Keď sa vdova zamiluje

Ležala som na kamennom múriku medzi dvoma domami, telo sa mi otriasalo v kŕčoch. Plakala som nahlas, lebo som mohla, môj nárek sa rozliehal od olivovníkov až k olejnatej hladine mora, ale nepočul ma nikto. Keď sa mi chcelo plakať potichu, zatvárala som sa do hlbokej skrine.

Odchádzal mi pred očami, celkom bezmocne sa tomu dalo prizerať. A plakať. Ale človek je od prírody nastavený dôverovať, je to vraj evolučne výhodnejšie. A tak odmieta uveriť, že smrť je prítomná, nechá sa uchlácholiť, že všetko sa zvráti, večer čo večer s uhladkanými nohami zaspáva s nádejou, že to bude dobré.

Čím zatiaľ žil ten muž na druhej strane gauča? Ako veľmi poznáte toho, koho milujete najviac na celom svete?

Keďže som ani po rokoch od jeho smrti nevedela prísť na odpoveď, ostrihala som si z trucu vlasy. V návaloch zlosti som si s každým padajúcim prameňom vravela, že to možno bola iba taká fraška.

Ako veľmi sú naše vzťahy skutočné?

Zistila som, že sa dá hnevať, aj keď za niekým trúchlite. Hnevala som sa na seba, hnevala som sa na neho. Na nás.

Nechávala som naschvál na stole zmäknuté maslo, až kým nezožltlo. Lebo on by ho bol býval po mne odložil do chladničky. Vždy sa veľavýznamne opýtal, či môže.

Prestala som sa večer unúvať čokoľvek si počať s odloženým riadom v dreze, len som sa zošuchla pred televízor a odháňala myšlienku na to, že do rána môže zasmradnúť celý byt. Lebo on by ho nikdy nenechal zaschnúť, vždy upratal kuchyňu lepšie ako ja. Tento dojem som si so sebou priniesla aj do nového bytu, v ktorom nikdy nebol, nestihol, lebo zomrel.

Ak som sa predtým snažila robiť veci ako on, teraz som ich dokončovala po svojom. Odpútavala som sa a pocit zranenia mi bol nápomocný.

Keď som sa cítila osamelá, dokázala som si na seba vyrobiť rôzne pasce. Na starých miestach som nachádzala nové emócie, ale s inými ľuďmi. Nikdy som sa však k nikomu skutočne nepriblížila. Občas sa mi zdalo, akoby som sa na seba dívala odniekiaľ z diaľky. Mátalo ma, že necítim nič. Viedla som so sebou polemiky, či sa dá stratiť schopnosť zamilovať sa.

Keď to konečne prišlo, rovno to aj odišlo, trvalo to prchavo, skončilo bez jediného slova, až pod chvíľou pochybujem, že sa čokoľvek vôbec stalo.

Deň za dňom idú. Maslo občas schovávam do chladničky, po večeroch umývam riad. Cítim sa viac zmierená, aj keď sa pozriem do zrkadla a v očiach vidím akútny smútok. To zase prejde. Prežila som aj horšie veci, vravím si.

Neboli sme dokonalí, hovorím svojmu mŕtvemu mužovi. A náš vzťah už vôbec nie. Ale boli sme skutoční.

(19 hlasov, priemerne: 4,80 z 5)

Loading...