Prišla som o dieťatko…

Gabika 0

Dievčatko, ktoré v Gabikinej rodine je a nie je. Ktoré stále chýba. Ktoré sa nedá nijako, ničím a nikým nahradiť. Aj po rokoch to mamu stále bolí, aj keď je vďačná za tri mesiace úsmevov a nežnej prítomnosti… Vracia sa v spomienkach späť…

Také iné dievčatko

Na čas, kedy som Anežku nosila pod srdcom, si pamätám aj po toľkých rokoch stále veľmi dobre. V devätnástich som porodila prvorodeného Lukáša, o dva roky neskôr dcéru Máriu. Tieto dve deti akoby ani neboli naše… užívali si ich hlavne moji rodičia, keďže ešte boli mladí starí rodičia. Lukáš u nich strávil veľmi veľa času a Mária bola tak dobré dieťa, že len spala a každé tri hodiny papala – dokonca po prvom mesiaci prespala celú noc. Ukážkové a závidenia hodné dieťa! Boli sme šťastní a napriek problémojm, ktoré sme si možno aj vzájom,ne nevedomky sami sebe vytvárali, nám nič nechýbalo.

Keď mala Mária  necelých 9 mesiacov, zistila som, že som tehotná.

Najprv to bol pre mňa šok, lebo som to nečakala a dosť ma to prekvapilo. Nie žeby som nechcela ďalšie dieťatko, ale nie tak rýchlo… Lenže NIEKTO to zrežíroval aj za mňa – nás. Po čase som to rozdýchala a priala som si, aby to bolo dievčatko.

Ja som nemala sestru a vždy som hovorila manželovi, že nevadí, koľko budem mať detí, ale chcem mať aspoň dve dievčatá, aby boli sestry. Navyše, manžel súhlasil aj s menom Anežka, ktoré sa mi veľmi páčilo. Po čase sme sa tešili na babätko všetci, pretože termín pôrodu vychádzal presne na manželove narodeniny a ešte presne na nedeľu, kedy sa on narodil.

Bola som najšťastnejšia mamina na svete

Anežka sa narodila o dva dni po jeho narodeninách… bola som najšťastnejšia mamina na svete: mala som druhú dcérku s krásnym menom.

Bola s nami necelé tri mesiace,

ale na tie chvíle s ňou nikdy nezabudneme. Ako dvojmesačná vedela krásne rozoznať osoby – mňa, manžela, Lukáša a Máriu. Deti ju nesmierne milovali a ona sa ich prítomnosti úžasne tešila. Bola veľmi vnímavá, keď sme večer po 21 hodine čakávali na manžela z práce, stačilo, že započula jeho hlas a výskala od radosti.

Bola ako slniečko, usmiata a veľmi pokojná. Bola iná ako Mária – veľmi pozorná a veľa času cez deň prebdela. Na bábätko mi to bolo netypické a mala aj iný vzhľad, so súrodencami sa nepodobala. Jedna známa mi povedala, že také krásne dieťatko ešte nevidela.

Babke som ju nestihla ukázať

Keď som Anežku porodila, v nemocnici bola aj moja babka, ktorá naraz ochorela. Chcela som ísť malú babke ukázať, ale s bábätkom nás na oddelenie pustiť nechceli. Babku pustili domov o pár dní a na druhý deň je mamžel sľúbil, že sa poobede prídeme ukázať.

Ale babka už na malú nepočkala… umrela.

O týždeň na to sme Anežku pokrstili.

Modreli jej pery

V pondelok po krste som dávala večer staršie deti spať a ako som ich prezliekala do pyžamka, Anežku som mala vo vaničke z kočíka na kuchynskej linke. Zrazu som počula veľmi zvláštny zvuk, ako keď vystrelí korok z fľaše. Najprv som nevedela, čo sa deje, no potom som pozrela na Anežku:  už jej modreli pery a mala ich veľmi stisnuté.

Zľakla som sa, snažila som sa jej pomôcť, ale nedarilo sa mi. V tom momente mi prišla na um kniha a pasáž, kde presne o tejto situácii písali – s dieťatkom na jednej ruke som presne otvorila knihu na potrebnom mieste a Anežku zachránila. Napriek tomu sme volali pohotovosť a lekár si nás na 24 hodín nechal na pozorovaní. Výsledok?

Dieťatko je zdravé, môžete ísť domov. Vtedy som si pomyslela: „Babka, ak ste mi ju dneska nezobrali, dúfam, že mi ju už necháte…“

Noc, na ktorú nezabudnem

A potom prišla noc a deň, ktorý sa mi tisíckrát vracia v mysli a stále ho mám pred očami. Bol 13. december a my sme čakali, kedy sa manžel vráti z poobednej.  Anežka bola pokojná, len potom začala z ničoho nič plakať, ako keď sa dieťa niečoho veľmi preľakne. Zobrala som ju k sebe a začala som ju tíšiť v náručí.

Večer, keď som ju ukladala, mi znovu napadlo: „Babka, čo nám chystáte za prekvapenie?“ Rýchlo som ju však niekde zahnala.

Anežka už dokázala spinkať aj celú noc, tak som ju nakojila a dala spinkať. Celú noc bola nepokojná a len tak zo spánku pomrnkávala. Keď už bolo ráno, napadlo ma, že ju idem nakojiť a kým ona bude spinkať, dám si do poriadku dvoch starších šibalov.

Zdvihla som ju z kolísky… a hlávka jej len kväcla dole…

Ten pocit sa nedá ani po tých rokoch opísať, a už vôbec nie zabudnúť… Boli sme našťastie obaja doma s manželom… manžel jej dával prvú pomoc a ja som volala záchranku. Prišli, oživovali ju doma, nezmohla som sa na nič, len som sadla do kútika v kuchyni a modlila som sa úpenlivo ruženec s jediným úmyslom… „Matička Božia, vráť mi ju.“

Nezabránila som jej zomrieť

Anežka zomrela desať dní pred Štedrým večerom. Ja som pociťovala bezmocnosť, strach, možno hnev – na tú moju babku… ale predovšetkým pocit, že kus z Teba niekde odišiel a proste ho niet, že nie si celá, úplná, proste, že Ti niečo chýba, čo ani nevieš pomenovať, len cítiš, že to nie je v poriadku a Ty nevieš, čo ďalej…

Potom kopec výčitiek… prečo som jej nepomohla… prečo som to vôbec dovolila… čo som to za matku, že nedokáže ochrániť svoje dieťa… bola tak blízko mne a predsa som to dovolila… nezabránila som tomu. Bolo mi jedno, že lákári ma presviedčali, že syndróm náhleho úmrtia je taký, že málokedy sa dá dieťatku pomôcť… ja som vedela svoje, moje vnútro, moje srdce krvácalo.

Oporou mi bol manžel… v tej veľkej bolesti, beznádeji a veľkých výčitkách… večer mi povedal: „Ďakujem Bohu, že sme boli obidvaja doma.“ Tým mi dal najavo, že mi nemá čo vyčítať… že to nie je moja chyba. Vo vzájomnom bojatí sme si ešte dlho vyplakávali žiaľ…

Našťastie tu boli moje deti, Mária sa po pohrebe na mňa tak naviazala, že ma zamestnávala celý deň. Pomáhali mi aj nabližší… ale keby som nemala vieru, asi by som sa zbláznila… V deň Anežkinho pohrebu nám p. farár povedal: „Pán jej dal úlohu, a keď ju splnila, vrátila sa k nemu…“ Bola to pravda. Spojila dvoch ľudí tak, aby sa vedeli  milovať v šťastí aj nešťastí, aby si uvedomili, čo je to láska, obetovať sa a zriekať pre toho druhého. 

Nezabudnutá

Anežka tu nie je, ale prvé dve deti s na ňu matne pamätajú… a tie ďalšie ju vždy kreslia na obrázky rodiny ako anjelika… Dokonca sme si robili spoločnú fotku v bielych tričkách… a na jednej sa podaril aj záber s bielym balónom, ktorý podľa našej Márie symbolizoval nášho anjelika. Myslím, že s ňou majú veľmi pekný vzťah a nie raz som sa stretla  s reakciou „Anežka nám pomohla“ či „Anežka, ochráň nás a ťahaj k sebe“… 

Pre deti, ktoré tu zostali

Mávala som ťažké dni, preplakala som hodiny… ale nevzdávala som to. Musela a chcela som žiť pre deti, ktoré tu zostali… veľa ľudí mi chcelo pomôcť, ale nič som nemohla prijať… len jedna myšlienka ma dokázala nakopnúť:

„Nesmúť za ňou, jej  je dobre… a bude na vás dávať pozor… je to lepšie, ako keby sa ti mala niekedy 15-ročná predávkovať alebo by zomrela v nejakom ťažkom hriechu… „ A toto ma držalo nad vodou – viera a poznanie, že svoju úlohu splnila a že nás bude HORE ťahať každého jedného…

Z rozprávania mamy Gabiky upravila Mária Kohutiarová

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (23 hlasov, priemerne: 4,30 z 5)
Loading...

Pridaj komentár