Slobodná matka verzus súčasná spoločnosť

Nezáleží na tom, koľko ľudí dieťa vychováva, ale ako ho vychováva. Hovoríme to často a tvárime sa, že slobodné mamičky sú o.k., je to o slobodnom rozhodnutí ženy, niekedy to proste dvom vo vzťahu nejde. Ach, nie sme predsa z minulého storočia, aby bola taká „maličkosť“ problémom.

Skutočne? Sme u nás naozaj takí demokratickí, tolerantní, úžasní? Slobodné mamičky to vedia najlepšie. Z mnohých vašich príbehov aspoň jeden…

Názory z minulého storočia?

Je zaujímavé pozorovať, ako sa dnešná spoločnosť pozerá na slobodné mamičky. Nájdu sa takí, podľa ktorých by sa mala takáto žena hanbiť. Myslím, že toto bol prevládajúci názor minulého storočia, slobodná mamička = hanba rodiny.

Takíto ľudia by asi boli najradšej, ak by potenciálna slobodná matka radšej išla na potrat. Alebo ako si to riešenie inak predstavujú? Svadba? Za okolností, že sa tí dvaja nebudú ľúbiť, že ich vzťah bude chorý, len aby tým ostatným zavreli ústa?

„Materstvo nebolo niečo, čo by som si plánovala.“

Aj ja patrím medzi spomínané slobodné mamičky, ale nie tie z Hollywoodu. Moje materstvo nebolo niečo, čo by som plánovala, teda určite nie v 23 rokoch… No viete si predstaviť, ako tie „dva prúžky“ vedia zatočiť s celým vaším svetom.

A čo robiť vtedy, keď váš nadovšetko milovaný partner reaguje tak, akoby bocian zaklopal na nesprávne dvere a stačí ho odohnať? Bolo preňho totiž úplne nepochopiteľné, ako sa to práve nám mohlo stať! Veď si celé tie dva týždne, čo som bola doma z Anglicka, dával pozor!

Mrkva v zime… (ak poznáte ten vtip so zajacom – Ako chytiť zajaca v zime? Pred zajačou norou zapichnete do snehu mrkvu, dáte na ňu žiletku, zajac vyjde von a krúti nad mrkvou začudovane hlavou: „Hm, hm, hm, mrkva v zime…“). Teraz sa mi píše ľahko, ale verte mi, vtedy mi do smiechu nebolo.

Sama v Anglicku, plná šialene zmätených myšlienok – čo teraz, veď mám rozrobenú výšku, on dieťa nechce, nemám kde bývať, ako to malé zabezpečiť… Podotýkam, že ten vzťah nebol len taký hocijaký, pre mňa bol tým známym „navždy“, trval skoro tri roky, počas ktorých sme spolu žili a bola som si istá, že ma ničím nemôže prekvapiť. Ale prekvapil.

Vraj si uvedomil, že ma už nemiluje a tým to preňho celé haslo. Vyživovaciu povinnosť si plniť bude, nič iné nech nečakám. Zrazu bol predo mnou úplne cudzí človek, bez akéhokoľvek citu, plný chladu. Brrrrr, ešte teraz ma striasa. Bol to oveľa väčší šok, ako keď som uvidela tie dva pásiky.

Kým som tú zmenu rozchodila, prešli tri mesiace plné sĺz a nádeje, že zmení to strašné rozhodnutie a budeme opäť spolu. On si však žil svoj život ďalej bezo mňa, akoby sa mu priplietla do života nejaká otravná mucha, ktorej sa, chvalabohu, nadobro zbavil.

Ja som mu totiž po tom dlhom čase, úplne na dne s nervami, oznámila, že ak čakal, kedy to ukončím ja, tak práve nastal ten čas a ďalej už nevládzem. Nechcem ho už nikdy vidieť a nech zabudne, že má niekde dieťa, pretože jeho peniaze nepotrebujem.

Tým som sa preňho stala niekým, kto sa hrá na emancipovanú ženskú a vraj si skazím celý život, akoby dieťatko bolo nejaká zákerná choroba alebo handicap.

Rodičia prijali správu o mojom tehotenstve najlepšie, ako som si len mohla predstaviť. Povedali mi, že budú stáť pri mne, pomáhať mi a spoločne to zvládneme. Nič iné som vtedy nepotrebovala počuť. A tak som sa na ten malý zázrak začala tešiť.

Hm, nikdy nezabudnem na moment, keď som moje krásne bábätko prvýkrát videla na obrazovke na sone. Keď som vošla do ordinácie a lekár sa ma spýtal, či som rozhodnutá dieťatko donosiť, odpovedala som, že ešte neviem. O pár minút, keď videl môj výraz v tvári po tom, ako som uvidela toho „jedenásťtýždňového“ drobčeka, usmial sa a povedal: „Vidím, že ste sa už rozhodli…“

A tak aj bolo, ako vravím, začalo sa to radostnejšie obdobie, aj keď sa zo začiatku prekrývalo so spomínanými stresmi s teraz už bývalým. Keď teraz pozorujem môjho takmer trojmesačného synčeka, príde mi úplne mdlo, keď si pomyslím, že som oňho mohla pod jeho nátlakom prísť.

„Neviem, aké to je, keď spoločne vyberáte meno a plánujete budúcnosť.“

Neviem, aký je to pocit, keď vám partner hladká bruško a prihovára sa bábätku. Neviem, aké to je, keď sa s vami prechádza, spoločne vyberáte meno a plánujete budúcnosť. Neviem, aké to je, keď vám natiera bruško krémom a teší sa, aká ste krásna a nemotorná.

Určite je to nádherné, neopísateľne krásne, ale nie každý chlap je taký a mne bolo lepšie, keď som nemusela nadávať, že „toho môjho to ani nenapadne“. Lebo môjho bývalého by to určite nenapadlo.

Nakoniec som šťastná, že všetko dopadlo tak, ako to dopadlo. Náš vzťah bol chorý, bola som neopísateľne zaľúbená a tým pádom slepá, pretože v skutočnosti som ústupky robila stále len ja a zvnútra som bola stále nešťastnejšia.

Nikdy by som však nebola schopná ukončiť ho, aj keď som vedela, že by to bolo múdrejšie. No ak by sa so mnou rozišiel bez toho, aby som bola tehotná, asi by som nedopadla dobre. Takto som mala pre koho ovládnuť emócie a snažiť sa čo najrýchlejšie sa dostať zo šoku. Jednoducho som si za žiadnu cenu nepripustila ani náznak depresie, lebo som nechcela ublížiť bábätku.

V pôrodnici prišla menšia vlna ľútosti, keď sestričky vo svojej nevedomosti trúsili poznámky ako: „Otecko musí byť hrdý, že má takého krásneho synčeka“. Ale bola razom preč, pretože do života mi vstúpil človiečik, ktorého prítomnosť v okamihu zmenila všetko ostatné na nepodstatné.

Šťastie, ktoré cítim, sa nedá opísať, ale určite ho dobre pozná každá z vás, ktorá je matkou. Od toho dňa sa pre mňa zmenil doslova celý svet. Veci, ktoré boli predtým dôležité, sú zrazu úplne nepodstatné. S obdivom pozorujem ženy, ktoré prešli pôrodnou hrôzou a s úsmevom a láskou sa starajú o svoje detičky.

Čím všetkým musíme prejsť, aby domácnosť šla hladko, koľko prebdených nocí prežívame a znova sa vrháme do nových dní s energiou, ani neviem odkiaľ znovu získanou… Je to šialené. Šialene úžasné.

„Som pre nich tá, ktorá ho podviedla.“

A čím som pre ľudí ja ako slobodná matka? Väčšinou, ako sa dalo od malomeštiakov čakať, som baba, ktorá sa vrátila z Anglicka tehotná a zostala rodičom na krku. Pre tých, ktorí ma poznali cez bývalého, som zas tá, ktorá ho v Anglicku podviedla, otehotnela, chcela to hodiť naňho a nebodaj ho vtiahnuť do manželstva, úbožiatko, ešte že na to včas prišiel.

Pre mojich priateľov som zostala tým, čím som bola, akurát sa naše posedenia pri pive zmenili na prechádzky s kočíkom a každodenné híkanie nad pokrokmi nášho „nového člena partie“. Ešte veľa vody pretečie, kým naša spoločnosť prijme iný model rodiny, ako je ten klasický. Ja sa nemám za čo hanbiť, mám krásneho zdravého syna, s ktorým ma čaká krásna budúcnosť, v skromných podmienkach, ale na tom mi nikdy nezáležalo. Verím, že si nájdeme tatinka, ktorý nás bude ľúbiť tak, ako to potrebujeme. Ale to už bude iný príbeh…

Slobodné mamičky nám prezradili, ako vidia svoje rozhodnutie vychovávať dieťa bez partnera.

• Myslím si, že je lepšie byť sama, ako byť sama s hlupákom.
• Dieťa vám tisíckrát potvrdí, že vaše rozhodnutie nechať si ho (hoci tým stratíte partnera) bolo správne. Môj syn ma takto presviedča každú chvíľu. Nevymenila by som ho za nič na svete.
• S dieťaťom nikdy nie ste sama.
• Po narodení dieťatka zistíte, že život je úplne o inom. Hodnoty sa prehádžu jedna za druhou. Zrazu má všetko svoje miesto a raz-dva máte jasno v tom, čo je nevyhnutné a skutočne dôležité.
• Mne tehotenstvo paradoxne pomohlo oddeliť zrno od pliev. Myslela som si, že moji priatelia sú „skutoční priatelia“ a budú ma podporovať. Niektorí sa mi obrátili chrbtom. Na druhej strane, objavili sa ľudia, od ktorých by som nečakala, že ma povzbudia v mojom rozhodnutí a dodnes mi pomôžu, podporujú ma.
• Pre mňa bolo materstvo túžba i potreba, môj vzťah úplne naopak. Dlho sa to kazilo, až sa to úplne pokazilo. Napriek dohasínajúcemu vzťahu som sa možnostiam otehotnieť nebránila, práve naopak. Dnes sme „rešpektujúci sa“ bývalí partneri, ktorí majú spolu dieťa. („Neplánovane.“ 🙂
• Ak sa niekto bude tváriť, že vaše rozhodnutie je nevhodné, nemorálne, ne… nevšímajte si to, dôležitá ste len a len vy a vaše dieťatko!

Nebojte sa, byť slobodnou matkou nemusí znamenať, že zostanete navždy sama! Možno to bude ako u mojej priateľky – nie ona, ale jej dcérka ju upozornila na Pána Pravého. 🙂

Článok bol uverejnený v časopise Mama a ja.