Prečo by si rodič nemal dať ako profilovú fotku na Facebooku svoje dieťa

Veľa rodičov, ktorí aktívne žijú na sociálnych sieťach, nevie odolať netapetovať nástenky fotkami svojich detí od prenatálneho vývinu po prvé fúzy a nepridávať ich milené výroky, dokazujúce, že sú nielen pekné, ale aj múdre vďaka dobrému genetickému základu.

Niektorí zamorujú spoločný priestor tak často, že ich priatelia nevládzu sledovať a vypínajú si ich zo zorného poľa, aby si oddýchli od všetkých tých infantilných tém. V kútiku duše im želajú len to, aby ich raz deti, ktoré dlho nevedia, že sú súčasťou virtuálneho sveta, zažalovali, lebo súkromie, GDPR a také tie veci.

Viki Kollerová

Naša prekrytá identita

Robievam to aj ja, postujem ostošesť, ale už nie s takou ľahkosťou bytia, pretože o tom spolurozhodujú aj deti a tie môžu svoj súhlas hocikedy odvolať.

Nutkanie zdieľať tieto momenty tu však ostáva, pretože ony tvoria významnú časť môjho života. Možno ešte väčšiu, ako som ovdovela, stratila status niekoho, kto je v partnerskom vzťahu a je očividné, že žijem vzťahmi, ktoré mi ostali. Čiže deťmi.

No tak, ako nás nedeterminuje len náš partner, nemôže byť naša identita celkom prekrytá materstvom, rodičovstvom. A s tým súvisí aj tá nešťastná profilovka na Facebooku.

Teda vlastne ona je svojim spôsobom šťastná, lebo tým chceme celému svetu povedať len to, že sme najšťastnejší, odkedy sme rodičia a hovadsky nás to napĺňa ako nič iné. Posolstvo o zmysle života ako vyšité.

No aj tak.

Mali by sme odolať použiť fotku svojich detí namiesto svojej, už len tak symbolicky. Ony sú ony a my sme my.

Je síce neuveriteľné, že to píšem práve ja, ktorá som počas celých nekonečných 18 dní zimných prázdnin bola bez detí len dve hodiny v zlatomoravskom Kauflande, ale je to tak.

Lebo ono je to všetko otázka času a už o pár rokov budem mrzutá čakať doma v protišmykových papučiach, vypisovať si akcie z letákov a vyvolávať deťom, kedy mi konečne donesú ten nákup, keď ledva vyšliapem s barlou na štvrté poschodie.

V zákulisí sa jedna nevesta s druhou budú hádať, kto ma mal mať tento týždeň na starosť a všetci budú mrzutí, že si nemôžu žiť ten svoj život. A mne odpoja internet, aby som o nich nemohla vypisovať na Facebooku.

A to som chcela namiesto predchádzajúcich odsekov napísať, že nie sme len rodičia. Tak ako nie sme len manželia.

Túto formu amputácie svojho ja som už raz prežila. Teraz sa snažím prísť na to, kým ešte všetkým som. Matkou, dcérou, sestrou, kamarátkou, ženou, ktorá rada píše, ktorá má svoje sny a ktorá by raz chcela milovať.

Život nám prináša veľa rolí, ktoré sa potom dobre vynímajú na parte. A to všetko sme my.