Materstvo je krásne, ale niekedy vôbec nie

Mám šťastie, že som mamou troch detí. A že drvivá väčšina týchto detí bola plánovaných. Aj mnou.

Pokiaľ mi pamäť siaha, vždy som chcela mať rodinu. Dokonca veľkú rodinu. Išla som do toho dobrovoľne trikrát, aby som sa trikrát – čo trikrát, stokrát, ak nie viac, napokon prekvapene pýtala: „Naozaj som toto chcela?“

Niekedy mi to materstvo skrátka príde na hovno, len sa to nehodilo takto explicitne do nadpisu.

Shutterstock

Hm, pekné

Viem, otrasný slovník a navyše, ani sa nehodí k matke. Krásy materstva predsa nemožno maľovať na hnedo!

Je to podobné, ako keď sme boli malé deti a na výtvarke nám povedali, aby sme nakreslili slnko a potom sme počúvali tie komentáre typu: „No ale takto slniečko nevyzerá!“ A tak sme sa snažili priblížiť k akceptovanému obrazu, k predlohe, ktorú nám posunuli, lebo naše slnko nebolo dosť slnkom a nezaslúžilo si pochvalu.

Aj to materstvo by sme mali kresliť podobne: iné pocity, ako pekné, sa nepripúšťajú. A niekedy ani neodpúšťajú. Nerada kreslím, ale čo naozaj neznášam je, keď sa mi niekto iný snaží rozprávať do toho, ako má vyzerať slnko, ako má vyzerať materstvo a ako majú vyzerať moje pocity.

Ako si to užívaš?

Po viac ako desiatich rokoch som znova mamou. A je to… zaujímavé, ako zvyknem hovoriť.

Žiadne rozčarovanie, ktoré si spravidla môžete dovoliť pri úplne prvom dieťati, keď ešte netušíte, čo všetko krásne a strašné to bude obnášať. Niekedy vlastne každé ďalšie tehotenstvo vyzerá, že ste sa stále nepoučili. Tretie dieťa v neskoršom veku a veľký vekový rozdiel medzi deťmi zase môže napovedať o vašom nehynúcom spomienkovom optimizme.

Stále som napríklad neprišla na to, prečo sa ma niektorí pýtajú, ako si to užívam. Akoby mať dieťa v štyridsiatke vytváralo dojem, že teraz je to iné ako „za mlada,“ teraz je to všetko ako na ružovom obláčiku. Úžasne romantické alebo ako taký wellness, len iný. O týchto posledných deťoch sa tiež zvykne hovoriť, že sú „za odmenu.“ Ale stále sú to „len“ deti. Stále ich budete milovať, aj keď vás budú občas strašne srať.

Budete ich milovať, ale nebudete milovať chvíle, keď je vám na hovno. A to je nemenné, či je to prvé alebo dvadsiate dieťa.

Nie je mi dobre

Mne určite nie je dobre, keď ma ktokoľvek spochybňuje ako matku a prekvapuje ma, že sa niekto taký nájde, bez ohľadu na to, koľko detí si porodíte. Že to s tým krehkým materským sebavedomím vie stále zatriasť.

Nie je mi dobre, keď niekto zľahčuje to, čo prežívam, keď ma porovnáva s inými matkami, ktoré toho zvládajú ale že oveľa, oveľa viac, zatiaľ čo ja sa zmôžem na akési základné úkony fungovania.

Nie je mi dobre, keď mi niekto vyčíta, že mi nie je dobre, že je všetko pre mňa ťažké a že to nie je o tom, že mám malé dieťa, ale že to je o mne, o mojej povahe, o mojom nastavení a fungovaní v živote.

Nie je mi dobre, keď mi niekto pripomína, že stať sa matkou bolo moje rozhodnutie, tak prečo som stále nespokojná. Keď ma niekto posudzuje, že som nešťastný človek.

Nie je mi dobre, keď sa bojím návratu depresie.

Je mi dobre, keď viem veci pomenovať.

Je mi dobre, keď môžem veci pomenovať tak, ako cítim.

Povedať, že mám chvíle, keď je to materstvo na hovno, nie je popretím rozhodnutia mať deti, ani popretím vďačnosti za to, že sa to podarilo. Je to len o dovolení si prežívať svoj život a rodičovstvo úprimne. So všetkým, čo k tomu patrí.

Nijako to neznižuje moju hodnotu, ani hodnotu materstva. Nerobím si tým svoj obrázok škaredší. Je len reálnejší a hlavne, je môj.