Láskavá korona

Kika Kováčiková 1

Pred časom som riešila poistenie, ktoré by zabránilo, aby sa z mojich detí stali bezdomovci v prípade, že zomriem. Poisťovák, taký chlapec, trápne vtieravý, ale asi to k tomu patrí, niekoľkokrát pri príprave podkladov spomenul, že je to vraj morbídna téma.

Určite to bolo v období prázdnin, lebo som si musela hrýzť do jazyka, aby som mu nepovedala, že teda môj zlatý, ty vôbec nevieš, čo je morbídne. Morbídne je, keď závidíš rozvedeným, lebo sa majú občas s kým prestriedať, ale ty svoje deti na víkend neodložíš na náhrobný kameň. A nie nejaká úbohá poistka, keď vyhodím kopytá.

Veru, som veselá vdova, len niektorých ten čierny humor desí.  

Najhoršie vety zo seba dostávam cez prázdniny, keď deťom dávam za vzor Harryho Pottera, ktorý bol na internáte celý školský rok, ani na Vianoce nešiel domov. Teraz je ale pandémia, všetci sme zavretí vo svojom Azkabane.

Sú chvíle, kedy mám pocit, že sa na mňa tie papierové steny v byte zosypú. Ale na rozdiel od obyčajných prázdnin mi sused nechodí zvoniť, nech sme tichšie, asi preto, že sa bojí, že mu otvorím bez rúška. Že je nezvyčajne zhovievavý v tejto situácii, som definitívne zavrhla, keď som zistila, že chodí svojho psa venčiť do mojich kvetov pred bytovkou.

A že vraj ľudí táto korona spojí, nabudí k svetlejšiemu správaniu. Áno, aj rúška sú super, nemusíš sa mejkapovať, ani inak maskovať chrapúnske správanie. Nevadí, ani zo mňa korona nespravila o nič lepšieho človeka.

Občas sa ľutujem, že som osamelšia, ako keď mi zomrel muž, pretože toto urobí s komunitou sociálna izolácia. Každý sa zomkne do tej svojej bunky, nevidí si ďalej od záhradky. A ja sa pristihnem, ako závidím tradičným rodinám, mama, otec, deti, pes a kvások. A potom žujem maces.

Padli aj ďalšie moje záchranné mechanizmy, ktoré som si ako nové osvojila po mužovej smrti. Neviem, kedy naposledy som si bola prevetrať hlavu v poliach, zabárajúc tenisky do blata. Za to viem, aké je to, keď mi zo špinavých rúk kvapká krv, lebo ani po hodine sa mi nedarí opraviť zaseknutú retiazku na detskom bicykli.

Moje deti ma vidia takú, aká som v kríze. Občas besnú, občas rezignovanú.

Niekedy kráčam v poliach aj sto metrov pred nimi. Len aby som ich ešte večer dokázala objať. To je asi to najťažšie, keď je človek celý čas sám s deťmi. Hrozí, že sa ľahko vyčerpá, ľahko zrúti, ľahko zoskratuje.

V jednu chvíľu kope bezmocne do múrika a kričí do vetra, druhú chvíľu pretáča sto palaciniek a dostáva na líce nutelové pusy.

Nikdy som si nemyslela, že sa mi podarí priblížiť sa znova k obdobiu, ako keď sme celá rodina žili na malom chorvátskom ostrove. Vtedy som si vravela, že mať čas je najviac. Teraz zisťujem, že v mori času je najviac  byť k sebe láskavá, aj keď neviem vydržať sama so sebou. Inak som stále veselá vdova, a ešte aj poistená.

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (13 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...
Author image

Kika Kováčiková

články autora...

Komentáre k článku

  1. Nechcem ti brať nejaké vysnené ideály. Každý ich niekde máme. Ale existuje aj verzia „tradičnej rodiny“, kde zúrivo kopeš do steny hlavne kvoli tomu mužovi, od ktorého už potrebuješ karanténu a nedá sa.

Pridaj komentár