Z mora na Podunajskú nížinu po X rokoch

Po ôsmich rokoch sme znova na rodnej zemi, na milovanej Podunajskej nížine. Ďaleko od mora, od ostrova, od vetra, ktorému som dennodenne nastavovala tvár. Soli mám dosť, na mojich lícach, o to pokoj. Bývajú často mokré, len tak, človek ani nevie, prečo plače, asi od dobroty.

Aj v Sturbuckse som sa rozplakala.

Chýba mi na jazyku moja bijela káva, môj kafić. Trocha čerstvého chleba z pekárne. Rituály. Cesta na bicykli do dediny. Okrikovanie po chlapcoch. Akcie v obchode. Hodinky podľa toho, ktorá MHD pristála na rive.

Ale dnes som sa znovu prichytila pri tom, ako hrdo sa dívam na svojich synov, keď na bicykloch vyberáme zákruty a križovatky smerom do školy, náš nový život, nové rituály. To okrikovanie, samozrejme, ostalo.

Krčmy sú všade

Na dedinskom kostole pri synovej škole odbíja štvrť, pol, trištvrte, celá, aj to som si za tú krátku dobu všimla. Od kostola dole vedie ulička k futbalovému ihrisku, je tam aj krčma.

(„Aha, mama, je tu kafić, môžem si ísť vypýtať sok od jabuke?“ Môžeš, skús po slovensky. Ja si určite kávu nedám. Nemá to cenu. Na Podunajskej nížine nevedia robiť kávu. Nevedia a nehádajte sa so mnou).

Na ihrisku je tráva, ktorú sme na ostrove nemali. Hrá sa tam futbal, ktorý sme na ostrove nemali s kým. Sú tam aj tréneri, ktorí sa deťom venujú len tak, možno aby nemuseli byť doma so ženami.

Na ostrove som musela byť všetko: aj tréner, aj žena, s ktorou musí byť chlap doma. Teraz môžem byť konečne už len matka roztlieskavačka. Nový život.

Knihy a zmazané riadky

Jedna z vecí, ktoré som chlapcom sľúbila pri sťahovaní, že budeme chodiť do novej knižnice. Nie čakať na bibliobus – autobus, knižnica na kolieskach, ako sme boli zvyknutí na ostrove.

Vylodila sa každé dva týždne v stredu z trajektu. Vtedy sme mali nedeľu. Vždy si chlapci navyberali kníh, ktoré som potom s významnými odmlkami simultánne čítala a prekladala, lebo neznášali, keď som na nich hovorila po chorvátsky.

Aj tu v našej novej dedine je knižnica otvorená v stredu, na obednom úrade. A tak sme teda šli. Teta z úradu v nej mala akurát rozložené sušiaky s prádlom. Nečakala, že niekto príde. Veď nikto nechodí. Ani členské nevyberajú. Ani nové knihy nekupujú.

Môžeme však prísť kedykoľvek, požičať si čokoľvek. Staré, ale krásne knihy. Ktoré som si nestihla prečítať, keď som bola malá. Môžem teraz. Ak na mňa večer nepadne depresia, že sa mi rozmazávajú riadky pred očami. Človek ani nevie, prečo plače, asi od dobroty.