Dala som dieťa na adopciu

Každý do mňa hučal. Rodičia, kamarátky, kolegyne. Bolo to na zbláznenie. Kohokoľvek som stretla, každý sa ma vypytoval, kedy sa budem vydávať a pripomínal mi biologické hodiny. Vari sa každá ženská musí hneď po škole vydať?

Vari je vydaj jediný zmysel života ženy?

Chvíľu som márne argumentovala – a potom podľahla. V podstate vzápätí po vysokej škole! Vydala som sa za človeka, ktorého snáď viac ako ja mala rada moja rodina. Pretože bol Niekto! Vzala som si o päť rokov staršieho, úspešného chlapca so zavedenou firmou. Vyžadoval odo mňa teplé večere, bielizeň zloženú do stĺpikov a politický prehľad.

Aby náš zväzok mal aspoň nejaký zmysel, chcela som dieťa. Súhlasil. Pod podmienkou, že ho so starostlivosťou a výchovou nebudem príliš zaťažovať. Má predsa svoju prácu! Navyše mal neustále narážky na manželky svojich kolegov, z ktorých vraj deti urobili kvočky. A to by teda on rozhodne nezniesol!

Takže dúfal, že keď spolu budeme mať dieťa, nestanem sa pre neho príťažou, za ktorú sa bude musieť hanbiť. Inými slovami – ako matka by som pre neho bola prijateľná len v prípade, keby som zvládla domácnosť, výchovu dieťaťa i úspešnú kariéru a pritom by ma to nesmelo moc zmáhať, pretože strhaná ženská znamená koniec vzťahu. Aspoň tak som to pochopila. Koho som si to vzala? Všetci ho ale obdivovali a dávali mi najavo, že môžem byť šťastná, že si ma pán Niekto vzal. Učiteľku, ktorú bude musieť vlastne celý život živiť.

Tak to teda nie!

Ešte im všetkým ukážem! Rozhodla som sa, že svojho manžela v kariére predčím. Nielen preto, aby som svojej malomestskej rodine ukázala, že aj ženská môže byť múdra. Ale hlavne preto, že som sa chcela osamostatniť. Návrh manžela, či by sme sa z malého mestečka nepresťahovali do Prahy, mi teda vlastne nahral. Výhodou bola aj skutočnosť, že veľa zarábal a nebol lakomý.

Nápad, že sa budem vzdelávať, privítal. Aby som sa necítila ako parazit, vzala som aspoň polovičný úväzok v družine a prihlásila sa do intenzívnych kurzov angličtiny a japončiny. V 25 rokoch som sa rozhodla, že do 5 rokov budem aspoň tak úspešná ako môj muž. Že vo svojom živote niečo dokážem! Stálo ma to veľa vôle. Stovky dní aj nocí štúdia. Ale vyplatilo sa to.

Vlastne som prekvapila sama seba. Kde sa vo mne vzalo toľko ctižiadostivosti? Po 5 rokoch som začala pracovať ako tlmočníčka americkej firmy, ktorá obchodovala okrem iného aj s Japonskom.

Rýchly rozvod

Ani som si v priebehu tých rokov nevšimla, že sa z nášho manželstva vytratil všetok cit. Vlastne som sa ani nečudovala oznámeniu môjho manžela, že sa chce rozviesť. Čakal dieťa so svojou sekretárkou. Moje rozhodovanie, či prijať ponuku jednej japonskej firmy a odísť do tejto vzdialenej krajiny, tým bolo vyriešené. Aspoň som si to teda myslela. Vďaka kontaktom môjho muža sme boli rozvedení pár dní potom, čo som sa novinku z jeho života dozvedela.

Hneď ma vyplatil z bytu, za čo som si bez problémov zaobstarala útulný 1 + 1 a….

A začala som mať ranné nevoľnosti. No to snáď nie je pravda! Lekár mi zagratuloval k tehotenstvu a oznámil, že som na konci tretieho mesiaca! Že som mala normálny menštruáciu? To sa stáva!

Čo budem preboha robiť? So svojim mužom som za posledný rok spala celkom asi trikrát. A to len kvôli protestujúcim hormónom! A ešte s kondómom! Ako sa to mohlo stať? Že sa aj kondóm občas pretrhne? A tiež som sa predsa práve rozviedla! Bože!

Dieťa alebo kariéra?

Mala som 30. Lekár mi prerušenie tehotenstva neodporučil, pretože už vraj nie som žiadny zajac.

Navyše som prešla katolíckou výchovou a aj keď som bola kresťan veľmi pasívny, interrupcia ako vražda bola vo mne hlboko zakorenená.

Tiež som mala kamarátku, ktorá sa 10 rokov márne snažila otehotnieť. Jazdila po všetkých možných liečeniach, súložila v každom plodnom dni, až všetky tie urputnosti úplne zničili jej manželstvo. A ja že by som mala dieťa len tak zabiť?

Lenže čo to Japonsko? Nechcem svojmu dieťaťu raz vyčítať, že som sa kvôli nemu vzdala svojej kariéry a vyhodila z okna niekoľkoročnú drinu! Nechcem sa, ako moja mama, ukrivdene tváriť zakaždým, kedykoľvek moje dieťa bude mať iný názor ako ja. Len preto, že by malo držať ústa a byť vďačné, že som ho porodila. Pretože kam ja som sa mohla všade dostať, nebyť tých nevďačných parchantov?!

A čo otec? Veď ten má dieťa inde! Nervovo na dne som zatelefonovala svojmu potenciálnemu japonskému šéfovi. Vymyslela som si, že mám chorú mamu a snažila sa z neho dostať, či by som ešte vôbec niekedy dostala podobnú šancu. Ponúkol mi, že pol roka počká. Vari som mohla začať pracovať s novorodencom? A ešte v Japonsku? Poďakovala som mu za prejav dobrej vôle a oznámila, že to prijímam.

Nedokázala som sa vzdať tejto obrovskej šance.

To neznamenalo len zarobiť veľa peňazí, ale predovšetkým mať možnosť spoznať zblízka život v úplne odlišnej civilizácii a dôjsť vo svojom odbore k dokonalosti. Zúfalo som sa vrhla k internetu a obzrela stránky všetkých dostupných poradenských služieb. Len ma utvrdili v tom, že interrupcia je vražda. A že je veľa párov, ktoré čakajú, až budú môcť zahrnúť láskou cudzie dieťa.

Neviem, či som taká karieristka alebo som nechcela na svet priviesť dieťa, ktoré by malo rovnako starého nevlastného súrodenca. Alebo či som bola príliš zbabelá, možno pohodlná na to, aby som bola slobodnou matkou a všetky tie celoživotné zodpovednosť bola iba na mne. K tomu všetky tie ohrozenia detí z neúplných rodín! Bolo rozhodnuté. Svoje dieťa nezabijem, ani nevychovám. Dám ho na adopciu!

Matka netvor

Keby som vedela 20 jazykov a zarábala milióny, pre rodičov som sa stala hanbou rodiny, mesta a ľudstva vôbec. Bola som vinná nielen rozpadom manželstva, ale dať dieťa na adopciu je vraj horšie, ako ho zabiť. Bývalý manžel si dodnes myslí, že sním to nemá vôbec nič spoločné a len mi odkázal, že som mrcha. Čo teda bolo ďalej?

Zaplatila som si cisársky rez a jednolôžkovú izbu. Nechcela som počuť svoje dieťa plakať. Nechcela som ležať spoločne s matkami, pre ktoré bolo ich mimino vrcholom šťastia. Aj tak to nebolo jednoduché. Len tá zvedavosť, ako asi bábätko vyzerá. S vypätím všetkých síl som vydržala aj pohŕdavé pohľady zdravotného personálu a vnútila si presvedčenie, že moje rozhodnutie bolo správne. Môj život sa musí vrátiť do pôvodných koľají. Do koľají života slobodné ženy. A nie je predsa všetkým dňom koniec. Možno raz budem skvelá mama!

Dnes je to len pár mesiacov a nechcem tvrdiť, že raz nebudem mať výčitky svedomia. Že nebudem trpieť, keď si uvedomím, že niekde tu žije moje dieťa a ja ho vôbec nepoznám. Za nepravdepodobné však považujem, že by tieto výčitky svedomia mali byť vážnejšie, ako výčitky spôsobené potratom. Pevne verím, že môj syn alebo dcéra vyrastá v rodine, ktorá ho miluje!

(4 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...