Chcem žiť… Nebojím sa snívať!

Bola som mladé dievča plné snov, tak trochu bláznivé, dievča, ktoré by nikdy neuverilo tomu, čo ho čaká. Ako zdravú, mladú ženu ma nikdy ani vo sne nenapadlo, že rakovina sa môže týkať aj mňa. S touto chorobou som sa nikdy priamo nestretla, nepoznala som nikoho, kto ju mal. Veď prečo by sa ma to aj malo týkať, bola som mladá, vôbec som nebývala chorá, odmalička som športovala, nikdy som nefajčila a stravovala som sa zdravšie ako väčšina mojich rovesníkov. Ale moja choroba mi otvorila oči! Uvedomila som si, že sa to netýka iba starých alebo tých, čo majú nesprávnu životosprávu. Za ten pol rok, čo som sa liečila, som dospela viac, ako kedykoľvek predtým!

Začala som sa dusiť pri smiechu…

Všetko sa to začalo začiatkom roka 2007. Môj prvý príznak bol taký, že som sa začala čoraz častejšie dusiť pri smiechu. Áno, znie to zvláštne, ale je to tak. Zo začiatku som si to nevšímala, ale keď to neprestávalo, napadlo mi, že to asi nie je normálne, keď som nikdy predtým podobný problém nemala. Šla som teda k mojej obvodnej doktorke a povedala som, čo ma trápi. Ona ma svojou odpoveďou, že sa mám smiať kultivovane, tak zaskočila a schladila, že som si pripadala úplne hlúpo. Takže som tomu prestala venovať pozornosť. Postupom času sa to ale začalo zhoršovať, pri väčšej námahe, ako boli napríklad schody, som sa veľmi rýchlo zadýchala, čo som najprv pripisovala zlej kondícií. Neskôr sa mi už ťažšie dýchalo aj pri sedení, nemohla som v noci spávať, pretože som sa nemohla nadýchnuť, mala som pocit, akoby mi na hrudi sedel malý slon! Vybrala som sa teda znovu k mojej obvodnej a povedala jej, že sa mi veľmi zle dýcha. Ona ma poslala k alergologičke. Keď ma zadala do databázy, všimla si, že som už zamestnaná a preto musím prejsť od detskej obvodnej k dospeláckej. Ešte v ten deň som volala na alergológiu, kde mi dali termín vyšetrenia o dva mesiace, čo mi pripadalo (jemne povedané) trochu neskoro na to, že sa mi ťažko dýcha a mala som za sebou zopár presedených nocí. Znovu som šla, tento krát už k mojej novej obvodnej, ktorá ma vyšetrila, popočúvala a poslala ma na pľúcne. Tam boli doslova zhrození z mojich výsledkov. Robili mi totižto vyšetrenie na pľúca, ktoré spočíva v tom, že musím celou silou vydýchnuť vzduch do akejsi trubky. Na tomto oddelení snáď už ani nie sú dvere, v ktorých som ešte nebola. Prehadzovali si ma z dverí do dverí, pretože nikto nevedel, čo mi je a čo s tým. Nakoniec sa doktori rozhodli, že budem mať pravdepodobne zväčšenú štítnu žľazu a to mi bráni v dýchaní. Takže som na ďalší deň šla , už v sprievode mojich rodičov, keďže som sama už ledva schodmi vyliezla, k ďalšej doktorke. Pri sone zistili, že mám v krku útvary. Bola som hneď hospitalizovaná v nemocnici, aby mi mohli urobiť ďalšie vyšetrenia. Vyšetrenie CT potvrdilo nádor v krku. Ďalšiu noc som ležala, vlastne sedela, keďže som sa pri ležaní dusila, na jednotke intenzívnej starostlivosti napojená na kyslík. Robilo mi problém už len prejsť na WC a naspäť. Na ďalší deň mi doktorka oznámila, že ma chcú previezť do ružinovskej nemocnice na hrudnú chirurgiu.

Okamžitá operácia

V Ružinove sa hneď po mojom príchode rozhodli, že operácia bude okamžite. Pri operácii mi vzali vzorku a trachotómiou zaviedli do krku T kanylu, čo bola vlastne gumená trubka, ktorá mi trčala z krku. To mi ale zo začiatku vôbec nevadilo, konečne som mohla asi po 10 nociach spať ležmo. Po prepustení z nemocnice sme čakali na výsledky. Ešte stále som si neuvedomovala, že ten nádor môže byť zhubný, pravdupovediac mi to aj napadlo, ale hneď som tú myšlienku zavrhla, lebo veď také niečo sa predsa mňa týkať nemôže! Začala som mať vysoké horúčky. Po troch týždňoch čakania sme išli na kontrolu, kde mi oznámili, že im už prišli výsledky. Doktor mi povedal, že to je Non – Hodgkinov lymfóm. Ja som nechápajúc pozerala a nevedela som, o čo sa jedná. Až keď mi povedal, že pôjdem hneď zajtra na onkológiu, zaplo mi, že je to zhubné.

Vlasy mi vypadali za dva dni

Dňa 15. mája, v deň mojich 21. narodenín, som sa teda prihlásila v NOÚ u pani doktorky Ballovej. Ona mi vysvetlila, čo mi je a aká bude liečba. Ešte v ten deň som dostala moju prvú chemoterapiu.

Sama sebe som sa čudovala, ako som to zo začiatku dobre znášala. Po pár dňoch, keď prešlo moje prvotné zaskočenie z mojej diagnózy, som to dokonca znášala s úsmevom na perách. Vravela som si, že ta liečba nebude taká zlá. A naozaj, zo začiatku to bolo v pohode. Chodila som na chemoterapiu každú stredu, mala som niekoľko druhov liekov, brali mi krv, zavádzali kanylu, dávali chemoterapiu, nič, čo by som nezvládla. Nie som strachopud, ihly som sa nikdy nebála! Ale potom, asi po troch, štyroch chemoterapiách, mi začali padať vlasy. To bol pre mňa šok, znášala som to veľmi ťažko, vlasy padali hrozne rýchlo, trvalo to asi tak dva dni, než som mala na hlave len zopár vláskov. Za tie dva dni som plakala pri každom česaní, pri umývaní vlasov a vlastne aj medzi tým a dlho potom, ako mi vlasy vypadali. Nakoniec som si hlavu musela oholiť. Mala som už kúpenú parochňu, každý mi vravel, že mi veľmi pristane, ale to aj tak veľmi nepomáhalo. Onedlho som začala priberať, keďže som brala Prednison, jedla som hrozne veľa, proste som nemala dna. Behom pár týždňov som pribrala skoro 10 kg. Vtedy bolo horúce leto a ja som nechcela nikam chodiť, nemohla som sa pozerať sama na seba a už vôbec som nechcela, aby sa na mňa pozerali cudzí ľudia! V 35° teplách som musela mať šatku na krku, aby som ako – tak zakryla tú trubku, čo mi trčala z krku a v tej parochni som sa cítila, akoby som mala na hlave baranicu! Vtedy to začalo byť horšie, po fyzickej stránke som stále liečbu znášala dobre, horšie to už bolo po stránke psychickej. Mávala som často depresie, nemohla som v noci spávať.

Oporou mi bola rodina a priateľ

Vtedy mi veľmi pomáhala rodina a pocit, že ma majú radi, ale zase na druhej strane ma trápilo, že majú kvôli mne starosti! Snažili sa mi pomôcť, ako vedeli, na každú chemoterapiu chodili so mnou moji rodičia, kupovali mi všetky možné zdravé jedlá a šťavy a všetko, o čom počuli, že by mi to mohlo pomôcť. A bolo to samozrejme náročné aj finančne. Ale najviac mi pomáhal môj priateľ. Neviem si predstaviť, že by som toto všetko mala prežiť bez jeho opory a bez jeho lásky. Aj napriek všetkému, čo som prežívala, som sa po jeho boku cítila šťastná. Neraz sa mi tisli slzy do očí, keď mi napriek tomu, ako som vyzerala, vravel, že som nádherná a že ma má strašne rád. On ma nikdy nevnímal ako chorú a ani sa tak ku mne nesprával. Vždy ma vytiahol niekam von alebo do kina. Bola som a stále som mu veľmi vďačná za všetko, čo pre mňa vtedy robil!

22 ožiarov

Po 4 dlhých mesiacoch mi už konečne vybrali z krku kanylu. Behom tých mesiacov som bola trikrát hospitalizovaná v NOÚ, pretože mi dávali takú chemoterapiu, ktorú som musela vylúčiť z tela pod dohľadom v nemocnici. Zakaždým to prebiehalo hladko, sestričky boli milé a ja som tam neležala dlhšie ako tri dni, samozrejme, až na poslednú chemoterapiu.  Pri nej som dostala horúčky a strávila som tam týždeň. Po dobratí všetkých chemoterapií som prestala brať lieky, začala jesť znovu normálne a váha sa postupne začala upravovať. Podstúpila som operáciu, pri ktorej mi zašili dieru, ktorá mi ostala po kanyle a potom som už mohla nastúpiť na rádioterapiu. Mala som 22 ožiarov, v nemocnici som bola mesiac, doma som bola iba dvakrát na víkend. Dni v nemocnici mi ubiehali strašne pomaly, cítila som sa sama, ale pozitívne bolo, že mi konečne začali rásť vlasy. Keďže sa mi postupne spálila sliznica, jedla som veľmi málo, bolelo ma každé sústo, ale na niečo to bolo dobré – vtedy som väčšinu mojej nadváhy schudla.

Liečbu som ukončila v októbri 2007 a už som čakala len na PET vyšetrenie, na ktoré som išla o tri mesiace. Hrozne som sa bála výsledkov, stále som mala zlý pocit a mala som strach, že to ešte neskončilo. Potom ma doktorka ubezpečila, že výsledky sú veľmi dobré, že tam nemám už vôbec nič a že budem chodiť už len na kontroly.

Chcem znovu snívať…

Čítala som, že Non – Hodgkinov lymfóm je horší preto, že sa zvykne znovu vrátiť. Mala som veľký strach z toho, že sa to znova len tak vráti a ja tým všetkým budem musieť prejsť znova, a že to už nemusí dopadnúť tak dobre. Stále sa toho bojím, kto by sa nebál, ale ja chcem žiť naplno, nechcem sa báť žiť a budovať si budúcnosť! Aj napriek tomu, že je možnosť, že sa to vráti znovu, nechcem aby mi to zabránilo žiť, som mladá, veľa krásneho ma len čaká.

A s tým súvisí aj môj sen! Chcem prekonať strach z budúcnosti a znovu snívať! Mojím snom je mať pri sebe človeka, ktorého milujem a založiť si s ním rodinu! S priateľom sme zasnúbení a ja túžim mať svadbu, na ktorej budú všetci ľudia, ktorí ma majú radi, všetci tí, ktorí pri mne stáli v najťažších chvíľach môjho života, prežívali so mnou ťažké obdobie a chcem, aby spolu so mnou prežili aj chvíľu, ktorá bude jednou z najkrajších, a teda moju svadbu!  A keďže svadba nie je lacná záležitosť, chcela by som takto uľahčiť aj našim rodičom, ktorí nám behom mojej liečby veľmi pomáhali a to bolo náročné aj finančne. Museli by sme mať len malú svadbu, ale ako som už písala, chcela by som sa poďakovať všetkým, ktorí pri nás stáli v ťažkých chvíľach. Aj preto to všetko píšem, aby mohli títo ľudia prežiť spolu s nami najkrajšie chvíle, ktoré dokazujú, že sa nebojíme snívať!

Ilustračné foto: www.sxc.hu