Túto vetu si pamätám dodnes, hoci môj prvorodený má už svoj prvý vlastný holiaci strojček a budem si ju pamätať do smrti. Vrátane ľahostajnej, nezúčastnenej tváre istej primárky novorodeneckého oddelenia istej nemocnice v Bratislave.
Šok. Čo to hovorí? Odkiaľ to vzala? Zmätok, neistota, slzy, obavy, pred očami behajú hrôzostrašné scenáre…
A potom vzdor. Ja si svoje dieťa onálepkovať nedám a keby niečo, je to stále MOJE dieťa!
Stalo sa to pre blbosť, ktorá je už dávno vysvetlená. Môj synátor sa narodil a jeho obvod hlavičky presahoval tabuľkové parametre, ktoré boli určené pre deti jeho veku. Po onej „úžasne povzbudzujúcej“ vete nasledoval kolotoč vyšetrení, z ktorých každý mesiac sa opakovala návšteva v poradni pre rizikových novorodencov onej pani primárky.
Cítila som sa tam divne. Sam, ktorý bol len dojčený a v polroku mal pomaly zárezy aj za ušami a váhu 10,5 kg medzi nedonesenými, chudorľavými, vyľakanými maličkými detičkami.
Z tohto začarovaného kruhu nás paradoxne vytrhli tí odborníci, ktorí mali potvrdiť „presnú diagnózu“. Najprv nás láskavo s verdiktom „absolútne zdravé krásne dieťa“ odprevadila p.dr. Mečiarová z neurológie na Kramároch (nakoniec, už to bolo jasné pri prvom vyšetrení, keď na naše ohlásenie sa o veľkej hlave pozrela na môjho zákonitého a povedala s úsmevom „Má ju mať po kom“)… a o čosi neskôr aj veľmi milá genetička z rovnakej detskej nemocnice. Konečný verdikt znel vápniková porucha, zdedená po mne.
Len „vďaka“ prílišnej horlivosti
onej osôbky nás to stálo 11 mesiacov veľmi nepríjemných vyšetrení všetkého druhu, ktoré sa nakoniec ukázali ako zbytočné.
Ale môj syn je aj tak postihnutý. Ale trochu inak, ako si pani primárka myslela. Je študentom Školy pre mimoriadne nadané deti v Bratislave… Jediné, čo mu je, je problém s jemnou motorikou a odpor k takej rýchlosti pohybu, ktorá by prevyšovala rýchlosť slimáka. Naša skvelá pediatrička na to zahlásila: „Teraz sa s ním choďte ukázať pani primárke…“
Mali byť postihnutí a nie sú…
Nemala som na to chuť. O to viac mám chuť stále bojovať o každé dieťatko, ktoré je pred či po narodení označené ako „iné“. A ktovie prečo, prešlo mi ich cez myseľ a modlitbu viac než dosť. Nakoniec, prvý bol vlastne môj synovec, ktorý sa narodil ťažkej astmatičke, s veľmi zlou rodinnou anamnézou (mama mojej švagrinej, rovnako astmatička, zomrela mladučká pri treťom pôrode). Už on mal byť postihnutý… dnes je úspešne postihnutý pubertou…
A bolo ich ešte veľa. Pred piatimi rokmi… mamina, čerstvo prisťahovaná do mojich končín, pár týždňov pred pôrodom, pri zmene lekára súvisiacej so sťahovaním, sa ocitla v nemocnici nášho mesta a bola totálne na infarkt. Z dieťatka, ktoré bezproblémovo rástlo dovtedy v brušku, sa stal objekt sporov medzi gynekológmi v tichej súťaži o strašidelnejšiu diagnózu. Najkrajšia z nich bola rázštep podnebia a iné „perličky“… Povzbudzovanie, dolievanie odvahy… takisto prvé dieťatko… Rebeka sa narodila síce drobná, ale nádherná a zdravá a dnes jedinou jej vyšinutosťou je jej temperament v úžasnej symbióze s hustou ryšavou kučeravou hrivou.
A pred rokom sa miesto chlapčeka, ktorý mal ísť do komína s „istou diagnózou Downovho syndrómu“ narodilo nádherné zdravé štvrté dieťatko mojej dobrej kamarátky.
Teraz čakám na posledných pár týždňov, či sa potvrdí Rettov či Downov syndróm mne veľmi blízkej osoby, ktorá má doma jednu trojročnú raketu a jedného anjela v nebi. Vytúžené, vymodlené dieťa… riskla to, prijala a pripravuje sa na to, čo môže prísť.
A minulý týždeň mi mail písala ďalšia. Štvrté, želané. Vraj vyšší vek a z AFP vyšiel s veľkou pravdepodobnosťou Down. Čo by ste jej poradili?
Ja stále stavím na odvahu a vieru, že ani lekári nevedia predpovedať 100% diagnózu. Možno máloktorá z mamičiek vie, že stále ide len o pravdepodobnosť a nie o istotu. Strach má veľké oči a mne sa občas zdá, že sa niektorí z lekárov hrajú viac na bohov, ako sami vedia a ako sa im patrí. A pravdou je, že máloktorá sa pri počutí takej diagnózy pýta, do akej miery je to isté… A nakoniec, som presvedčená, že o tom, aké dieťatko sa narodí, rozhoduje nejaký iný Šéf… a ja chodím k Nemu veľmi často lobovať… 🙂
Aspoň prepáčte
Čo takéto slová narobia so psychikou ženy, si vie každá z nás predstaviť. Ja a ani nik z mojich známych sa za chybné diagnózy nedočkalo z ich strany ani ľudského „prepáčte“. Možno niektorým lekárom chýba väčšia pokora a nám väčšia odvaha.
(18 hlasov, priemerne: 4,70 z 5)
Loading...
