A tak si plávam smútkom v korkovej veste

Na mužovom pohrebe mi podávala ruku neznáma žena, keď tu zrazu urobila spiatočku, aby sa mi pozrela do očí. Nevedela zakryť prekvapený výraz, očakávala azda potoky sĺz. A zrazu toľké sklamanie.

Iná žena z našej dediny, v podstate odvážna, keď sa ma pár dní po pohrebe dokázala spýtať, ako to zvládam, pred nedávnom skonštatovala, že „v poslednej dobe vyzerám nejaká smutná.“

„Tak už to občas býva, keď niekomu zomrie muž,“ odvetila som, keď znova badám nemú otázku. Akoby mi chcela naznačiť, či to náhodou nie je za čiarou. Veď prešlo toľko mesiacov, tak hádam…

Máme rôzne predstavy o trúchlení.

Na pohreboch očakávame vybičované emócie až do krajnosti. Pokoj pozostalých, paradoxne, vyrušuje.

Máme azda za to, že bolesť a smútok vygraduje pri truhle a potom pozvoľna, deň za dňom opadáva, lebo čas lieči, zmierňuje. Má to svoju logiku, keby tu logika mala vôbec nejaké miesto. Ale nemá.

Nič tu neplatí.

Julian Barnes v Rovinách života prvotný šok prirovnáva k pádu do ľadového Severného mora; ste vybavený iba absurdnou korkovou vestou, ktorá vás má udržať pri živote. A na túto novú skutočnosť, do ktorej vás osud namočil, sa nedá pripraviť.

Píše o svojej známej, ktorej muž dlho umieral na rakovinu. Myslela si, či dúfala, že to dokáže: „Keďže je praktická, už vopred si vyžiadala zoznam odporúčanej literatúry a zhromaždila klasické texty o trúchlení. Keď došlo k tej chvíli, nehrali nijakú úlohu.“

Je to tak. 

Občas myslím na to, ako som si pod paplónom svietila baterkou do šialene smutnej knihy, napísal ju istý vdovec ako veľmi sentimentálne vyznanie o živote a smrti svojej ženy.

Snažila som sa čo najtichšie prehĺtať vzlyky, aby som nezobudila muža spiaceho vedľa. To som ešte netušila, že sama sa o pár strán na to stanem vdovou.

Prišlo na moju osobnú skúsenosť, neporovnateľnú s ničím a s nikým. Toto je iba moja kniha. Môj smútok.

Kým vdovec z knihy mal zoznam úloh, ktorý mu spísala jeho žena v posledných dňoch života – boli tam jej želania, ako má žiť ich rodina a ako si ju majú pamätať – mal okrem korkovej vesty aj akési lano, ktorého sa mohol zachytiť, plávajúc v ľadovom Severnom mori.

Ja som nemala nič, nevedela som, ani kde je sever.

„Teraz to musíme iba prijať,“ povedal mi dobrý kňaz a ja som sa rozhodla, že toto bude moje lano. Toto bude ten plán.

Plávala som v tej absurdnej korkovej veste, črtal sa mi iba jeden cieľ, banálny, a to prežiť deň.

S malými deťmi to ide až podozrivo rýchlo; jednoducho človek nemôže nevstať každé ráno z postele, ani mu nemá kedy takáto myšlienka napadnúť.

Život, jeho praobyčajné stereotypy, povinnosti, termíny, si so mnou točil a stláčal ma ako strapce hrozna v preši.

Tak ako to víno, aj smútok je len proces.

„Nemusíme tomu rozumieť, ale Boh má pre nás pripravené ešte niečo lepšie,“ utešovali ma kamaráti a ja som sa im hanbila na rovinu povedať, že nie po lepšom, ale po najlepšom občas túžim – byť pri Bohu. Byť pri svojom mužovi.

Nie v budúcom čase, nie zomrieť o chvíľu, o 10 minút či zajtra. Bolo to čosi medzi prítomným a minulým časom. 

Lebo nielen on, aj ja som odumrela.

Ale toľko ľudí tlačí na pílu; „život ide ďalej, musíme žiť ďalej.“ To vám hovoria, zatiaľ čo viete presne a absolútne nahmatať, koľko z vás si zobrala smrť.

Žije z vás len toľko, koľko ostalo plávať v absurdnej korkovej veste.

Ale žije, predsa len niečo žije a cítite, že sa neutopíte.

Ani nemôžete. Nechcete. Už len preto, lebo nedovolíte, aby on zomrel znovu.

V jeden moment som si zároveň zadefinovala, kde odišlo to, čo vo mne odumrelo.

„Keď zomrie milovaný človek, vezme so sebou k Bohu všetko, o čo sme sa spolu delili, či už sú to rozhovory, láska alebo zážitky našich spoločných všedných dní. S tým vezme so sebou k Bohu aj kus nás samých.

V tomto zmysle sme už s našim milovaným u Boha a v Bohu. A až raz sami zomrieme, neodídeme do neznáma…“ píše Anselm Grun.

Byť v nebi, hoci som ešte tu, v tejto veste, neznie temne. Treba sa len nejako premotať, kým k tomu príde. Znovu objaviť budúci čas.

Opustila som plán „na tento deň,“ a začala som rátať s novou vyhliadkou aspoň na najbližší týždeň. Príde čas, keď si dovolíte použiť množné číslo: najbližšie týždne.

V korkovej veste badať pohyb. Už viem, že to prežijem.

Otázka je, ako. Či prejdem „obratníkom žiaľu.“ Či sa zaradím k tým, čo žiaľ prekonali alebo nie. Je to proces. Ako s tým vínom. Čo mi pripomína, že s mužom sme mali radšej brandy.

Neviem, v ktorej fáze trúchlenia sa nachádzam. Možno práve zrejem v dubovom sude.

Občas ma ešte chytí neodolateľná túžba otočiť 1500 km, len aby som sa mohla dobre, dosýtosti vyplakať. Nechávam sa pri tom objímať miestami, kde sme s mužom toľko rokov dýchali spoločný vzduch. Kde sme boli spolu doma. Na našom ostrove ďaleko odtiaľto.

Opatrne skladám dolu korkovú vestu. Tu môžem.