Byť šťastná medzi hrncami?

Jej prvú knižku som dostala od priateľky a stala sa pre mňa zdrojom útechy, keď mi „dochádzala para“. Strčená vo vrecku, v kabelke, pod vankúšom – malá, ale nabitá emóciami a pozitívnym videním sveta, materstva, ženstva a to všetko bez sladkastého úsmevu mimo reality.

Rovnako reálna, radostná a vychutnávajúca si život je aj Hana Pinknerová, autorka množstva fejtónov a zamyslení na rýdzo žensku nôtu. Presvedčte sa samé.

1. Kým si Vás našlo dnešné písanie, preskákali ste neuveriteľné množstvo zamestnaní. Ak by ste mali sama seba charakterizovať, čím  teda Hana Pinknerová je a čo vie robiť najlepšie?

/smiech/ Úplne na prvom mieste a v samotnej podstate som milovaná Božia dcéra, to zisťujem čím ďalej, tým hlbšie a bezpečnejšie, pretože – ako pozerám – ostatné moje životné role sú veľmi pominuteľné. Keď sa z matky neskôr stanem svokrou a neskôr babičkou, tak si myslím, že na tom veľmi stáť nemôžem, ale to, že som milovaná Božia dcéra, to už mi nik nevezme. A čo viem najlepšie? Hm, možno uvariť zelňačku – veľmi dobrú. 

2. Vaše zamyslenia a fejtóny vrátane Vašej necelebritnej vizáže dodávajú mnohým mamám a ženám pocit, že sú normálne. Aké je to podľa Vás byť ženou a mamou?

No, byť maminkou to bolo najlepšie zamestnanie, aké som kedy mala a byť ženou,  tak sa cítim dobre, to sa mi veľmi páči. Ja sa rada zdobím, rada sa maľujem, rada robím ženské veci, ako trebárs pestovanie kvetiniek alebo rada dostávam kytičky… rada varím, rada sa starám o domácnosť, aby bolo u nás útulne… a neviem, čo by som mohla robiť iné radšej, ako práve tieto ženské veci.

3. Niekedy sa z Vašich textov zdá, akoby Vám výchova šla podstatne jednoduchšie ako iným…

No, keď to po sebe čítam, tak mi to tiež tak pripadá! /smiech/ Ale myslím, že ono to tak vypadá, len keď je to napísané…  Je to normálna drina, je to práca, je to na plný úväzok. Je to veľmi náročný hlavný pracovný úväzok na dobu určitú.

4. Prezraďte tým zo žien, ktorým sa to nedarí: akou optikou sa dá naozaj dobre vidieť Boh medzi hrncami?

Ja fakt neznášam, keď muži tvrdia ženám, že buďte šťastné medzi tými hrncami, pretože Boh je medzi hrncami. No jasné, že tam je! Ale prečo o tom musia takto hovoriť? Prečo nehovoria o tom, že Boh je trebárs za počítačom alebo v kabíne autobusu alebo v hasičskom aute – On je predsa všade. A nejde v prvom rade o to, aby   žena presvedčila sama seba, že má byť tá gazdinká, že má byť za tými hrncami, pretože to nikto iný okrem nej nemôže zistiť, či je tam jej miesto. Ja by som sa bála hovoriť, že žena môže byť spokojná jedine v kuchyni medzi tými hrncami, pretože tam je môj Boh. Ako to môže vedieť? Možno je lekárka a nemá čas byť medzi hrncami alebo je automobilová pretekárka alebo … ja to fakt netuším. Takže ak sa niektorá žena cíti zle medzi hrncami, tak by som jej poradila, aby si v prvom rade hľadala Božiu vôľu pre svoj život. Nech skúsi nájsť to, čo jej Boh hovorí. Ak jej hovorí, milujem ťa medzi týmito hrncami a pozri, koľko radosti tu pre teba mám, tak tam môže byť spokojná, ale možno ju povedie niekam inam… ja neviem. Mňa urobil šťastnou a spokojnou medzi tými hrncami, ale musím povedať, že som nikdy nebola len tá žena medzi hrncami. Vždy som robila iné veci. Vždy som niečo písala, nahrávala pre rádio alebo robila korektúry alebo záhradku alebo  … no nikdy som nebola len puťka domáca. A možno preto ma to doma tak veľmi baví. 

5. Mnohé ženy trpia dnes stratou identity a pocitom, že nemôžu byť naraz dobrou mamou, manželkou aj vynikajúcou odborníčkou a kolegyňou. Máte na to recept?

Jedno po druhom.

6. V riadkoch Vašich knižiek vonia čokoláda, láka brusnice a cítiť pohodu. Čo ale robí Hana Pinknerová, keď je v strese, nestíha, kopia sa jej problémy a ona cíti, že je tiež len žena?

No, zlostím sa, jačím, plačem – ako všetky tie ostatné ženy. Niekedy je možno celkom strategické sa občas zrútiť. 

7. Písanie, vysielanie v rozhlase, termíny uzávierok,  domácnosť, manželstvo, výchova, ľudia okolo. Prezraďte potichu, čo robíte najradšej, keď už je po všetkom a všetci dostanú, čo treba?

Idem spať. Ja rada spím. Alebo vleziem do vane a tam si čítam buď nejakú „desnú“ detektívku alebo nejaký slaďák. Alebo sedím v záhrade alebo na balkóne….  ale najradšej naozaj spím. Najsladší je iba sen.

8. Na všetkých vašich fotografiách sa usmievate a je jasné, že vám chutí žiť po žensky. Mohli by ste na záver prezradiť, ako na to?

Ja myslím, že hovorím celý čas len o tom, ako nájsť v živote  spokojnosť s tým miestom, ktoré nás Boh v živote vyhradil alebo do ktorého nás  posadil a myslím, že to celé vyplýva z toho, mať spokojnosť vo vzťahu s Ním. Fakt si byť istá, že On je so mnou spokojný,  to že som maminka, že je to fajn, že to stačí a že v tomto okamihu nemusím robiť nič viac. A potom –  buď aj keď ešte maminka som, tak mám poriadne robiť niečo iné, čo vidím, že robiť mám, alebo keď deti odrastú, čo je už aj môj prípad, tak zas hľadám, kde mám byť – a nikdy to veľmi dopredu neviem, ako dlho budem ešte spisovateľka, alebo zo mňa urobí niečo iné. Či mi dá iné zamestnanie alebo niečo iné.. neviem. Som stále na ceste. Stále chcem byť v strehu, či Boh nezmenil zadanie. Či ma už nevedie k niečomu inému. Je mi jasné, že už ťažko budem krasokorčuliarka, ale – človek nikdy nevie. 

Za rozhovor ďakuje Mária Kohutiarová

(7 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...