Aká romanca, tento jeden život

Vezieme sa v taxíku okolo zadarskej nemocnice a šepnem staršiemu synovi: „Tu si sa narodil.“ Kývne hlavou, usmeje sa a povie: „A ocino zatiaľ objímal vonku palmu a grcal.“ Obľúbená rodinná storka. To sa nedá vynechať.

Stará známa cesta do Sukošanu, obidve deti sú nezvyčajne ticho, plné očakávaní, snívajú, že sa budú znova celé hodiny sprchovať v maríne. Ako vtedy s ocinom.

Rozmýšľam, či im tie obrázky v hlave ostali alebo vybledli ako spomienky, ktoré už ani nie sú ich spomienkami. Iba si osvojili verzie toho, čo im rozprávam.

Tiež som tak trochu v kŕči, akoby nič konverzujem s taxikárom. Nechcela som, aby ma hneď zaradil ako turistku, keď sme si zjednávali cenu. Svoj pôvod som maskovala za nákupný vozík na kolieskach, aký tu prevádzkujú staré babky.

Kedysi, keď som tu ešte žila, križovala som zadarské uličky s dvomi vozíkmi; bolo to praktické, vianočný stromček som vyhodila na plece, potom mi bežali námorníci z lodnej MHD naproti, či som úplne „luda,“či som zošalela. Pýtali sa, prečo to nosím sama, kde mám muža.

Teraz som si do vozíka tajne schovala ruksak. Bolí ma, že už sem nepatrím. Ani muža už nemám.

Akoby na okraj.

Vyšlo to. Keď taxikár ukladal vozík do kufra auta, nahodil lokálnu cenu. Neodrbal ma. Po koniec zadarskej tabule neprišiel na to, že som cudzinka.

Zadarskí taxikári zvyčajne radi kvákajú, až na výnimky (jeden raz nepovedal celú cestu vôbec nič, len si tesne za poslednou križovatkou pred trajektami hlasno prdol).

Pomerne rýchlo zistia, že nie som miestna, hádajú Zagreb, lebo sa snažím rozprávať spisovne, a to je chyba. Dalmatínske nárečie je zákon. Aspoň ma pochvália, že som sa to pekne naučila.

Od zadarskej tabule po Sukošan som taxikárovi zhrnula život pred tým a teraz. Nuž čo, pýtal sa, kde mám muža, neviem to prejsť mlčaním. Niekoľkokrát zopakuje, že mu je ľúto, že zomrel. Nezabudne ma na ostatok pochváliť, ako pekne som sa naučila ich jazyk. A že sa mu so mnou dobre rozpráva.

Matke sa vždy dobre rozpráva, keď sú deti ticho.

Pozrie sa na nich v spätnom zrkadle a opýta sa ma, či ich mám len dvoch. V prvom momente nerozumiem, ako vôbec môže pri deťoch použiť slovo „len.“

Až keď mi v cieli horlivo mága v ruke svoju vizitku s obligátnym chorvátskym menom, Domagoj, Milivoj, Zdravko, Zlatko alebo tak, aká som pekná a že mu mám zavolať, kedykoľvek, cez deň, v noci, nema veze, začína mi to dochádzať.

Akože len dve deti. Nemusí to byť vždy prekážka pre prípadnú, nazvime to divoko, romancu.

Taxikár vypadne, krčím v ruke papierik a hádžem do najbližšieho koša. K barbovi Domagojovi na prázdniny do Zadaru chodievať nebudeme. Moje len dve deti sú ku mne zhovievavé, počkajú, kým ma prejde záchvat smiechu.

Už nemám kartu do mariny, zo sprchy v Sukošane nič nebude. Ostávajú len spomienky, ktoré sme si medzičasom upravili na verzie spomienok (hodilo by sa kŕčovito dodať: aspoň tie nám už nik nevezme).

Dívame sa spoza oplotenia na ľudí, ktorí sa vyloďujú a naloďujú. Odkiaľ kam, minulosť strieda budúcnosť.

Často ma ovláda túžba ukotviť sa v prítomnom čase.

Asi najťažšie na tom celom je naučiť sa mať znova rád svoj život v tých iných uličkách, ktoré sa alternatívne natískajú. Veľa ciest som preplakala v snahe zasadiť seba, svoje telo, svoju hlavu inam. Nútila som sa osvojiť si nové miesta a nové mestá. Umelý pocit zmizol, teraz po nich kráčam rada. Ale najmä, rada kráčam sama.

Minule som deti zobrala do Bratislavy s jasným plánom. „Toto sú miesta, ktoré mám rada,“ hovorím im, nech vedia, keď ma raz nebude.

Prechádzame mostom, uličkami. Dívajú sa na mňa, určite si myslia, že som zošalela. Vôbec ich nebaví kráčať. Nechutí im ani moja zmrzlina, ani tekvicový chlieb. Sú nasratí, keď im v obchode odmietam kúpiť tričko s nápisom Ľudom jebe.

Ale nevadí mi to, veď ich mám len dvoch, koniec koncov. Aká romanca, tento jeden život.

(12 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...