Bojím sa ľahnúť, aby som sa nerozpadla

Pred mesiacom som doniesla z pivnice zelenú karimatku. Deti hneď zbystrili pozornosť, o čo mi ide. „Keď budem celá na nervy, tak si na ňu ľahnem aspoň na 15 minút,“ vysvetľujem im svoj záchranný plán na jeseň/zimu.

Chcem ešte dodať do prednášky plnej entuziazmu, že teraz by som to chcela zvládnuť lepšie ako na jar, keď som nemala ďaleko od pandemickej divej svine, ale rovno ma prerušia s otázkou: „A môžeme si potom ľahnúť k tebe?“

Dojemné, že? Až na to, že karimatka doteraz leží na polici v predsieni. Nevytiahla som ju ani raz, hoci dávno mala byť zležaná.

Teraz to dám

Dlho, dlho po lete som sa stále presviedčala, že teraz to dám, teraz ma to nezošrotuje.

Pristihnem sa, ako prepisujem nedeľné tlačovky namiesto „slížikovej,“ deti sa spokojne hrajú na mobiloch, jeden druhému práve vypáli dom, druhý mu tam hodí granát, potom po sebe hulákajú, ale čo na tom, stihla som to.

Milujem večery, keď konečne finišujú tlačovky, my práve hráme človeče, a tá šestka nie a nie padnúť, hoci by som dávno mala písať o tom, či môžu ísť rodičia bez testu odprevadiť deti do školy.

Čítanie na dobrú noc a popritom hladkanie spotených nôh musí byť, túto rutinu vyžadujú ako druhú večeru, len tá moja hlava je roztekaná, ťažko je žiť prítomnosť, keď myslím na to, že zhasnem svetlo v detskej a zapnem zase počítač. Od zajtra platia nové opatrenia.

Spala som aspoň 5 hodín?

Dlho do noci neviem zaspať, príliš nabudená. Ráno o šiestej zvoní budík. Spala som aspoň 5 hodín?

Jedno dieťa v škole, druhé má online. Odbieham v kuse od práce, lebo z vedľajšej izby sa namiesto hodiny dejepisu ozýva flauta, vraj „seká mi tá appka,“ tak sa snažím reštartovať stroj a moc na syna nehulákať, aby susedia neposlali sociálku.

Medzitým treba navariť obed zadarmo, ale ho aj rýchlo zjesť a peši ísť do školy po mladšieho, nech majú aj nejaký iný pohyb, ako len prstom po tablete.

Namiesto toho, aby som si ľahla na svoju zelenú karimatku, keď počujem o lockdowne, bežím sa poslednýkrát nadýchať do Ikey, aj keď viem, že sa to neskloňuje, nakúpiť si dvadsať nádob, do ktorých potom budem triediť fazule, pohánky, vločky… (a čo tam po toaletnom papieri, ale musím mať aspoň šesť kíl kávy).

Lebo možno toto je jediná copingová stratégia, ktorú mám.

Stačí to preorganizovať

V posledných rokoch, zakaždým, keď mám krízu, naliehavo pociťujem potrebu kúpiť si čo len jeden nový šuflík, novú krabicu, nový zakladač. A preorganizovať si veci, dať im nové usporiadanie, nové miesto. Tomu, čo zostane.

Ako keby to malo dať odpoveď na výzvy, ktoré každý deň žijem. Bez muža, s deťmi, hypotékou a domácimi úlohami, ktoré pípnu na EduPage.

To, čo mi ešte pred rokom pomáhalo uvoľniť nervy, napätie, v aktuálnom pandemickom neviem aplikovať.

Lebo do kina cez pracovnú dobu chodiť nemôžem, sú zatvorené, futbalové tréningy sú zrušené, a to je čas, ktorý zvyknem v pokoji využívať na behanie. Inak behám v nepokoji, s deťmi za zadkom, veď napokon ako naposledy, keď som to dala do extrému, až som prechladla tak, že ďalší mesiac som sa z toho nezotavila.

A čo ako mi je na nič, beriem deti von, hoci by ma na večer mala striasať teplota, kričím na mamu v rúšku, nech sa k nám ani nepribližuje. Nedovolím jej, aby ich zobrala, lebo mám úzkosť, že môže ochorieť ona, otec, všetci starí rodičia, o ktorých sa starajú.

 

Možno sa bojím

Keď nezaberú ani antibiotiká, ani výplata, je mi jasné, že či sa mi to páči alebo nie, telo mi dáva najavo, že ho neopijem rožkom. Namiesto toho, aby som si už konečne ľahla na svoju zelenú karimatku, žijem v presvedčení, že ma zachráni nová nádobka na kuskus z Ikey. Že to len treba nejako preorganizovať, ako vždy.

Možno sa bojím, že keď si ľahnem, rozpadnem sa. Že stratím tempo, že nebudem vládať znova sa do toho dostať. Popritom si uvedomujem, o čo ľahšie to majú tí, ktorí to dokážu: nie preusporiadavať inak skrinky, ale zvoľniť zo svojich nárokov na seba, na dokonalosť. Tí, ktorí si vedia dovoliť povedať: toto pustím, tohto sa vzdám, na tomto netrvám.

Nie všetci na to máme.

Nie všetci sme ochotní prijať zmeny k horšiemu. Vraj lepšie prežívajú toto obdobie starí ľudia ako mladí, lebo tí si toho viac preskákali a aj sa naučili rôzne zvládacie mechanizmy.

Ak, samozrejme, nezomreli po odchode z práce do penzie a vyrovnali sa s novými okolnosťami. Tí to teraz dávajú aj bez bežeckých endorfínov, opierajúc sa o paličku. Nechýbajú im krčmy, ani pho polievky.

Najradšej majú svoj kľud, rituály s kávou po raňajkách a obede, a nesmieš im zavolať cez televízne noviny alebo Kamilu Magálovú. Moja babka sa aj po osemdesiatke učí nové recepty. Dedko sa tajne stará o túlavé mačky, aby babka nevedela.

Druhí starí rodičia si objednali dve krabice šumivého sektu, lebo bol v akcii. Čo je úžasné, lebo sa v tom črtá vyhliadka na drobné budúce radosti: ešte stále je tu zajtrajšok a možnosti niečo osláviť.

Aj ja by som chcela mať takú vyhliadku. A pritom by možno stačilo len si konečne ľahnúť na tú zelenú karimatku.