Tabletky pre matky

Môj piatak, a spolu s ním tisícky detí, je už viac ako mesiac doma. Mama mi doniesla z lekárne tabletky, ktoré teraz vo veľkom užívajú „mamičky“ na nervy.

Podľahla som, tiež som obdeň zrútená. A to napriek tomu, že sa mi oproti prvej vlne výrazne polepšilo, lebo aspoň jedno dieťa chodí do školy a druhé má online. Naozaj nechápem, je to len jeseň môjho života alebo prečo mám šedivé kúty na hlave?

„A to si predstav,“ hovorí mi kamarátka, „žeby si musela chodiť normálne do práce a decko mala zatiaľ doma, ako by si toto zvládala?“

A ja si to teda predstavujem.

Aké to musí byť super, povedzme, vykladať tovar v obchode, regál za regálom, celkom nerušene, len si tak pracuje človek a nikam nemusí odbiehať. Do detskej, do kuchyne, vyložiť práčku a potom ísť po ďalšie decko do školy. Neviem, kedy som naposledy len tak „pekne“ pracovala.

Možno som len unavená, možno už zo mňa vyprchalo pôvodné takmer nadšenie z aspoň nejakého internetového vyučovania. Sú dni, že prestávam byť vďačná, že nie sme tak chudobní, aby sme nemali na čom sa pripojiť na hodiny, aj internet máme ako naschvál zaplatený ešte na rok dopredu.

Napriek tomu, že učitelia sú neskutoční a ohromne trpezliví, že s deťmi milo komunikujú, aj keď niekto zvestuje, že musí ísť „kakať,“ a dávajú im láskavú spätnú väzbu k úlohám, ktoré nie sú vždy vypracované načas, napriek tomu, že sa škola za pochodu snaží a prispôsobuje rozvrhy, napríklad pridaním ďalších online hodín navyše, nemám z toho dobrý pocit.

Počujem z vedľajšej izby, ako sa spolužiaci môjho syna každú chvíľu vyučujúcich pýtajú, kedy už konečne pôjdu do školy. Deti, ktoré si vraj zvyknú na všetko, tento úbohý mýtus vyvracajú, jednoducho si idú svoje.

Dívajú sa na seba cez malé obrazovky, skúšajú vyrušovať a robiť blbosti, ako keby boli v škole. Ale nie je to ono. A keď majú možnosť po online hodine ešte chvíľu len tak pokvákať medzi sebou, často radšej idú, ja neviem, kakať.

Moje dieťa je už po prvej hodine úplne mimo. Nepríčetný výraz, až sa musím pýtať, či sa zrkadlíme navzájom. Koncentrácia po pár minútach upadá, nedajbože seká zvuk/obraz, nikto nevie, o čom je tá prezentácia, stále nejaké rušivé podnety, stíšte si mikrofóny, decká, teraz vyvolám toho, čo nešiel…

Mňa ide každú chvíľu roztrhnúť, keď musím odbiehať za ním do izby, on je stratený a spolu sme ešte viac. Mám pocit, že som dokopy nič nespravila, že on sa dokopy nič nenaučil, že je to premárnený čas, pre neho, pre mňa, pre nás. Cyklíme sa dokola, občas príde výbuch, občas tabletka z lekárne.

Vždy večer si poviem, nevadí, nechaj to už tak. Zajtra bude lepší deň. A keď mi to nestačí, vyštverám sa na synovu poschodovú posteľ, spiaceho ho objímem a chvíľu s ním len tak pekne dýcham.

(13 hlasov, priemerne: 4,50 z 5)

Loading...