Vychovávam inak ako moja mama. Len neviem, či je to dobre

Keď po nás mama hučala cez celý dvor, aby sme zdvihli zadky z hojdačky a šli hrabať lístie. Keď sme v sobotu pucovali celý dom. Keď mi na narodky kúpila praktický čierny kabát miesto trendy ružového.

Povedala som si, že ja budem INÁ.

Na deťoch sa (ne)šetrí

Ako decká sme mali zásadu, že sme sa po príchode domov prezliekli. Mala som dvoje identické tepláky, len na pravom kolene mali rozdielne záplaty. Ružovú a fialovú.

Mama bola šetrná gazdiná, takže ak sme aj mali doma dačo pekné, väčšinou to čakalo na svoju príležitosť, kým pekný vzor a kvalitný materiál nepokryla vrstva prachu.

Na druhej strane som veci používala, kým sa nezodrali. Hoci nás ťahalo do výšky ako kukurice, nosila som rovnaké šaty dva roky – najprv s „podkasanými“ rukávmi, a potom, keď mi z nich trčali lakte.

Pekné oblečenie bolo vzácne, takže nikomu nenapadlo, že by mohol rifle nosiť inokedy ako v piatok do školy a nedeľné topánky boli ozaj len “do kostola“.

Na svojich deťoch nešetrím. Povedala by som dokonca, že nakupovanie detského oblečenia tvorí významnú časť rodičovského úväzku. Baby majú všetko možné aj nemožné.

Napríklad tylované sukne, ktoré sa zničia vždy v deň, keď ich prvý raz oblečú. Pletené svetríky, pekné a absolútne nanič. Alebo rifľové bundičky, v ktorých im závratne stúpne sebavedomie.

Moje baby sú proste kočky a vedia to o sebe. A ja len čučím, keď ma mladšia opraví: „Mami, ja nie som pekná, som PREkrásna.“ No, asi hej.

Môže existovať sobota bez mopu?

Moja mama by bez váhanie odpovedala: „Nie!“ V takom duchu nás aj vychovala, upratovať každú sobotu. Svižne, s elánom a vedomím, že čaro domova tkvie v poličke bez prachu a vôni Diavy, ktorá sa mieša s upečenou bábovkou.

Drhli sme, čo sa dalo, a namiesto sobotnej kávičky s kamarátkami nám mama odovzdávala hodnotné know – how. Napríklad, ako vešať prádlo, aby vyzeralo dobre, keby susedia nazerali cez plot. Spomeniem si na to vždy, keď pchám mokré veci do sušičky.

Pracovné soboty som zrušila prvý posobášny víkend, keď som muža zbalila a odvliekla na víno. Nechápal, bránil sa. Je sobota, kto umyje dlážku?

Tento zvyk ignorovať špinu, kým nás nežerie, a omrvinky na gauči prekrývať dekou, je krásne rebelský a romantický, ale po čase neudržateľný.

Problém nastane, keď sa snažíte dať domácnosť dokopy, no deti majú bordelárstvo zjavne v DNA. Na každú pripomienku: daj to do koša, odlož to, uprac to, mi odpovedia: „A prečo, maminka?“

Potom odcupkajú späť ku hre, a ja sa pristihnem, že behám po byte ako šialená Viktorka a smeje sa mi hádam aj separovaný plastový sáčok. Nuž tak to je, keď sa zrušia upratovacie soboty.

Obyčajné šťastie

Ako decko som chodievala na prázdniny k babke. Dva týždne sladkého ničnerobenia, hrabania sa v pokladoch na povale, oberania malín a strachu z babkiných sliepok.

Prečítajte si aj: Kto povedal, že mužova služobka musí byť utrpenie?

Babka bola super, lebo mne a sesterniciam dala každý podvečer kýblik a motyku a poslala nás na dvor nakopať zemiaky.

Tie sme spoločnými silami oškrabali, nakrájali a nakoniec stáli pred fritézou ako Harry Potter nad kotlíkom. Ten zázrak. Domáce hranolky! A s tatarkou.

Moji rodičia kupovali tatarku len na Vianoce. Niet sa čo diviť, že som od babky chodila opálená, pehatá a guľatá.

Moje deti poznajú hranolky inak. Raz za mesiac si urobíme piatkové popoludnie v mekáči, kde ich čaká detské menu, džús a hračka, ktorú o pár dní hodím do koša. Nesúďte ma, fakt je to raz za mesiac.

Ale sú tu iné dni, daždivé soboty v kútiku, nedele v aquaparku, pondelkové poobedia v kine. Parádna sranda, čo lezie do peňazí, rodičom na mentálne zdravie a deťom o chvíľu na nervy.

Lebo ich všetky divy a zázraky, o ktorých som na hojdacej sieti v babkinej záhrade snívala, po čase omrzia.

Či chceme, alebo nie, tie najvzácnejšie veci sú zadarmo. Preto trávime toto leto pri mestskej fontáne. A deti sa na nudu nesťažujú.

Vzťahová výchova naša každodenná

Patrím k chladnému odchovu. Kojená 10 mesiacov. Spoločné spanie 6 týždňov. Šatkovaná… žartujete? Mama nevie, čo to je.

Vzťahová výchova sa vypestovala časom. Nákupom prvých lakoviek (do kostola!). Prvými opätkami, prvou spoločnou kávou, prvou babskou jazdou.

Keď sme sa rozhodli, že to chce doma zmenu, a vymaľovali bez chlapskej pomoci všetky izby. Počúvali sme pri tom mamine hity na kazeťáku – Posledné dobré dievča a Správni chlapi vymreli (a my sme do rytmu prikyvovali, že hej, správni chlapi fakt došli).

Spomienky za všetky ergonomické nosiče a látkové plienky.

Prečítajte si aj: Z Rytmusa je otec

Mama ma naučila odovzdať to, čo pokladám za správne, byť ženou aj v teplákoch a s vysávačom a netrápiť sa, čo si o mojich pedagogických schopnostiach pomyslia moje decká. A vymaľovať steny, to viem ako málokto.

Preto sa ani dnes nebojím svoje deti odtrhnúť od Frozen a pozrieť si s nimi Pýchu a predsudok a namiesto bárbiny kúpiť karimatky na stanovačku.

Dakedy sa mi zdá, že bábike šepkajú do ucha: „Neboj, ja keď budem veľká, nekúpim ti na Vianoce takú sprostosť.“ Veď uvidíme, zlaté moje.