Sú ako zelené slivky…

„Žena, kým nemá dieťa, nie je to ono,“ hovorí mi medzi rečou môj známy, inak sochár. “Sú ako zelené slivky,” povie na adresu žien, ktoré ešte nerodili. Kvôli takým by sa mu neoplatilo mazať si ruky od hliny.

A hoci medzi zubami kúše asi desaťcentimetrové špáratko vlastnoručnej výroby, a teda nevyzerá ani dôstojne, ani dôveryhodne, predsa len mu uverím.

Môže mať fúzy vyťahané ako Salvador Dalí a tváriť sa ako bohém ešte aj keď si na chrbát vyhodí vrece cementu; v spôsobe, akým nazerá na ženu, je čosi vážne, fascinujúco vážne.

Tíško, tajne, sprisahanecky žmurká na tú, ktorá je ozaj iná. Nezmenila svoju podstatu, iba ju do krajnosti naplnila. Niečo sa v nej navždy zmenilo a ona o tom zatiaľ možno ani netuší. Nemusí tomu hneď, ani zajtra porozumieť. Nemusí na to prísť celý život.

Ono je to totiž neuchopiteľné.

Nie ako každý pribúdajúci kilogram v tehotenstve alebo neubúdajúci po ňom. Nie ako modrožilkavá tvár po pôrode. Nie ako jazva po sekcii. To sú zmeny celkom viditeľné a nie vždy ľahko stráviteľné. Aspoň mne sa ich zo začiatku vôbec nedarilo prijať.

Každým dňom tehotnejšia odchádza zo mňa čosi dievčenské. Moje telo, moja útla, subtílna postava. A ja s tým vnútorne bojujem. Rozdala som všetky svoje predtehotenské šaty. Najprv, lebo som si nevedela predstaviť, že ich oblečiem aj po pôrode. Potom preto, že som si v nich nevedela predstaviť seba ako ženu.

Aby som konečne mohla stáť za to

Prechádzajúc prstami po popraskanej, rozťahanej koži na bruchu, som si viac ako len istá, že takáto zvráskavená už ostanem navždy, na veky vekov. Ešte aj moja socha by taká bola, musí byť predsa zjazvená, inak to predsa nejde.

Myslím, že som sa toho neuchopiteľného začala jemne dotýkať. Všetko dievčenské zo mňa odchádza, aby mohlo prísť to ženské. Aby som konečne mohla stáť za to. 

Mala som šťastie na tohto sochára. Vraj mu krásne pred očami fialoviem. Jem po lyžičkách slivkový lekvár.

(6 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...