Život ide ďalej alebo leukoplast, ktorý nedrží

V románe Jonathana S. Foera Príšerne nahlas a neuveriteľne blízko Oskar Schell, deväťročný chlapec, ktorého otec zahynul pri teroristickom útoku, nacvičuje v škole Hamleta a v jednej chvíli si predstavuje, ako maskou lebky trieska spolužiakovi po hlave až do bezvedomia.

Aj teraz mám mierne studené prsty, keď sa k tým riadkom vraciam.

„Chcem, aby krvácal, lebo si to zaslúži. A nič iné nemá zmysel. OCO nemá zmysel. MAMA nemá zmysel. OBECENSTVO nemá zmysel. Shakespeare nemá zmysel… Jediné, čo v tejto chvíli má zmysel, je to, že trieskam Jimmyho Snydera do tváre…

… trieskam ho lebkou, ktorá je aj RONOVOU lebkou (za to, že umožnil MAME, aby ďalej žila) a MAMINOU lebkou (za to, že ďalej žije) a OCOVOU lebkou (za to, že zomrel) a BABKINOU lebkou (za to, že ma tak strápnila) a lebkou DR. FEINA (za to, že sa opýtal, či by z ocinovej smrti nemohlo vyplynúť aj niečo dobré) a lebkou každého, koho poznám…“

Také autentické. A také dôverne známe. Hnev, bezmocnosť a škaredé predstavy, ktoré mávame po smrti najbližších. Niekedy v nich nemusí byť lebka a veľa krvi, ale osamelý strom pri rozbitej ceste, ako cieľ vašej zúfalo rýchlej jazdy autom.

Škaredé predstavy. Sú tu.

Ostro kontrastujú s overenými frázami, ktorými nešetria ľudia okolo, aby vás vrátili naspäť, preto dokola opakujú, že život ide ďalej, musí ísť ďalej, používajú to ako leukoplast, bez toho, aby najprv umyli ranu.

Jednoducho vás nevládzu počúvať, preto sa sústredia na nejaké múdre posolstvo a trúchliaci človek má za úlohu ho aplikovať (odstrihnúť sa od smrti, pokračovať v živote, oči upierať na budúcnosť). Všetci vedia, že to chce čas, rozdiel je len v tom, koľko vám ho kto dá. Máme normy a tabuľky ešte aj na trúchlenie.

Niektorí ľudia okolo smútiaceho človeka sú celkom nespokojní s progresom: keby ste si to neškrabali, nemuselo to teraz hnisať. Prípadne vás obvinia, že vám to vlastne vyhovuje stále prešľapovať v smrtonosných témach. Strhnú vám leukoplast so zaschnutou krvou a zopár chlpmi.

Keď mi zomrel muž, niekto mi povedal, že mám šťastie, lebo sa z toho môžem vypísať. A ja pritom zakaždým do poslednej chvíle zvažujem, či každý jeden článok dám von, lebo nechcem touto svojou témou obťažovať.

V skutočnosti bolo v mojej životnej situácii šťastím, že som mala okolo seba ľudí, ktorí ma vládali počúvať. Ktorí mi nechali absolútny priestor – vracať sa k veciam do minulosti dovtedy, kým sa mi samej neopotrebovalo o nich rozprávať.

Neprerušovali ma, nenapomínali, že sa opakujem, nevyčítali mi, že prešlo už toľko času a ja hlásim regres, toľký v poradí, nezahanbovali ma pre škaredé predstavy.

Nenanucovali mi zle držiaci leukoplast. Pridali ďalšie poleno do kachlí, aby mi pri polnočných rozhovoroch nebola zima. Alebo pridali do kroku o tretej ráno na nábreží Dunaja, aj keď ich dávno omíňali otlaky v topánkach.

Byť prijatý v smútení bolo určite kľúčové, aby som po smrti muža znovu objavila prítomný čas. Nič viac, nič menej, taká banalita.

Naposledy mi to preblesklo, keď som počula, ako Lady Gaga spieva I´ll never love again – a napadlo mi, ako jej niekto hovorí to mne dôverne známe: Ale moja, si mladá a pekná, ešte si niekoho nájdeš… a možno aj dvoch.

Ja by som jej nepovedala nič. Spievala by som s ňou. Oskarovi Schellovi by som nepovedala nič. Iba by som ticho plakala, keby mi hovoril o všetkých svojich lebkách. Bola by som tam, nie „ďalej.“

(20 hlasov, priemerne: 4,80 z 5)

Loading...