Otec domased, mama dobrodružka. Môže im to fungovať?

Keď si žena vezme muža, treba veľa kompromisov. Nikto vám ale nepovie, koľko ich je potreba, ak sa vezmú dva úplne rozdielne typy.
Ja som dobrodruh telom aj dušou. Je Sagan v Alpách? Poďme mu fandiť! To nič, že ma cyklistika nezaujíma. Boli známi na Lomnickom štíte? Poďme aj my! A či to bude vhodné pre rodinu s malými deťmi, čo to bude stáť a ako sa tam dopravíme, to už nechám na ňom, na mojom mužovi domasedovi.

Na argument „veď tam chodia všetci“ radšej zabudnite

Väčšina mojich zbrklých a predražených nápadov vzniká vďaka sociálnym sieťam. Niet sa čo diviť, veď kde inde sa môžu stretávať cestovatelia – amatéri ako ja a predávať si cenné informácie? Takto som napríklad vyhútala výlet na spomínaný Lomničák. Muž najprv nechcel. To sa ako vyvezieme lanovkou hore, odfotíme a pôjdeme dole?

„Áno,“ prikývnem nadšene.

Je to zážitok. Veď už tam bol celý Facebook. Len my nie. A každý vraví, že to stojí za to.

„A čo ak bude škaredé počasie, my vyhodíme stovku a nič neuvidíme?“ pýta sa muž triezvo.

„Nezmysel. Každý, kto tam bol, mal pekné počasie. Aj tvoj kolega onehdy,“ presviedčam ho.

Na výlet sme si vybrali jediný škaredý deň minuloročných prázdnin. Hmla padala už cestou hore, takže povestnú červenú lanovku sme ledva videli. Hore to bolo rovnako. Všade sa prevaľovali mračná, z ktorých trčali štíty. Spravili sme si fotku, na ktorej nevidno nič, len naše farebné vetrovky a ustrašené pohľady detí. Potom začalo pršať a zvyšok času sme strávili pri štrúdli, kým sa detiská znudene váľali po koberci.

„Takto sa tu bavia všetci?“ spýtal sa muž škodoradostne. Už som mala na jazyku niečo optimistické, ako že nabudúce skúsime Chopok, ale radšej som mlčala.

Pripravení na všetko

Kamkoľvek sa vyberieme, vždy niečo zabudnem. Fľašu s vodou, vlhčené utierky, vreckovky, čiapky, rukavice, náhradné ponožky. Ja osobne sa riadim heslom, že čokoľvek budeme potrebovať, poriešime to za pochodu. Môj muž má opačné motto: zbaľ, čo bude treba. Žiaľ, hádajte, na čie slová väčšinou dôjde.

„A to si nezobrala nič na utretie?“ pýta sa ma zdesene, kým deťom po brade tečie zmrzlina.

„Nie, spoliehala som sa, že niekde bude umývadlo,“ vysvetľujem.

„Aspoň náhradné tričko máš, nie?“

Radšej neodpovedám. Napriek radám všetkých minimalistiek sveta má môj muž pravdu. Baby amazonky, ak si chcete udržať priazeň domaseda, baľte v zime náhradné ponožky a v lete vlhčené utierky a tričká „keby náhodou“. Občas to zachráni nielen rodinnú expedíciu, ale aj manželstvo.

Ale tam fakt písali…

Strašne som chcela ísť pozrieť Chodník korunami stromov v Bachledovej doline. Ale že strašne. A jedna známa mi napísala, že to bola úplná pohodička, prechádzka, ktorú vybehli aj so psom. Lenže ona je turistka v trekových topánkach, a ja mám dve malé deti a na nohách väčšinou baleríny. Deti som obliekla do krajkových blúzok, však pekné fotky, každému som natiahla kraťasy, nech nás opáli, a šlo sa. Už dole ma jeden milý pán upozornil, že nám odfúkne deti, tak som doplnila výbavu o predražené čiapočky (mužovi som tvrdila, že sú staré).

Čakala náš štreka hore strmým kopcom, kde deti každý meter sedeli, plakali, mraučali a pochodovali len za pomoci cukríkov. Všade popadané stromy a výmole. Bolo to otravné, ale pri pohľade na muža som radšej nahodila úsmev, že „super si to užívam, výlety s deťmi sú láska“. Muž sa namrzene opýtal, či nikde na internete nepísali, aká je to štreka, a že nie je vhodná pre deti.

„NIeeee!“ vyhlásila som sebaisto.

Deti nakoniec z celej prehliadky zaujali najviac hojdačky pred vchodom a dobrú polhodinku sme o nich nevedeli. Dali sme si predraženú kávu a môj muž napodiv poznamenal, hľadiac pritom na Tatry:

„ Pekne tu je. Hádam aj dobre, že si ma vytiahla. Ja by som bol bez teba taký domased.“

Hodila som nádejný pohľad na drevený chodník. Tak si z výletu nakoniec prinesieme ja pekné spomienky. To som ešte netušila, že sa šialene rozfúka, deti sa budú pýtať na mikinky, a tá staršia, ako sa ukáže, sa bojí výšok. Ak sa niečo domased a dobrodružka na spoločných cestách naučia, tak je to žiť pre prítomný okamih. A my si najviac pamätáme bachledovskú kávu.