Keď boli moje deti maličké, nebolo mi zaťažko cestovať s nimi hore dolu na Slovensko viac ako tisíc kilometrov, hoci každý mesiac. Lákalo ma to domov, za rodinou a potom zase domov, na ostrov.
Občas som u niektorých zazrela až hrôzu v očiach, ako sa to dá zvládnuť s takými malými škrekľúňmi; to boli tí, ktorí by si netrúfli otočiť to s bábätkami ani raz v roku na dovolenku. Pre mňa to bola zabehaná rutina.
Desili ma, naopak, iné veci.
Moje hrôzostrašné scenáre
Lepilo mi, keď som si predstavila, čo robí väčšina rodičov bežne každý deň. Tie kilometre ako na bežiacom páse pri rozvoze detí do škôlok, do škôl, na krúžky. A ten čas stratený v kolóne áut v štandardnej špičke tam, aj cestou domov.
Hodina čistého času, kým moja kamarátka zavezie ráno svoje štyri deti do štyroch rôznych inštitúcií. A to sú ešte všetky v jednom meste, aspoňže tak. Každé začína v inom čase. Každé v inom čase končí. Medzitým každé na iný krúžok, iný tréning.
Musí to byť logistika jak sviňa. Dennodenne. Skrátka desivé.
Keď chceš Boha rozosmiať
Hovorila som si vtedy, hádam moje deti budú chodiť do školy na bicykli. Husia koža, keby som mala byť aj ja jednou z tých novodobých matiek – neplatených taxikáriek.
Zakaždým, keď som sa pred mužom zaprisahávala, že toto nikdy, ale nikdy nechcem robiť, som musela Boha rozosmiať.
Presťahovali sme sa na Slovensko. Lodnú MHD, ktorú som využívala pri presunoch z ostrova do Zadaru a naspäť, som vymenila za vlak do Bratislavy. Bicykle do dedinských škôlok a škôl sa mi splnili, čo ma prenáramne tešilo. Taxikára robil muž, čo ma tiež tešilo.
Vyzeralo to, že sa po čase dobre zabeháme. Ak bol aj nejaký zádrhel, ako napríklad, že sa mi zlomil kľúč v zámke a bicykel mi ostal uväznený pred obchodom, stačilo zavolať starostovi, ten odpílil, bicykel som mala za chvíľu doma. No krásny život.
A žili šťastne, až kým nepomreli
Potom som zrazu ovdovela. Potom sa náhle zozimilo. Smútok v srdci, pod nechtami mráz, už sa nepedálovalo tak zľahka. Bicykle sme nechali tak.
Každý deň som šliapala peši tri hodiny z jednej dediny do druhej, raz pre škôlkara, raz pre školáka, nedajbože jeden z nich ochorel.
Ostala som odkázaná na komunitu ľudí okolo mňa, ktorí by tú logistiku jak sviňa vždy dotiahli – potiahli za mňa (mimochodom, vám už dieťa priviezol zo školy váš starosta?)
Auto, ktorého som sa tak desila, mi požičala rodina a funkcia matky taxikárky, od ktorej som sa tak vehementne odtŕhala, mi padla na hlavu z nebies. Dnes to robím rada, hoci po krátkych trasách a logistika je vrcholne nekomplikovaná, lebo „nekrúžkujú.“
Matka taxikárka
Zakaždým, keď si sadnem za volant, držím ho tak, ako ma naučil muž. Musí byť na mňa hrdý, na paničku, čo tu teraz nacvičujem bez neho.
Chýba mi jeho smiech, keď sedel vedľa mňa, mne to vôbec nešlo a nadávala som ako pohan. Teraz nemôžem pred deťmi, nebolo by to edukatívne. Vždy si počkám, až kým ich vyložím. Pustím si hudbu, spievam falošne na plné pecky a popritom si občas poplačem. Život je už taký.
(4 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...
