Najlepšie sa chudne po tridsiatke

Napriek tomu, že metabolizmus zvádza boj s genetikou. Príroda robí nezadržateľné škody. Na Mila keksy by mali udeliť lockdown. Pustiť sa do boja s kilami je ideálne práve po tridsiatke.

Bojovať či kašľať na to?

Hneď na úvod. “Pustiť sa do boja”, to sú dve najväčšie klamstvá, ktoré by som o sebe napísala. NIKDY sa nepúšťam do boja. Naozaj nikdy. Je to proti mojej povahe, presvedčeniu a zadumanej nálade.

A druhá – do boja? Schudnúť, aspoň dlhodobo a zdravo, sa dá len vtedy, keď človek sám so sebou prestane bojovať.

Nebudem tu splietať blbosti so sebaprijatím, ale niečo na tom, ako sami seba kritizujeme za krémeše a kapučína, a potom sme frustrovaní, tak tých krémešov v depke zjeme ešte viac, asi bude.

Od decka ma príroda štedro obdarila humorom a krivkami. Ale v zásade nič strašné. Určite mi nikto nestrkal do schránky letáky o chirurgickej liečbe obezity, ani na mňa na ulici nepokrikovali cyklisti, že pozor s tým stokilovým stehnom.

Ale ani ma nikto nezavolal na casting za modelku, a raz som dostala košom od frajera, lebo sa do jednej XXS baby buchol, a v našom poslednom rozhovore spomenul dačo o štíhlych nohách. Ešteže mám ten humor, že?

Povedala som si, že so sebou idem niečo robiť. Po pár dňoch som to vzdala.

Tradičný babský biorytmus. Idem chudnúť. Večer mrkva. Ráno jogurt. Na obed zvyšok chladničky. Dobre, zajtra. Babka poslala buchty, kašlem na to.

Kolotoč starý ako ľudstvo samo som vyskúšala niekoľkokrát. Ako vydatej žene s dvomi deťmi mi padla motivácia.

Prečítajte si aj: Dá sa maškrtiť bez výčitiek? Vyskúšali sme

Za jedno, lebo môjmu mužovi to vlastne môže byť jedno (a aj je). Pri výške necelých 160 cm som vážila 53 kíl, čo teda nie je do Vogue, uznávam. Ale ani do Extrémnych premien.

Na svokrinej váhe

Pracujem z domu. Práve tu, na mojom milovanom gauči sa stalo, že som sa z neho raz postavila, a stúpla si z neviem akej šialenej pohnútky na váhu u svokry.

Prosím vás! Čo dobré  už len môže ukázať váha? A ešte svokrina? To, že mám 60 kíl. Neexistuje dosť vulgarizmov na vyjarenie pocitov ženy, ktorá má zrazu o 7 kíl naviac.

Možno som si cestou zo škôlky zbehla sem-tam po punčák. A poobede aj s deťmi. Možno sme s mužom robili v poslednom čase viac lazaní. Ale 7 kíl?

Kamoška na mňa zmierlivo pozrela a vraví: “Aj Russel Crowe pribral kvôli Gladiátorovi 10 kíl. A aký tam bol fešák, nie?”

Moje tričká sa zmenili na croptopy. Brucho liezlo nemilosrdne von. Nezapla som rifle. Ani jedny! Keď som si dala najobľúbenejšie šaty, švy sa napli a gombíky kričali: “To je Fiona! Tá zlobryňa zo Shreka!”

Do toho som dostala pohladenia na dušu od každého, komu som sa posťažovala. Muž mi povedal: “Nie si tučná, veď takáto si bola vždy!”

A moja mama: “Možno by som ti miesto kávovaru prispela na osobného trénera.” Na ulici ma začali zastavovať mamičky so škôlky, a pýtali sa, že v ktorom mesiaci som.

Bola som frustrovaná. Taká frustrovaná, že som si povedala, že idem do toho.

Začnem si ventilovať hlavu, aby som nemyslela na to, že som najtučnejšia žena vo vesmíre, a aby som odohnala hroznú prestavu večerných šalátov a aerobicu.

SEPTEMBER

Všetci okolo mňa behajú. Run is the new black. Ale my tuční nebeháme, aby sme si nepoškodili kĺby, že?

Raz som takto zamyselene kráčala z Tesca a zle som odbočila. Ak odbočíte zle v meste, ktoré má všehovšudy tri ulice, nič sa nestane, ale ja som si urobila neplánovanú zachádzku na desať munút.

Zistila som, že je to super. Len tak si kráčať a mať ticho. Žiadne deti, mamičky, môj muž, susedov pes. Len ja a tri litre mlieka z Tesca.

OKTÓBER

Začínam sa chodiť prechádzať. Obrovský zlom v mojom živote. Pravidelný pohyb. Vysadím deti v škôlke a od 7:55 do 8:30 mám svoj čas.

Idem oblúkom okolo gyndy (zabudnutá preventívka!), domova dôchodcov (snáď ma sem deti nestrčia) a kaderníctva (tu mi tak dogabali vlasy).

Chodím dva až trikrát do týždňa a domov sa vraciam tak, aby som nešla okolo cukrárne.

Prečítajte si aj: Všetky matky v karanténe – spojme sa!

NOVEMBER

Chodím na prechádzky denne. Cez pracovné dni, samozrejme. Stále ten istý okruh.

Skúšala som okruh v inej časti mesta, ale v zašitej uličke som stretla bezdomovca, ktorý sa na mňa oboril: “Ty čo tu strašíš? To je môj rajón!”

Kamarát, na začiatku ulice je burgráreň, ktorú prakticky živím. Čo by robili bez mojich pravidelných objednávok, hm? V každom prípade, sťahujem si krokomer.

V rámci Dušičiek, ktoré si s mužom pripomíname niekedy až v polovici mesiaca, sa idem k svokre odvážiť. 58 kíl.58!

A pritom som nezmenila ani stravu, ani netrénujem cezpoľný beh. Z behu mám des – kedysi som skúšala behať na lúke za mestom a naháňal ma tam pes.

DECEMBER

Podľa krokomera prejdem denne 4500 krokov, väčšinu v rámci môjho okruhu. Na nete píšu, že ideál je 10 000 krokov. To sa mi zdá, ako keby som sa v tridsiatke pustila do kariéry baletky.

V každom prípade: muž skonštatoval, že mám pevnejší zadok. Pýtam sa ho: ”Pevnejší ako trebárs pred pol rokom?” Otrávene skonštatoval, že sa nepamätá.

Cítim sa psychicky lepšie. Možno sú to len dve kilá, čo mám dole.

Ale zapla som obávaný zimný kabát, aj rifle, a švy na šatách si vydýchli. Darovala som ich kamarátke.

JANUÁR

57 kíl. Chcela som si dať novú výzvu, lebo čo je január bez trochy sebatrýzne a zmarených nádejí? Skúsim rok nepiť alkohol? Prestať nakupovať?

Zadám si všeobecne obľúbený a neškodný sľub, že budem kvalitnejšie spať, a v posteli sa nebudem hrať s mobilom. Prechádzať sa chodím ďalej, už aj cez víkendy. Striedam pritom kamošky.

Niekedy idem ráno aj večer, keď sa muž gentlemansky obetuje, a pozerá hokej pri deťoch. Sem-tam mi nabehne aj 10 000 krokov, hoci mám pocit, že čítačka je trochu mimo.

FEBRUÁR

Tŕpne mi ruka. Hrozný pocit, keď nemôžete ohnuť prsty, a od bolesti vám tečú slzy. Čo teraz? Ako sa mám živiť ďobaním do počítača, keď mi odchádza ruka?

Mama ma nepoteší: vraj je to zlý životný štýl, chrbtica, kilá naviac, a bude sa to zhoršovať. Sestra vraví: “To chce cvičiť, a celé telo. Nielen zápästie.” Chodenie už skrátka nestačí.

MAREC

Na Instagrame sledujem jednu modelku. Tri deti, postava ako lusk. Vraj cvičí Pamelu Reif. Lebo má krátke videá na youtube a je sympaťáčka

Otvorím Pamelu Reif. Desať minút, no to by som mohla zvládnuť. Po pár cvikoch je mi jasné, že nemohla. Kde je moja kondička?

Prečítajte si aj: 13 jesenných aktivít, ktoré vás (ani) tento rok neobídu

Zas a znova každý deň púšťam youtubové videjká a snažím sa odlepiť zadok od zeme, prípadne zdvihnúť nohy a neomdlieť z nedostatku kyslíka.

Nejde mi o pekáč buchiet a kašlem aj na stehná. Ale čo ruka? Samu seba vidím na úrade práce, ako nepríjemnej tete v saku vysvetľujem: “Prepáčte, nemôžem pracovať, opustila ma obľúbená ruka!”

APRÍL

Ukázalo sa, že celý svet cvičí Pamelu Reif. Ruka ma nebolí. Keď cvičím pravidelne, všetko je v pohode. Krk sa mi ťahá hore, nebolí ma hlava a dokonca znovu stiahnem brucho.

To som nerobila celé roky! Podľa váhy som nezhodila nič, ale zapnem všetky rifle. Keď teda poriadne stiahnem brucho.

MÁJ

Aby som pridala cvikom efektivitu, snažím sa večerať akože zeleninu. Večerné šaláty zvyčajne o desiatej doháňam horkou čokoládou alebo penovými cukríkmi. Vravím si, že sa hýbem kvôli ruke, nie bruchu.

Čo sa týka techniky cvikov, nie je to dokonalé, ale po desiatich minútach už nepotrebujem kyslíkový prístroj.

JÚN

Na ulici ma zastavujú susedy a chvália ma. Vraj som schudla. Mama prestala spomínať osobného trénera a pýta sa, či mi netreba kúpiť karimatku. Pamelu cvičím trikrát do týždňa.

Podľa váhy som síce neschudla (penové cukríky), ale väčšina šiat z éry 53 kíl je mi pomerne dobrá. Muž mi vraví, nech to nepreháňam.

“Nemusíš predsa vyzerať, ako tá Pamela,” dohovára mi.
Zlatko, keby som si dala také predsavzazie, drali by túto karimatku ešte tvoje vnúčatá.

JÚL

Vrchol môjho športového života. Cvičím, a nekolabujem pri tom. Chodím na prechádzky. Podľa váhy mám 55 kíl. Podľa svojho pocitu tak 40. Mám menšiu chuť na mekáč, ale čo ma šoklo, už nemusím na prežitie vypiť 4 kávy denne. Stačia 2.

AUGUST

Učím sa na štátnice. Cvičím. Je to jediná psychohygiena. Neprežieram sa – mám stres, že ma vyhodia, alebo že zabudnem odoslať všetky formuláre. Čo sa aj stane.

Štátnice sú za mnou. Kamošky z pravidelných prechádzok mi oznámia, že sú tehotné, a že odteraz budem chodiť zase sama.

SEPTEMBER

Šli sme s deťmi na ihrisko. Po rokoch zisťujem, že ma nepotrebujú.

Podcast: Matka a dcéra – Problémy s váhou

Nechcú, aby som ich hojdala, ani stavala z piesku hrad. Jedna má bandu kamošiek, druhú hojdá dáky chalanisko.

Hneď vedľa ihriska je bežecká dráha, ktorá je prázdna. Z nudy a preto, že mám na sebe päťročné bežecké tenisky, ktoré dostali šancu len raz (keď ma naháňal pes), si vravím, že skúsim.

Behať v rifliach a bielej blúzke je nápad hodný mojej geniality. Odbehla som desať minút, a žijem.

OKTÓBER

Behanie má nijako zvlásť nebaví. Ale ten pocit, keď skončím. Ten ma baví. Odbehnem vo veeeľmi pomalom tempe 20 minút. Podľa krokomeru štyri kilometre, ale krokomeru fakt neverím.

Za rok pohybu sa mi stala super vec. Zbavila som sa hanby. Už nepanikárim, čo si niekto pomyslí, keď ma uvidí behať. Alebo že budem popri detiskách, čo sa za ihriskom naháňajú na skateboarde – trápna.

Cítim sa viac sama sebou a viac spokojná. Podľa váhy mám 53 kíl, ale vlastne je mi to jedno. Som rada, že mám po rokoch s malými deťmi priestor pre seba, čo mi to chýbalo.

A preto sa po tridsiatke chudne najlepšie – nájdete si lepší cieľ ako zapnúť rifle. Napríklad zdravie, čistú hlavu alebo obyčajnú radosť, že máte ruky, nohy a môžete ich používať.

Aha, a kamoška mi vrátila šaty. Vraj som schudla, a ona ich po prežieraní v karanténe nezapne.