Slzy na advent

Už mi horí tretia sviečka na adventnom venci, ružová. Tá, ktorá patrí zapáliť mame. Lebo tradície musia byť.

Čečina mi opadáva ako ešte nikdy, na ostrove sa mi také ani raz nestalo. Borovice viac vydržali.

Každý rok šiel muž s chlapcami za dom do lesa, vystrojil ich nožnicami a pílkami, ale ozajstnými (sú to predsa nejakí chlapi a nie bábovky, zvykol hovorievať, keď videl, ako mi tvár mení farby a jemne popolavie).

Zakaždým prišli celí, neporušení, iba rozrušení šťastím, že tie hlúpe konáre nám už nebudú trčať do cesty a fackať nás, keď vystrčíme hlavu z auta. Zariadili. Odpílili.

Panička sa mohla pustiť do výroby.

Viazala som borovicové konáre „najlonom,“ na ktorí miestni chytajú ryby a ligne, ozdobovala sušenými pomarančami, ktoré sme odtrhli niekde na ostrove (hádam ich nenecháme zhniť, keď nemá ruky, ktorá by sa po ne načiahla) a pridala zopár drevených figúrok a bolo hotovo.

Vždy vyzeral tak infantilne, ale bol náš. Každý rok.

Tento rok nie sme na ostrove a tento rok sme sami.

Čečina nejako prišla alternatívne a vencov som porozdávala po celej rodine, aj babke do Šarfie, ktorá mi povedala, nech ho dám do chodby, „nech šeci vidzá.“

Hrala som sa po nociach s pištoľou a lepila na vianočné vence orechy, arašidy a kraviny jeden po druhom, po treťom. Aj do dvoch v noci. Mama mi povedala, že načo, radšej som mala ísť spať, lebo v Petržalke na dverách jej ho hneď ukradnú.

Načo, načo. Na to. Je to dobrá psychoterapia.

Keby som mala, lepím aj kávové zrnká. Keby som mohla, lepím aj slané slzy. To je najlepšia psychoterapia.

Príde mi to, že mám tak málo času poriadne plakať. Že si to tak musím kúskovať. Napríklad niečo ráno, keď odprevadím deti do školy, do škôlky a som konečne chvíľu sama so sebou. Alebo večer, keď ich dám spať. Ležím s nimi v posteli, kým nepočujem, ako na nich sadol spánok a ja môžem iba si tak plakať.

Dni inak strašne rýchlo letia.

Príliš rýchlo. Musím fungovať, jednoducho lebo chlapci. Každé ráno otvoriť oči, raňajky, vychystať do školy, občas ešte dostrúhať ceruzky. Stále ich popoháňať, aby sme stihli toto, hento, tamto.

Ako to, že už sme v tej „lepšej“ polovičke adventu?

Radšej sa nechcem pozrieť do kalendára, čo je za dátum. Lebo určite by som zistila, že takto pred rokom sme mali doma napečenú už tretiu várku medovníkov. Aj vanilkových rožkov zjedených za dva plechy.

Možno o takomto čase som už bola vydriapaná na kuchynskej linke a zoškrabovala celoročný prach z najvrchnejšej poličky.

Tento rok som zvládla akurát veniec, z ktorého mi ostošesť opadáva čečina, až z neho za chvíľu ostane len slamený skelet. Bude možno taký nahý, ako som ja. V tej pravde, že už nič nie je a nebude ako predtým.

Už to tak nezvládam, ako keď tu bol môj muž. Už sa mi ťažšie hrá na paničku. Teraz som taká rada, keď prežijem deň. A potom ten ďalší.

Možno to tu do Vianoc predsa len zavonia medovníkmi a vanilkovými rožkami. Budem na seba patrične hrdá a keď budem mužovi páliť sviečku, poviem mu, vidíš, môžeš byť na mňa hrdý aj ty, na paničku.

Ale dnes to určite nebude, lebo miesto toho, aby som na tie medovníky zamiesila, radšej som syna ostala držať za ruku, až kým nezaspal.

„Nie som smutný, ale chýba mi. Neviem, ako by som ti to vysvetlil, ale chýba mi stále.“

Aj mne chýba. Dávam zase raz bokom všetky múky a medovníkové korenia. Možno sa podarí zajtra, možno tieto Vianoce vôbec. Ale na chvíľu zastať a nechať veci tak, pomodliť sa a poďakovať aj za tento deň, je tá najlepšia psychoterapia.

(11 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...