Až raz budem učiteľkou

Už od základnej školy som chcela byť učiteľkou. Ale chcela som byť aj letuškou, čašníčkou, novinárkou či riaditeľkou cestovnej kancelárie. Výber vysokej školy napokon rozhodol, že začnem ako učiteľka.

shutterstock

Pri učení som chcela aplikovať všetky hravé metódy

Predstavovala som si seba ako novodobú slečnu Stacyovú z románu od Montgomeryovej, ako vysvetľujem učivo triede plnej zanietených a po vedomostiach túžiacich žiakoch. Pri učení som chcela aplikovať aj všetky tie tvorivé a hravé metódy, ktoré sme prebrali na univerzite. Predstavovala som si, ako sa na hodinách literatúry ponoríme do iných svetov a čítame si príbehy a ako žiaci na gramatike dychtivo objavujú nové poznatky a hľadajú súvislosti.

Realita počas praxe na dolnom stupni základnej školy mi však ukázala, že prvé a najdôležitejšie na začiatku vyučovacej hodiny je zoškrabať deti z parapety, povyberať ich aj zo skriniek a uložiť na svoje miesto.

Neprebiehalo to úplne tak, ako som si to predstavovala

Po škole som začala učiť slovenčinu na druhom stupni základnej školy. Neprebiehalo to úplne tak, ako som si to predstavovala, ale bola to vcelku fajn práca. Tešilo ma, keď som videla u žiakov snahu a motiváciu učiť sa. Keď robili pokroky a napredovali, čítali a objavovali.

Našli sa ale aj takí, ktorým učenie ani slušné správanie nič nehovorilo. A nemyslím tým žiakov s diagnózami a ani takých, ktorí len veľmi súrne potrebovali niečo povedať spolužiakovi alebo nevedeli odolať nutkavému pokušeniu obehnúť dvakrát okolo lavíc.

Myslím takých, ktorí chodili do školy s cieľom škodiť iným aj sebe. Namiesto písania poznámok do žiackych knižiek by som vtedy uvítala možnosť vypísať im pokutový blok za narúšanie vyučovacieho procesu. A ak by rodičia pokutu nezaplatili, poslala by som im domov aj upomienku. To by bola disciplína v triede! Prilepšili by si učitelia aj školy a rodičia týchto žiakov by si možno uvedomili, že výchova začína v rodine.

Mohlo by vás zaujímať >>Dobrá výchova: 8 pravidiel slušného správania pre deti<<

Viac ako byrokracia či podmienky v školstve ma vtedy trápilo, či stihnem trafiť počas prestávky z triedy do svojho kabinetu. Triedy boli na ľavej a pravej strane chodby na rôznych poschodiach a tak mi po každej hodine chvíľu trvalo, kým som zistila, kde som. Pri mojej priestorovej dezorientácii by mi uľahčili život orientačné tabule alebo aspoň šípky na stenách.

Keby bol na WC aspoň toaletný papier

Spomínam si, ako som sa počas prestávky vybrala na WC so zhúžvaným toaleťákom v ruke, no po ceste som sa zarozprávala s kolegyňou a keď zazvonilo na hodinu, zabudla som, kam som mala namierené a išla som rovno na hodinu literatúry k siedmakom. Až keď som zapisovala hodinu do triednej knihy, zistila som, že mi chýba ešte jedna voľná ruka. Keďže som nemala so sebou kabelku a ani vrecko na nohaviciach, a učiteľský stôl nemal ani jedinú zásuvku, odučila som celú hodinu s toaleťákom v ruke. Po pol hodine ma už zovretá päsť celkom slušne bolela, ale vydržala som to.

Žiaci boli pozornejší ako inokedy a snažili sa zo mňa vymámiť, čo to tam schovávam. Možno dúfali, že mi z ruky vypadne malá odmena za úlohy a aktivity, no prekvapenia sa nedočkali.

Odišla som do Nemecka zbierať maliny

Rok v škole bol plný zážitkov a skúseností, no chcela som zmenu a vyšší plat. Rozhodla som sa preto zavesiť rozbehnutú kariéru učiteľky na klinec a odísť do Nemecka na sad zbierať maliny a štiepiť stromčeky. Elegantné nohavice, blúzky a topánky na podpätkoch som vymenila za montérky, funkčné tričká a nepremokavú pracovnú obuv. Jasné, že by som radšej dovolenkovala niekde na Maldivách alebo Seychelách, ale so slovenským učiteľským platom tam môžem ísť akurát tak čistiť pláže alebo predávať kokosové orechy. Z Nemecka som sa presunula za prácou do nášho hlavného mesta a odtiaľ do Rakúska. Predávala som briliantové prstene, hračky aj bankové produkty a služby, robila som čašníčku aj barmanku.

Chýbali mi žiaci

Ich výmysly a nápady, no zároveň sa mi páčilo získavať skúsenosti v rôznych povolaniach. Na niektoré som síce kvalifikáciu nemala, no nikomu to neprekážalo. Keď som ako čašníčka išla so svojím prvým jedlom k hosťom, s tanierom v oboch rukách a palcami namočenými v omáčke, pozerali na mňa síce so zdvihnutým obočím, ale nesťažovali sa.

Každá práca ma niečím obohatila

Naučila som sa, ako robiť veci lepšie a efektívnejšie, nebáť sa robiť chyby a poučiť sa z nich. Občas sa zamýšľam nad slovenským školstvom. Aj v práci. Raz som sa zamyslela tak intenzívne, že som nepočula kolegyňu, ako mi vraví, že mi k pokladni dáva veci, ktoré si chce neskôr kúpiť. Keď sa vrátila o päť minút a zistila, že som ich predala zákazníkom, pýta sa ma: „A to si nevšimli, že im to účtuješ?“ „Hm, všimli, ale len nahodili začudovaný výraz, zaplatili a odišli. Možno sa vrátia.“ Nevrátili sa. Inokedy mi zase zákazník nechal výdavok so slovami: „To nepotrebujem,“ a ja som s flegmatickým pokojom zahodila mince do koša. Až keď cinkli o kovový kôš, vrátila som sa zo svojich myšlienok naspäť do reality.

V školstve ostali už len tí najmotivovanejší, najvytrvalejší a najobetavejší. Možno sa k nim raz pridám, ale ešte nie je čas. Ešte mi je príliš dobre tam, kde som. Ale ak raz budem zase učiteľkou, milí žiaci, porozprávam vám o dôležitosti rôznych povolaní. O tom, že nie každý môže byť youtuber či influencer. O tom, že dobré vzťahy a spolupráca sú dôležitejšie ako súťaživosť a že na život nie je viac pripravený ten, kto má najviac poznatkov, ale ten, kto ich vie triediť, vybrať z nich tie dôležité a použiť ich v praxi. Nech je škola pre vás miestom, kam sa budete vždy tešiť; kde budete cítiť istotu a prijatie; kde budete objavovať, tvoriť, učiť sa a smiať sa.