Genderovo rozorvatá

Môj drahý otíc, keď mal obzvlášť vtipnú slinu, zvykol mame vášnivo polichotiť: „zarábaš ako upratovačka“.

Však v rámci neutíchajúcej podpory jeho kariéry „pšššt detičky, otecko pracuje, nemôžeme ho rušiť“ a výchovy nás troch, nezletilých šarvancov jej na nejaké to budovanie kariéry nezostal ani čas, ani chuť, ani energia.

iStock

Ja, poučená jej životnými peripetiami, mala som svoj kariérny rast pevne v rukách. Až pokým… som prvý krát nevyšla z pôrodnice. Telom sa mi rozlial radostný pocit primitívneho ženského uspokojenia z prostého faktu, že som mama.

Trápne, odfrkli by si asi „life-balance“ aktivistky

A fŕkali by znova, síce nie do roka a do dňa, ale skôr do dvoch rokov, keď som z danej inštitúcie vybehla opäť. To už som načisto napĺňala obraz týranej ženy, v ruke kočík, na hrudi prilepeného švárneho junáka a v tvári pomerne nepríčetne strhaný výraz. Nepríčetný, ale stále prevažne šťastný.

Nie a nie oceniť inštitúciu jasieľ, strhať zo seba okovy štyroch rúk, vybehnúť do pracovného procesu hneď a zaraz, hoc aj v šestonedelí, nazuť 12 cm opätky, zahodiť za hlavu tehotenské kilá i materskú demenciu a šup do mužského sveta dieru vŕtať.

iStock

Zápecnica domáca

Úprimne poviem, ja som sa doma nestala rozvojovým kaučom svojich detí. Ja som doma úplne radostne zlenivela. Chodila na prechádzky, čítala do noci, začala kresliť, variť, upratovať (občas). K žehleniu sa môj briskný intelekt neprepadol, možno ešte dieťa – dve a išlo by aj to:).

Keď to spätne bilancujem – vôbec mi nebolo zle

Už piatym rokom zarezávam v práci ako milé slovo od svokry. Živiť sa mužom nenechám, natoľko ma moja genderová výchova naučila, že nezávislosť je vyvážená zlatom. Sám sa diví, čo sa na to nevykašlem, však by nejakého toho mamuta domov na zjedenie dotiahol.

Lenže, a tu mi odpovedzte drahé „life-balance“ koučky:

Kde je ta optimálna, štátom garantovaná (či grantovaná) genderová rovnováha?

Vzdať sa práce nechcem, ale ani násosníkov som si nevynosila, aby som ich rovno strčila inštitúcii – strane a vláde, ktorá vie, čo je pre mňa proste naj.

Keď je toto právo (na prácu), tak dúfam, že sa znova nestane povinnosťou, ako za času mojej mamy, kedy doma zostávali iba príživníčky budovania socialistickej vlasti a buržoázne prežitníčky.

Zostávam genderovo rozorvaná, na polceste od mamy, čo pracovať musela, k rodovo uvedomelým ženám, pre ktoré je dieťa asi len príťažou na trhu práce.

Či proste len nerozumiem, načo komu je toto genderové hnutie?