Spokojné mamy sa nesťažujú, život majú vo svojich rukách

Možno sme si namýšľali, že materstvom sa pre nás až tak veľa nezmení. Že to bude pre nás prirodzené ako dýchanie.

A zrazu, potichu, či nahlas priznávame farby: sú chvíle, keď to azda aj ľutujeme. Je to nanič, neskutočná odrhovačka, máme toho dosť.

Vzápätí nás prepadnú pocity viny, ako by sme na tieto myšlienky nemali právo. Veď sa máme tak dobre, máme krásne, zdravé deti, rodinu, domov, všetko šťastie sveta v hrsti. Čo je s nami zle, keď si to nevážime?

Ako z toho von?

Je to len o našej nešťastnej povahe?

Ako sa nám to prihodilo, že sme večne nešťastné a utrápené? Vo veľkej miere miešajú karty hormóny, únava, narušený spánkový režim, vytrhnutie z pôvodného prostredia práce, kolektívu, nemožnosť venovať sa svojim predošlým záľubám.

Mávame pocit sústavného nestíhania, nedostatku času na to, čo je treba urobiť a už vôbec nie na to, čo by sa nám páčilo robiť, len frustrujúca rutina, každodenný kolotoč a vyhliadka? …

Pri reťazových materských, ktoré si zvykneme odkrútiť, aby sme to mali aspoň čím skôr za sebou, prichádzame o možnosť prestrihnúť útrpnú šnúru a trochu si od „akútneho“ materstva oddýchnuť. Miesto toho pridáme ďalší level.

Možno, keby…

Možno by sme to lepšie zvládali, keby sa naše dieťa nebudilo v noci 15-krát, keby to staršie ešte cez deň spalo, možno by bolo fajn, keby sa objavil muž doma častejšie, keby bola svokra ochotná zobrať si deti aspoň na dve hodinky. Možno…

Práve preto, že je tu toľko faktorov, ktoré nám do toho zasahujú, môžeme nadobudnúť falošný pocit, že to nemáme vo svojich rukách. Ak si budeme stále nahovárať, že život ide mimo nás, zrejme sa nepohneme smerom k lepším zajtrajškom.

Skúsme sa nepasovať do role obetí chuderiek na materskej, ktorých život je najťažší na svete. Lebo naozaj nie je.

Nevytvárajme si v sebe pocit bezmocnosti, lebo potom sa v tejto polohe pohodlne uvelebíme a nepodnikneme nič preto, aby sa naša situácia zmenila k lepšiemu.

Namiesto možno, keby… sa nadýchnime a povedzme si, že to máme stále vo svojich rukách.

Až raz vyrastú, potom…

Ak máme pocit, že náš terajší život splýva do jednej hnusnej machule, podliehame naliehavému pocitu, že sa to všetko zmení, až keď… pôjdu deti do vojenskej internátnej školy. Až keď sa odsťahujú, ideálne na opačnú stranu zemegule.

Predstavujeme si, že potom sa nám bude žiť ľahšie. Že potom budeme mať zase čas ísť s kamoškami na kávu. Že potom budeme chodiť na jógu a pilates a nemčinu. Že potom budeme s mužom cestovať. Že potom začneme žiť.

Ale skúste sa opýtať tých, ktorí tam dnes sú, či im to ich „potom“ vyšlo. Či sa splnili ich plány, očakávania – ak dovtedy skôr nezomreli, nerozviedli sa, neostali sami, neochoreli. Či malo zmysel upínať sa na vetu, že „budeme šťastní vtedy, keď…“

Spýtajme sa úprimne: nie je to strata času, čakať na niečo, čo možno bude a možno nebude? Budúcnosť nemáme zaručenú. Čo keby sme sa radšej zamerali na to, čo je tu a teraz – a ako byť šťastný v tejto chvíli – nehľadiac na okolnosti?

Mrzuté monológy

Je dôležité hovoriť o svojich pocitoch, aj tých negatívnych. Keď sa niekomu posťažujeme, môže to mať terapeutický účinok.

No ak to isté dokola rozprávame každému, koho stretneme a niektorým dokonca to isté znova a znova, už to nie je „terapia,“ ale skôr utvrdzovanie sa v tom, aký máme strašný život.

Skúsme si dať hranice. Môžeme sa sťažovať, ale odtiaľ – potiaľ. Rozmýšľajme o únosnej miere.

Nielen kvôli úbohým poslucháčom, na ktorých hádžeme bremeno svojho utrpenia, ale aj kvôli sebe, aby sme namiesto terapie neprišli k „úrazu.“ Nemáčajme sa v zlom rozpoložení.

Môžeme mať zlý deň. Môžeme mať zlé dni. Ale nemáme zlý život. Všetko je dočasné.

Zlepšujme si život

Stačí v maličkostiach. Tu a teraz. Aby sme sa cítili lepšie, že máme život vo svojich rukách, že sme nad ním nestratili kontrolu.

Spokojné mamy sa nesťažujú, vedia, že život majú vo svojich rukách. Pýtajú sa: Ako sa dnes mám? Čo ma robí spokojnou? Urobila som preto niečo?

»»» Prečítajte si aj: Žena, ktorá na seba zabudla, žije život svojho muža a detí.