dospeláci. Je to presne ako ten komiks, ktorý kedysi vznikal pre prisťahovalcov v Amerike, ktorí nevedeli poriadne ešte ani čítať. Zdalo sa mi to ako dobrá cesta, že to nie je zbytočná práca.

Pracovali ste v reklame dlhé roky. Tam sú komiksy väčšinou zhustené do jednej – dvoch ilustrácii. Tentokrát sa kreslilo niekoľko strán. Aké to bolo pre vás ako pre autora?

V reklame je potrebné na čo najmenšej ploche podať čo najviac informácií. Ale toto bolo príjemné, lebo to bol celý príbeh. Samozrejme, je to drina robiť celý komiks. Stálo ma to nejakých desať-pätnásť dní a nocí môjho času a života. Ale bola to príjemná práca, lebo v bežnej reklame má klient presné zadania, čo tam chce dostať. A toto bolo skôr také ako voľný príbeh, bolo to bližšie komiksu. V podstate to s reklamou nemalo nič spoločné.

Ako vy vnímate rómsku komunitu a talenty rómskych detí?

Ja si myslím, že to je úplne jedno, že ľudia sú rovnakí. Možno, že oni sú talentovanejší po tej hudobnej stránke, aspoň tak sa to hovorí. Ale to sú tiež možno len predsudky. Neviem. Je asi treba hľadať možnosť , ako ich dostať z tej izolácie. Lebo zdá sa mi, že oni sú v tom sami zahrabaní, že každý ich má za nejakú nižšiu ligu. Možno sa z toho nevedia sami dostať.

Treba im zrejme umožniť, aby mohli ísť ďalej. Ja si myslím, že sú proste takí ako my, ale tá ich separácia, neviem či pre nich prirodzená alebo vytvorená väčšinou, nami, vytláčaním ich mimo, za mestské hradby im neumožňuje poznať svet a život v širších súvislostiach. A potom vznikajú tie problémy, ktoré nám komplikujú život vzájomne.

Divé maky nedávajú deťom len finančnú podporu, ale aj motiváciu rozvíjať sa, pretože vidia, že sa o ne niekto zaujíma. Vy sám ste nedávno v rozhovore spomínali, že ste mali neľahké študentské obdobie. Mali ste problémy s internátom a váš otec prišiel o prácu, takže nebolo peňazí navyše. Myslíte, že vtedy by vás motivovalo, keby existovala organizácia, ktorá by vás podporila?

V prvom rade, ja som si za väčšinu problémov mohol sám. Nebol som nijako diskriminovaný. Mal som problémy kvôli tomu, že som bol lajdák a provokatér, bolšácky režim k tomu jednoducho vyzýval. To bola len moja chyba. Skôr som si myslel, že táto organizácia má zmysel, pretože tieto veci sa neriešia. Vždy je nejaká nová vláda a každý má veľa rečí o tom, ako to ide riešiť. Vyhlási nejakého tajomníka, niekomu dajú na to prachy a nakoniec zistia, že nič nevymyslia. Nič, čo je presné, normálne, adresné.

Lebo toto sú veci, ktoré sa musia robiť konkrétne. A tu je výhoda Divých makov. Nie je to žiadne paušalizovanie, ale vyberajú sa presní konkrétni ľudia. Každý je v iných podmienkach a každý potrebuje niečo iné. Takáto pomoc funguje len keď je adresná. Keď je to plošné, tak to nemôže fungovať nikde. A toto je podľa mňa najväčšie plus Divých makov. To nie sú nejaké plošné programy, ale za každou akciou je jeden konkrétny človek, o ktorého sa jedná a každý sa rieši individuálne.

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (2 hlasov, priemerne: 4,00 z 5)
Loading...

Pridaj komentár