Holub na streche

Stojím na kuchynskom okne s handrou v ruke a sledujem holuba, ako si pochoduje po vysokom múriku od ulice. Celý domáci ansámbl mi odišiel na víkend na chalupu. Kamoška, ktorá ma volala kúpať sa, mi rovno do telefónu povie, že mi šibe, že či už naozaj neviem inak tráviť voľnú sobotu. Že nech sa stavím aspoň potom večer v meste, nech si štrngneme k tým mojim zajtrajším narodkám. Tie mám až pozajtra, vravím jej. A asi by sa hodilo ešte zavzdychať si nahlas niečo v duchu ale preboha, prosím ťa a kedy ja už len môžem inokedy dať do poriadku byt a kto už iný by to za mňa asi tak urobil, akože ťažký život jednej matky.

Pravda je však taká, že mne sa nechce

Kúpať sa chodím s deťmi, víno mi občas naleje manžel. A teraz? No normálne sa mi chce byť len tak samej s plným vedrom jarovej vody a zoškrabovať lepkavý prach z horných skriniek linky. Drhnúť kachličky za sporákom, roztierať mokré šmuhy na okne. Hotový wellness, tie praskajúce bublinky napenenej vody. Strašne dobre sa pri tom rozmýšľa. A mám to aj s keteringom, práve som do rúry vložila mrazenú pizzu.  

Holub na múriku našuchoril perie a s istotou precupkal na prístrešok. Celkom sa mi páči, až sa sama sebe čudujem. Lebo veď to ja som bola skôr na strane toho vrabca v hrsti. Akože sociálne istoty, stála práca, útulný domov a teplá večera. No len ten vrabec sa akosi začal metať, trochu mu je v tých starostlivo zovretých dlaniach priúzko. Aj má, chudák, voľajaký priškripnutý hlas.  

Ako ja, keď sama seba presviedčam, že je čas pohnúť sa z miesta. A som pri tom jemne zmätená, lebo vlastne ani neviem, ktorým smerom. Hovorí sa tomu sebarealizácia, ale najskôr sa musím seba opýtať, či som ešte nezabudla, čo to je. Do čistého okna zarazím nazad umytú sieťku. Holub sa trhne, odletí, nie ďaleko, len vyššie. Sebavedomo hrkúta na hrebeni strechy, má odtiaľ evidentne dobrý výhľad.

Vyberám pizzu z rúry, má spálený okraj, ale chutí mi. Možno je konečne čas prestať si namýšľať samé pozitíva a sociálne istoty. Rozhýbať kosti. Oprášiť po rokoch svoju kostrbatú angličtinu. Zavolať na to číslo, ktoré som si kedysi odtrhla z plagátu na kurz keramiky. Nájsť staré noty a znovu naladiť svoj zachrípnutý alt. A skúsiť niečo spraviť aj s mojou vysedenou pracovnou stoličkou. Zužitkovať svoje poctivo odpracované nízkorozpočtové roky v stabilnej firme, spojiť ich s vrcholovým manažérskym výkonom bežnej matky a s túžbami svojej kreatívnej duše. A upratať konečne byt.

Pozajtra mám štyridsaťdeväť

O dva dni vstupujem do posledného roka piatej dekády. Chcem si ho užiť. Asi netreba chodiť ďaleko, stačí len tam, kde budem mať lepší výhľad. Trasú sa mi nohy, no čo vám poviem. Ale možno to pôjde ľahšie, ak pri tom trochu našuchorím krídla. 

(7 hlasov, priemerne: 4,90 z 5)

Loading...