Óda na jasle alebo prečo sú dnešné mamy také unavené

Keď sa porovnávajú medzigeneračné rozdiely vo výchove, z radov starších ročníkov je počuť:

• „Ja som si deti užila.“

• „Dajú mobil do ruky a majú pokoj, práčka automatická, umývačka riadu, polotovary, pampersky – to naše babky…“

• „Také je to krásne a jednoduché, keď si nerozmaznáte fracka, hm, to viete maminky, treba vychovávať…“

• „Motyku, dieťa na chrbát a hybaj na rolu.“

• „Jasné, že keď sa cítia nenahraditeľné a sú vkuse decku za zadkom, potom sa cítia unavené.“

• „Lenivé sú – nechuť do života, nechuť k vlastným deťom, a ešte sa tvária, jak sa idú pretrhať.“

• „Rozprávajte sa s tým dieťaťom.“

• „Trápne problémy – nezvládajú samé seba.“

• „Tak strč deti do jaslí – vybavené, a drž hubu a krok.“

• „Koľko rodičov ide na 20% a tvária sa na 120% – treba trochu kopnúť do vrtule.“

• „Nerob si dieťa, keď chceš lážo-plážo bezstarostný život.“

• „Nechápem tieto „moderné“ mamičky.“

Neviem, kto píše tieto blbosti. Ale chcela by som tiež reagovať.

Najprv sa predstavím. Kto teda som? Mamička. Troch detí – štyri, tri a jednoročné. Milujúca. Vynervovaná. Hrdá. Neistá. Snaživá. Skeptická. Neúnavná. Prchká. Odhodlaná. A hej – zdecimovaná. 😀

Ad vymoženosti doby

Máme automatickú práčku, to áno. Aj vysávač, elektrickú rúru a chladničku. Ale umývačku, sušičku, dokonca ani mikrovlnku a rýchlovarnú kanvicu nemáme, ak je to pre niekoho podstatná informácia a zásadný údaj k výchovným predpokladom.

Mobil je u nás nástroj, ktorý využívajú výlučne rodičia a výlučne na telefonovanie, hoci ešte sa s tým občas dá aj fotka urobiť. Fotka dieťaťa obyčajne. Televízor sa zapína sporadicky. S PC je to horšie, ten beží denne. Obvykle ale takmer výhradne, keď deti spia. (Počítam ale, že deti postrehli, že PC bude niečím zaujímavý, keď sa maminka k nemu utieka skoro vždy, keď má kúsok voľna.)

Polotovarom sa vyhýbame, etikety neignorujeme. Ak je na výber a cena nie je vďaka sofistikovanému dizajnu s nálepkou „bez konzervantov a farbív“ štvornásobná, určite uprednostníme produkt, ktorý nehýri E-čkami.

Nie som raw, bio, eko. Moje deti už videli šunku aj párok na tanieri, vedia čo je čokoláda, cukrík, lízatko. Primárna ich strava má ale pestrejšiu skladbu: vedia sa vysporiadať tak s mäsom, tak s brokolicou a špenátom.

Chlieb si pečiem, v špajzi mám síce policu s kupovanými cestovinami, ale míňajú sa pomaly, lebo skĺznem často k samovýrobe – ono taká domáca haluška, alebo domáci slížik, či už čisto vajíčkový/bezvajíčkový, alebo s ozvláštnením cviklou/hráškom/špenátom/bylinkou je akosi zaujímavejší, než vrtuľka/kolienko.

Plienky používame bavlnené, dnes by sa povedalo, že „látkujeme“. Ale uchýlila som sa k tomuto eko-trendu-modernému z viacerých dôvodov, ktoré považujem za dosť pragmatické, než aby som sa na to vyflákla, aj keď sme plienkovali dve naraz, či keď prebaľujem s dvoma tajfúnmi za zadkom.

Ad motyka, symbol práceschopnej ženy

Mám menšiu záhradku, motyku držím v rukách relatívne často, sporadicky aj rýľ, hrable, viem použiť aj krompáč.

Tu sa ale pristavím, že predstava mamičky s motykou v ruke a dieťaťom na chrbte je síce zaužívaná a romantická, ale našťastie mám ešte babičku, ktorá mi to uviedla na pravú mieru, keďže som u nej vyzvedala, ako to robili ony, keď na políčko a výnosy z neho boli odkázaní, a deti mali, všakže.

Ako to robili na poli, ktorému konca nedovidieť, keď ja na tých mojich pár hriadkach viac než by som kopala, sadila, či trhala, skôr tŕpnem, kde mi decká ujdú, kým ja hlavu k „burinkám“ otočím, či ich budem u suseda naháňať, či z potoka vyťahovať, a či zaplačem nad pošliapanou mrkvou/dolámaným hráškom.

Nuž, podľa babičky maličké detičky, tie sa skutočne brali na pole a hojdali v koncovej plachte v trojnožke (nie na chrbte.. určite nie u nás na horniakoch, kde neprehŕňame len sypkú hlinu, ale s väčším rozmachom motyku do zeme zaťať musíme). Väčšie deťúrence pomáhali. Ale tie, ktoré sa síce už hýbali, ale ešte nevedeli ako tak porozumieť inštrukciám mamy,  sa na pole nezvykli brávať.

Podľa možností bolo dieťa/deti buď zverené do niečej starostlivosti, či už rodinného príslušníka, alebo niekoho zo susedstva, a to často buď výrazne seniorského, ale zrejme častejšie skôr detského veku, alebo bolo dieťa „zabezpečené“ doma v izbietke (prípadne deti v izbietkach, aby sa vzájomne neohrozili) a mamička si ich čas od času dobehla z políčka skontrolovať, vykonať servis a hajde naspäť k životodarnej hrude hliny. (..keď už bola reč o jasliach, ťažko povedať, čo je lepšia možnosť a čím sa inšpirovať.. na okraj..)

Ad výchova, lenivosť, nenahraditeľnosť a iná angažovanosť v animovaní dietok

To je náročná kapitola. Mám za to, že svoje deti vychovávam, ale nekrúžim okolo nich v jednom kuse. Viem sa na ne spoľahnúť, že sa chvíľu budú hrať, resp. vydržia niekde aj počkať, ale vzhľadom na vek si netrúfnem prehnať to s intervalom.

Rozprávame sa (dík za odporučenie), spievame, recitujeme, kreslíme, varíme, alebo sa doma len tak nudíme, lozíme po ihriskách (pozn. aby nedošlo k dezinterpretácii – lozia deti – ja zásadne nelozím na preliezky, kde je štítok do 12 rokov a 50kg, i keď konštrukcia zjavne zvládne viac.. Razím teóriu – nevylezieš? – tak to asi nie je ešte pre teba..).

Aj do tých v obchodných centrách sme už zavítali (nezariekam sa a nezaklínam, že toto nikdy), chodíme do prírody, pozeráme chrobáčiky, motýle, vtáčiky, žabky, rybky, háďatká, a inú faunu, zbierame jahôdky, maliny, kyselky, aj niektoré bylinky, fúkame odreté kolená, hladkáme kozičky/ovečky na miestnych farmách..atď atď…

Ad bezdetné lážo-plážo vs negatívne rodičovstvo

Ľúbim svoje deti, som na ne hrdá. Sú úžasné a šikovné. Tvrdohlavé a nezbedné. Skúšajú ma, čo znesiem, ale vedia aj poslúchnuť, milo prekvapiť. Že sa cítim zdecimovane? Cítim, bez zveličenia. Som s deťmi 24 hodín (aj keď jedno ide do škôlky, dve stále obiehajú okolo, a nočný spánok tiež nebude to pravé, keď ma koľkokrát zobudí aj skotúľanie sa dieťaťa z postele vo vedľajšej izbe, ktoré ale samotné dieťa nezobudilo).

Nemám k dispozícii starých rodičov, tatino je ten typ, že keď bol v práci, doma opravil poličku alebo dáku hračku deťom, tým sa jeho úloha skončila. Keď vybehneme na ihrisko podvečer, ešte citeľnejšie ale cez víkend, smutne si uvedomujem, že som jediná matka na ihrisku medzi oteckami, prípadne starými otcami.

Od rána do večera riešim požiadavky/podnety detí. Ak aj niečo nechce priamy zásah, dožaduje sa dieťa minimálne verbálneho potvrdenia, že ho vnímam. Ešte aj keď idem na WC, ak som tam nie priamo vyrušená niečím „neodkladným“, tak minimálne som v strehu a snahe vyhodnotiť, čo sa asi práve deje v izbičke, kam sa dieťa presúva, čím to štrngoce, čo to bol za úder…

Sú dni lepšie, samozrejme, ale sú dni aj veselé, keď deti robia jednu neplechu za druhou a sotva zahasím jedno, môžem začať riešiť iné. A pri mojom temperamente mám čo robiť aj so sebou – aby som ich keď je toho už moc a nedajú si pohov po žiadnovskom dohováraní, vysvetľovaní, vyhrážaní, sľubovaní, nespacifikovala formou „násilnou“.

Ale to neznamená, že si ich neužívam, že znova a opäť a dokola neplánujem, čo podnikneme – SPOLU. Či vybehneme pred dom, či skúsime bicykel, či si urobíme spolu koláčik, či zbehneme do lesa, na lipu, alebo do záhrady, alebo podnikneme niečo väčšie – ZOO, bazén?

Nič nie je tak zlé, aby to človek nehodil za hlavu, keď dieťa urobí správny kukuč. 😀 Akurát keď sa niekedy pohneváme, premýšľam, či by to zašlo tak ďaleko, keby som nebola taká cvičená ratolesťami nonstop vkuse…

Ad daj dieťa do jaslí a vybavené

Nie, nemám deti v jasliach, ani s nimi nepočítam. Ale na škôlku sme sa tešili a posun dieťaťa (resp. detí, nakoľko aj to trojročné, toho roku ešte „neškôlkopovinné“ sa od nášho škôlkara hodne naučilo) vo viacerých ohľadoch je citeľný.

Poznám mamičky, ktoré z prozaických-existenčných dôvodov dali dieťa do jaslí. Nie preto, aby budovali kariéru, ale preto, aby splatili pravidelné účty. Nezdá sa, keď sa stretneme na ihrisku, že by ich deti zvlášť trpeli, či mali z toho dáku vývojovú anomáliu.

Z mojej generácie sme si jasľami prešli mnohí, vrátane mňa, a asi to neposúdim objektívne, ale subjektívne sa necítim tým nejaká zasiahnutá. Prečo si teda „nezjednoduším“ život a nevyužijem takúto vymoženosť?

Nuž, poznám aj názory psychológov, ktorí zastávajú názor, že do troch rokov má dieťa byť s matkou. A úprimne – nebude to z mojej strany čisto zohľadňovanie potrieb dieťaťa – ak si nalejem „čistého vína“, musím pripustiť, že som asi aj ja dosť naviazaná, chcem s nimi postíhať ešte čo-to, skúsiť im ešte niečo dať, než sa tak významne „separujeme“.

Ad moderné mamičky

Tiež chcem byť tá najlepšia mama pre svoje deti. Chcela som ich veľmi a som veľmi rada, že ich mám. Ale že som niekedy hodne vyčerpaná, je holý fakt.

Najlepšia mama pre svoje deti chce byť každá. To najlepšie pre svoje deti chcela tak moja mama, ako moja babka, ako to chce aj moja kamarátka, susedka, mamička z ihriska, z autobusu, zo škôlky, anonymná mamička z internetu.

Tou najlepšou maminou sa snaží byť aj tá, ktorá kočíkuje, aj tá, ktorá nosí, aj tá, ktorá prikrmuje od narodenia, aj tá, ktorá dojčí do šiestich rokov, aj tá, ktorá šplhá po detskej preliezke, aj tá, ktorá sa tvári, že nepozerá a čaká, ako sa popasuje s čím-tým dieťa samé, aj tá, ktorá ponúkne dieťaťu ako maškrtu zlisovanú čistú ovocnú dreň, aj tá, ktorá mu dá lízatko, aj tá, ktorá sa nesie za kočíkom v ihličkách a šik šatočkách po nákupnom centre, aj tá v teniskách a vyťahaných teplákoch pri pieskovisku, aj tá pri motyke v záhradke s deťmi v krtinci, aj tá pri kávičke s deťmi po krk v loptičkách v detskom kútiku. Aj tá, ktorá dá dieťa do jaslí.

A tak je zaujímavé, ako sa v priestore virtuálnom radi posudzujeme, odsudzujeme, čo si to „pekné“ vzájomne napíšeme… Čo by sme si do očí nepovedali… Vo virtuálnom priestore máme jasno. Netreba nám poznať, vedieť – videli sme ‚A‘, zbytok abecedy je nesporný.

Nedostáva sa mi reálne často poučení a odporúčaní, kritiky už vôbec. Skôr naopak – dostane sa mi čas od času prejav obdivu, pochvala, empatia, súcit. 😀 Pretože som taká skvelá? NIE. Pretože ľudia naživo sú ešte stále minimálne taktní. …ale niekedy tiež doslova milí, často prajní….. 😉