Ako sme si adoptovali našu Lucku

Mám 30 rokov (och, o týždeň to bude už 31 :-)))), manžel 36, spolu sme 10 rokov. O dieťatko sme sa pokúšali asi 6 – 7 rokov za výdatnej pomoci našich i českých lekárov. Bezvýsledne.

Pred troma rokmi sme sa po dlhom zvažovaní (pravdu povediac, už ani neviem či bolo dlhé) rozhodli pre adopciu. 

 

Papierovačky sme zvládli

Hneď na začiatku musím povedať, že sme sa stretli s veľmi dobrým prístupom zo strany soc. pracovníčky a psychologičky.

Najprv sme vypísali tlačivá pre soc. pracovníčku, ktorá nás následne poslala k psychológovi na testy. Veľa ľudí má práve z týchto testov strach, ale je to hračka.

Testy boli veľmi zdĺhavé, zdalo sa mi to nekonečné. Chodili sme cca raz za tri týždne na hodinu. Výsledky sme mali super a tu to trochu skrátim, v rýchlosti spomeniem návštevu v kojeneckom ústave (zabudla som napísať, že sme mali záujem o kojenca) a obvolávanie mimobratislavských ústavov. Všetko bezvýsledne.

„Máme voľné dieťa“

Testy sme skončili myslím niekedy v auguste a v novembri nám zazvonil telefón, kde nám soc. pracovníčka oznamovala, že je „voľné“ dieťa.

Boli pred nami ešte dva páry, z ktorých  ten prvý ju nechcel (nepáčila sa im) a ten druhý pár už adoptované dievčatko mal a chceli chlapca, ale mohli si to rozmyslieť do druhého dňa.

Že som tú noc nespala, to je asi každému jasné. Hneď ráno som volala, ako sa rozhodli. Nechceli ju.

Hneď sme sa na ňu išli pozrieť.

Musím povedať, že nás zarazil prístup pani primárky, ktorá sa nás začala pýtať na veci, ktoré sme už dávno prebrali so soc. pracovníčkou (napr. zamestnanie, výška príjmu…).

Boli sme ale tak „nažhavení“, že sme jej radšej rýchlo odpovedali, len nech nám ukáže toho drobca. Bola úžasná. Chodili sme za ňou 4 dni (za ten čas sme museli nakúpiť kompletne celú výbavu, ufff, prvý účet mám dokonca odložený, stál za to), stále len spinkala.

Nič závažné, ale predsa len, infekcia, inkubátor, kyslík… 

Keď sme s ňou odchádzali domov, z pani primárky odrazu začali vyliezať veci, tykajúce sa zdrav. stavu, ktoré predtým ani nespomenula. Nič závažné, ale predsa len, infekcia, inkubátor, kyslík… A vraj je veľmi dráždivá. To sme sa len smiali, veď stále iba spinkala.

Prvý deň doma bol super,

akoby sme ju ani nemali. Ovšem počnúc ďalším dňom až do cca 4 mesiaca to bolo skutočne „dráždivé“ dieťa :-)).

Ani som netušila, že tak spokojne spávala preto, že jej dávali tabletky na ukľudnenie, čiže spočiatku mala „absťák“. Plakala stále, cez deň, v noci, spala len vonku v kočíku, aj to len „za jazdy „, nedajbože zastaviť.

Ak som zavolala pani primárke o radu, odporučila ma na obvodnú lekárku, vraj pod ňu už nespadám. Dobré, nie?? Obvodná lekárka mi povedala, že má epileptické záchvaty, čo na neurológii vylúčili.

Tak sme ju vymenili

Tak sme ju vymenili .Lekárku samozrejme :-))). Ale tie nervy, keď tak suverénne oznámila, že nevyzerá normálne, určite má epilepsiu!!! Na neurológii mi povedali, že je v poriadku, akurát matka bola silná fajčiarka, nejedla, takže sa z toho musí Lucka akurát dostať. Dostala, až príliš. Je to úžasne živé, bystré dieťa, ktoré zamestnáva celú rodinu, teda hlavne maminu.

Ak si milá biologická mamička zmyslí, že to tak nemyslela….

Negatívum celej adopcie je akurát to, že to dieťa vypiplete z najhoršieho, zamilujete si ho, ale až v roku je oficiálne Vaše, takže ak si deň pred súdnym pojednávaním milá biologická mamička zmyslí, že ho chce, že to ľutuje a že ona to tak nemyslela, tak Vám neostáva nič iné, len jej dieťa odovzdať.

Aj keď ten čas letí tak rýchlo, že ani na to človek nemyslí, predsa len ho to občas napadne. Našťastie toto obdobie je už dávno za nami.

Naozaj zvážte

Na záver by som len chcela dodať, že počiatočné obdobie bolo veľmi ťažké, ale som šťastná, že sme to vydržali a teraz sa môžeme tešiť z takej krásnej dcérky.

Ak sa rozhodujete pre adopciu, treba to skutočne veľmi zvážiť (dieťa nie je tovar, ktorý keď sa Vám nepáči, môžete vrátiť ), ale je to úžasné. Tiež si myslím, že by sa o adopcii malo viac hovoriť, nie je to žiadna hanba adoptovať si dieťa, skôr si myslím, že je to skutočne obrovský čin!

Ak ste to dočítali až sem, klobúk dole, nechcela som sa až tak rozpísať :-)).

Srdečne všetkých zdraví

Katarína