Keby som nebola slobodná matka, nikdy by som nebola taká silná, ako som teraz

Sú dni náročnejšie a dni, kedy to ide akosi ľahko a bez problémov. Áno, takých dní je menej. Ja sama som nevedela, čo rodičovstvo obnáša. Moje dieťa prišlo do môjho života nečakane. Naivne som si myslela, že to bude jednoduchšie a hlavne, že môj život bude vyzerať inak. Jedným som si istá, všetko je tak, ako má byť.

Na začiatok…

Ako to cele začalo? To vie asi každý. Skôr narážam na to, že som mala v hlave predstavu dokonalej rodiny. Kompletná a šťastná rodina, sen každého človeka a hlavne tehotnej ženy. Moje sny sa postupne rúcali ako domček z karát. Veľakrát som sa samej seba pýtala, že pred čím všetkým dokážem donekonečna zatvárať oči a čo všetko dokážem odpustiť.

Stojí mi to za to?

Odpoveď som poznala hneď, len som nevedela a možno aj nechcela zložiť tie ružové okuliare, ktoré mi bránili vidieť realitu takú, aká skutočne bola. Môj pohár trpezlivosti sa napĺňal a keď sa niekoľkokrát prelial, tak som si povedala DOSŤ. Takýto život pre seba a pre moju dcéru nechcem. Ostávať vo vzťahu nešťastná, nepochopená a neľúbená len kvôli dieťaťu nie je riešenie. Potrebovala som veľa odvahy, aby som odišla. Hlava hovorila nie, srdce kričalo dlhé mesiace áno. Bola som spútaná vo vzťahu, ktorý ma ťahal ku dnu. Každým dňom viac a viac.

S odstupom času viem, že to je takto lepšie

Že to bolo najlepšie rozhodnutie, aké som kedy spravila. I keď takáto pozitívna som nebola, keď sa mi život rúcal pod nohami a keď mi po tvári dlhé mesiace stekali slzy. Ale časom to človek vidí inak. Čas všetko vylieči.

ČO JE NAJŤAŽŠIE NA TOM BYŤ NA DIEŤA SAMA?

Pre mňa je najťažší pocit, že som na všetko úplne sama a že sa môžem spoľahnúť len na seba. Pocit, že ak si nepomôžem ja, tak mi nemá kto pomôcť. Že jediný, kto ma podrží som znova jedine ja sama. Občas ma prepadajú pocity beznádeje a strachu, že ako to všetko zvládnem. Ale viem, že zvládnem. Kvôli nej.

A ako to u nás vyzerá?

Nasledovne…. Cez deň sa snažím byť prítomná, venovať sa jej a byť aj otcom aj matkou v jednej osobe. Nebudeme si klamať, nie je to med lízať, veď predsa sa neviem rozpoliť, aj keby som chcela. V noci pracovať, aby sme mali život, ktorý si obe zaslúžime. Ale pracovať do noci, prísť unavená do postele a pokračovať v „nočnej šichte“, keďže dieťatko ešte nikdy neprespalo celú noc, nie je úplne jednoduchá úloha. Snažím sa byť pokojná, trpezlivá, láskavá a milujúca. Viem, že mi nič nerobí naschvál. No nie vždy to ide. Keď som v noci vyčerpaná a ona má nočnú párty, tak sa pristihnem pri tom, ako na ňu zvyšujem hlas. Hovorím jej, že už nevládzem, že je toho na mňa veľa. Vtedy to vycíti, usmeje sa, povie mama a dá mi pusu. A ja si uvedomím, aké mám šťastie a dar, že mám zdravú dcéru. Ďalší deň pokračuje skorým ranným vstávaním, lebo mám doma ranné vtáčatko a takto dni utekajú… A moja únava sa každým dňom stupňuje.

Som vďačná, že prišla do môjho života

Aj keď som skutočne vyčerpaná, padám na hubu a vstávam. Hlavne kvôli nej sa musím miliónkrát postaviť a kráčať ďalej. Nevzdávať sa. Viem, že keby som nemala ju, tak by som nikdy nebola taká silná, ako som teraz. Ale aj keď je to naozaj najnáročnejšie, čo som kedy zažila, tak je to aj to najkrajšie.

Však každá minca má dve strany. Vždy si musíme prejsť aj tými náročnejšími a ťažkými skúškami, aby sme zažili tie radostné a krásne. Preto i keď sú noci dlhé a občas nekonečné, vždy ma ráno čaká ten najkrajší úsmev, úsmev mojej dcéry, ktorý mi dodá energiu a postaví ma na nohy. A koniec koncov si hovorím, že hlavu hore, nič nie je také zlé, ako sa na prvý pohľad zdá. A nič netrvá večne. Všetko raz prejde a po ťažkých časoch prídu aj tie lepšie.

Takéto výroky ma občas skutočne držia nad vodou, keď už nevládzem ani dýchať. Ale musím, pre ňu a pretože už nikdy na tomto svete nebudem sama. Už ma bude potrebovať ona.