Pri dvoch dospelých deťoch som zatúžila po bábätku

Keď som mala 39 rokov, tak to na mňa prišlo. Doma dvaja synovia, dospeláci (19 a 17), ktorí už s nami nechceli nikam chodiť.

Rodičov potrebovali len na zaplnenie chladničky a niečo do peňaženky. Každý si žil svoj život. Aj keď boli chlapci doma, väčšinou sa zavreli do svojej izby, ak manžel náhodou nebol v robote, sedel pri počítači, jednoducho „rodinná idylka“… Cítila som sa sama, hlavne večer. Chalani išli von a manžel prichádza z roboty až neskoro večer. 

 

Nahovárala som si, že som na dieťa už stará 

Už skôr som sa pohrávala s myšlienkou mať ďalšie bábo, ale nevedela som sa rozhodnúť a stále som si nahovárala, že chalani sú už veľkí a ja na dieťa „stará“.

Už sme pohodlní, máme svoje koníčky, ktorých by sme sa načas museli vzdať, náš zabehaný stereotyp by sa okamžite zmenil. Rozmýšľala som nad nepohodlným tehotenstvom, rannými nevoľnosťami, ako to prijme rodina, hlavne chlapci. Čo povedia v zamestnaní, či ma zoberú ma po materskej späť do práce, ako to zvládneme finančne, pôrod, prebdené noci a všetko, čo súvisí s bábätkom. Myslela som na tie „negatíva“.

A potom zrazu nastal zlom

Neviem to vysvetliť, cítila som, že vo svojom živote musím niečo zmeniť a teraz prišla tá pravá chvíľa. Strašne som zatúžila po bábätku, po tom malinkom, voňavom uzlíčku. Už som nemyslela na “negatíva“. Spomínala som na to, aké to bolo krásne, keď boli chlapci malí.

Nechala som rozhodnutie na neho

A rozhodla som sa. Vedela som  s úplnou istotou, že chcem mať bábätko. Manžel zostal v šoku, keď som mu to oznámila. Dlho sme sa o tom rozprávali. Najprv reagoval presne ako ja, pomenoval všetky „negatíva“. Tak som mu povedala, nech nad tým trochu porozmýšľa, že máme poslednú šancu. Vlastne som potom nechala rozhodnutie na neho… Bolo to ťažké, veď sa nám mal zmeniť celý život.

 

Bolo to ako po svadbe

A nakoniec sme to skúsili. Na nič iné som nemyslela, iba na to, že chcem mať dieťa. A na druhý mesiac to prišlo, vlastne neprišlo. Bola som strašne šťastná, test bol pozitívny.

Prvé, čo sa zmenilo, bol vzťah medzi mnou a manželom. Bolo to ako po svadbe. Zrazu sme si boli s manželom aj po dvadsiatich rokoch manželstva strašne blízki.

Najväčšiu obavu som mala z toho, ako to prijmú moji chlapci.

Syn mi ponúkol, že mi zaplatí interrupciu

Keď som im oznámila „radostnú udalosť“, bol to pre nich šok. Vôbec s takým niečím nerátali. Mladší syn mi ponúkol, že mi zaplatí interrupciu. Vysvetlila som mu, že to bábo je plánované. Nevedeli to pochopiť.

Hneď na začiatku ma upozornili na to, aby som nerátala s ich pomocou. Žiadne kočíkovanie, pestovanie, či som si vedomá, aké to bude finančne náročné a že budú obmedzovaní, v noci sa nevyspia.

Vysvetlila som im, že od nich nechcem nič, že je to bábo pre mňa a manžela. Starší sa s tým zmieril skôr, ale mladší sa za nás dosť hanbil, nikomu nič nepovedal, ani dobrým kamarátom. Bolo mu trápne, keď sa ho niekto na to opýtal. Vôbec sa na túto tému nechcel baviť.

 

Chlapci si žili svoj život a o mňa sa nestarali 

Počas tehotenstva sa v rodine nič nezmenilo, chlapci si žili svoj život o mňa sa nestarali, nebrali na mňa žiadne ohľady. V 16. týždni som išla na amniocentézu, zhodou okolností išiel so mnou a manželom aj mladší syn.

V čakárni bola tiež jedna mamička v mojom veku a jej syn, „dospelák“. Vtedy si môj syn uvedomil, že nie je jediný s takým „osudom“. Testy našťastie dopadli dobre a nám oznámili úžasnú správu, že bábätko je zdravé a je to dievčatko. S manželom sme boli nesmierne šťastní.

Celé tehotenstvo prebiehalo bez komplikácií, chlapcov som sa snažila nenásilne vtiahnuť do diania, ukazovala som im vecičky, ktoré som kúpila malej, ale len sa na ne pozreli a povedali „hm“. Pýtala som sa ich, aké dáme dievčatku meno, mladší mi povedal, že mi nepovie, lebo ja dám to meno malej a on ho potom nebude môcť dať svojej dcére. Tak sa s manželom zhodli na Alexandre.

S mojím bruškom rástla aj synova zvedavosť,

chcel vedieť, ako to je, keď malá kope, tak len jemne priložil ruku na moje brucho, keď necítil nič, tak mi po ňom potľapkal a volal: „Haló, Saša!“ Starší syn sa o tehotenstvo zaujímal veľmi málo. Len bol rád, že je to dievčatko.

Prišiel deň „D“.

Manžel bol v robote, doma som bola s chlapcami, no snažila som nedať najavo, že už je to tu. Zavolala som mužovi, ten hneď prišiel domov. Chlapci určite vedeli, že sa niečo deje, no nevedeli čo, lebo malá sa hlásila na svet o tri týždne skôr, tak som im povedala, že idem na pohotovosť.

Saška sa narodila večer o deviatej, pôrod bol bez komplikácií, miery 3340g a 50cm. Po pôrode neprešli ani dve hodiny a sestrička mi prišla povedať, že ma hľadá nejaký mladý muž, vraj je to syn a hľadá mamku. Tak ma skoro umyla a zobrala na chodbu, aby ma videl.

Bol to starší syn. Keď ma zbadal, pribehol ku mne a dal mi veľkú pusu, hneď sa pýtal na malú. So sestričkou sme sa smiali, že prišiel namiesto manžela. Chlapci chodili za mnou a malou do nemocnice každý deň. Keď sme prišli domov, nevedeli sa na ňu vynadívať. Len čo zaplakala, hneď boli pri nej. Strašne radi sa na ňu pozerali.

V auguste starší syn odišiel do Anglicka, ale stále sa na Sašku vypytuje. A mladší syn je Saškina láska, tá ho proste „žerie“. Učí ju samé hlúposti a ona to samozrejme po ňom hneď opakuje. Nie je problém, aby ju postrážil, len mu musíme dopredu oznámiť, že chceme niekam ísť. Ale nesmiem od neho chcieť, aby ju prebalil a išiel kočíkovať. Myslím si, že je to pre chlapcov veľmi dobrá škola do života.

Ani na minútu som neoľutovala, že som sa takto rozhodla a som strašne šťastná, že máme Sašku. Našu rodinu to utužilo. Na budúci mesiac má Saška jeden rôčik a už si vôbec neviem predstaviť, že by sme ju nemali. A ešte jedna pozitívna vec: každý mi hovorí, že som pri nej omladla.